Karla Kent: Krupiérka v Údolí smrti

Karla Kent: Krupiérka v Údolí smrti
Jej príbeh nepatrí k tuctovým. Karla Kent (50) je rodená Češka. Už roky žije v slnečnej Kalifornii a miluje aktívny pohyb. Začala síce neskôr, ale postupne si vyskúšala beh na kratšie trate, triatlon i maratón. Napokon sa z nej vykľula ultrabežkyňa. V rokoch 2012 a 2013 absolvovala preteky Badwater v kalifornskom Death Valley (Údolie smrti) považované za jedny z najťažších na svete.

Kedy a ako ste sa dostali do USA?


V USA žijem od roku 1994. Hlavným dôvodom, prečo sme si vybrali Las Vegas, bola práca. Po roku 1989 som bývala v Mariánskych Lázňach, odkiaľ pochádza manžel. Bola som s dcérou na materskej dovolenke, keď otvárali kasíno a hľadali záujemcov o prácu krupiéra. Prihlásila som sa, prešla kurzom a začala som pracovať v kasíne. Nemeckí zamestnávatelia nám však neponúkli najvýhodnejše podmienky, tak som si povedala, že by som to mohla skúsiť v hlavnom meste hazardu. Odišla som, našla si prácu a trochu sa rozhliadla. Počas čakania na manželovu zelenú kartu sa nám v Prahe narodil syn a v roku 1995 sme sa všetci presťahovali do Las Vegas.

Odkiaľ pochádzate?


Z Prahy.

Kedy ste začali behať a čo bolo pre vás impulzom?


Keď som v roku 1998 začala pracovať v Bellagiu, moja športová aktivita sa odohrávala prevažne vo fit centre. Behala som občas na páse skôr s úmyslom zhodiť nejaké kilo. Potom ma kolegovia z práce prehovorili, aby som sa zúčastnila na pretekoch. Obávala som sa, že budem posledná a spravím si hanbu, ale skončila som štvrtá vo svojej vekovej kategórii. Potom sa kolegyne dali na triatlon a ja som sa v bazéne vo fitku naučila plávať kraul a tiež som si požičala svoj prvý bicykel s prehadzovačkou. Celkom sa mi to zapáčilo, takže som si kúpila cestný bicykel, skúsila som olympijský triatlon, neskôr som prešla na polovičný Ironman, keďže celý v okolí Las Vegas nebol. Všetky pokusy dopadli lepšie, než som čakala, takže som mala motiváciu. Moje tréningy nemali formu ani systém, jednoducho som robila, čo som chcela, keď bol na to čas. Vlastne je to tak dodnes. Prvý maratón som bežala v Prahe v roku 2000. Páčila sa mi atmosféra, prežila som to v pohode, tak som v tom roku odbehla ďalšie tri maratóny. Potom som si zranila chrbát. Neviem, čo sa stalo, ale jednoducho som nemohla behať. Smutná som sa vrátila do fit centra a myslela som si, že s maratónmi je koniec. V roku 2005 som sa však po pauze odhodlala na ďalší maratón vo Vegas a dostala som sa na hranicu kvalifikácie do Bostonu. Opäť som mala motiváciu! Boston som bežala v roku 2009 a bol to skvelý zážitok.

Ako ste sa dostali k ultramaratónom?


Jedna miestna nadšená športovkyňa prišla v roku 2006 s nápadom zorganizovať preteky v júni, keď teploty cez deň nemusia klesnúť pod štyridsať stupňov. Hneď som sa prihlásila na maratón, pretože to znelo dosť bláznivo. Na štarte som zistila, že v rovnakom čase sa beží aj 50 míľ (80 kilometrov). Nikdy predtým som o ultramaratóne nepočula. Pozerala som sa na pretekárov ako na exotické zvieratá. Okamžite ma to zaujalo a hneď pri ďalšej príležitosti som sa prihlásila na 50 míľ. Tam som počula o 100 míľových pretekoch, o pretekoch Badwater, dvojitých Ironmanoch a podobných akciách, ktoré sa mi zdali úplne neuveriteľné a normálnym človekom nezvládnuteľné. Ale pretože som už mala za sebou viac, než by som si kedy pomyslela, bola to len otázka času a príležitosti. Keď sa vo Vegas konali preteky na 100 míľ, bolo jasné, že nebudem chýbať. Tréningovo som sa vôbec nepripravila. Prvú polovicu som ešte zvládla v pohode. Potom sa mi vytvorili strašné pľuzgiere pod oboma palcami na nohách, ktoré zdvihli nechty. Behanie bolo také bolestivé, že som prešla na chôdzu. Našťastie som narazila na dvoch bežcov v podobnej situácii a spolu sme to odkráčali. Dodnes jednému z nich vďačím za to, že som svoju prvú stovku dokončila. Keď som si doma vyzula topánky a pozrela sa na nohy, pochybovala som, že sa do takého šialenstva opäť pustím. O tri dni som už mohla normálne chodiť. Dnes je moja rehabilitácia oveľa rýchlejšia.

Čo vás lákalo na pretekoch Badwater? V roku 2010 ste boli v sprievodnom tíme Dana Orálka – už vtedy ste rozmýšľali nad tým, že raz to bežecké peklo dáte?


Dôvodom bola zvedavosť, či by som to zvládla. S Danom sme sa zišli vďaka šťastnej náhode, veľmi ma inšpiroval a som rada, že som mohla byť súčasťou tímu elitného bežca. Stále obdivujem jeho výkony. Keby sa sem niekto z Čiech alebo Slovenska chystal, rada pomôžem.

Čo ste si pomysleli, keď vás vybrali na rok 2012? Začali ste sa na Badwater špeciálne chystať?


Prvý pocit bol úžasný, pretože som skutočne nedúfala, že ma vyberú. Potom som si uvedomila, čo to znamená. Bola som asi najmenej skúsená účastníčka. Na účasť sú nevyhnutné aspoň tri 100 míľové preteky. Ja som mala odbehnuté akurát tie tri, navyše relatívne ľahké a so žiadnymi úžasnými výsledkami. Asi mi pomohlo, že som žena, pretože vždy majú oveľa viac mužských záujemcov. Vedela som, že výhodou môže byť tréning v našom teplom počasí. Nemusela som ísť do sauny. Inak som nič zasadne nemenila. Ako vždy som sa skôr riadila pocitom a časovými možnosťami.

Ako vyzerali preteky? Čo je pre bežcov najťažšie?


Určite horúčava. Nemáte sa kam schovať. Po hodinách behu je to ešte horšie. Kopce sa ku koncu zdajú nekonečné, ale v poslednej tretine zasa klesajú teploty. Niektorí borci bežia nonstop, iní si doprajú počas pretekov veľkú pizzu.

Ako to bolo s vami?


Každý pretekár je iný - komu ide o víťazstvo alebo naozaj kvalitný čas, tak beží nonstop. Väčšina ľudí si dopraje aspoň malý odpočinok. Prvý rok som si dopriala dvadsať minút spánku v aute asi o tretej ráno, keď na mňa doľahla únava. Nikdy predtým som si neľahla, takže to bol experiment. Ohromne mi to pomohlo. Od toho momentu viem, že nemusím mať strach na chvíľu zavrieť oči a obávať sa, že už sa nezdvihnem.

Mali ste krízu? Ako vyzerala?


Prvú noc som začala v kopci zaspávať. Vtedy sa človek pohybuje tak pomaly, že je lepšie si oddýchnuť. Často pomôže aj ľahká masáž nôh.

Čo patri k povinnej výbave bežca na Badwater?


To je individuálne. Bežci sú oblečení od šortiek a tielka (alebo aj bez) až po ľahké biele obleky, ktoré chránia celé telo pred slnkom. Ja som niekde medzi - šortky a tričko (nechcem mať spálené ramená) a najmä čiapku, ktorá chráni zozadu aj krk. Do tej si dávam ľad, ktorý sa postupne rozpúšťa a chladí hlavu aj telo. Na fotografiách bežia všetci bežci na ceste po bielej čiare.

Prečo? Aby sa im nelepila noha na rozpálený asfalt?


Asfalt je rozpálenejší než biela čiara, ale musím sa priznať, že mi to nikdy nepripadalo ako výrazný rozdiel. Možno čiara pomáha aj v koncentrácii. Dôvodom je skôr, že podľa pravidiel máme bežať na alebo za bielou čiarou, aby sme nebránili premávke a predišlo sa nehodám.

Urobili ste na druhom Badwateri niečo inak ako na premiére?


Druhý pokus dopadol výrazne horšie (o 6 hodín pomalšie) z mnohých dôvodov. Možno som si myslela, že keď už viem, ako na to, že to nemusím brať tak vážne, neviem. Večer pred štartom som si dala iné jedlo, než obvykle a to bola veľká chyba. Mávam vždy bolesti brucha a nechala som si poradiť, že mam skúsiť viac mäsa (namiesto cestovín s minimom alebo žiadnym mäsom). Ukázalo sa, že to je ešte horšie ako zvyčajne. Bola tiež väčšia horúčava ako rok predtým a ja som si na informatívne stretnutie nevzala vodu a dehydrovala som sa. To sa už potom nedá dobehnúť. Na 42. míli som omdlela a keďže to bolo práve na zastávke a videli ma, nechali si ma viac ako hodinu na ošetrovačke, kým som sa riadne nenapila a pribrala (každý sa musí na začiatku odvážiť, aby videli prípadný úbytok váhy). Našťastie som organizátorov presvedčila, že som v poriadku a môžem pokračovať. Časovo som už ale v porovnaní s minulým rokom výrazne zaostávala, čo mi nepridalo na pohode. Chcela som sa pokúsiť o celý pôvodný Badwater – až na vrchol Mt. Whitney (4421 m.n.m.), ale čím dlhšie som bola na trati, tým bolo jasnejšie, že sa to nepodarí. Ďalším problémom boli pľuzgiere. Prvý sa objavil už na desiatom kilometri. Znamená to zastaviť, ošetriť a čas beží... Dúfam, že sa z toho všetkého poučím a na budúce to bude lepšie.

Ktoré ultramaratóny sa náročnosťou približujú k pretekom Badwater?


V januári sa koná Brazil 135, čo sú podobne náročné preteky, ale „vlhšie“. Rada by som ich raz absolvovala. Opačným extrémom je Arrowhead 135, ktorý sa väčšinou beží pri teplotách hlboko pod nulou. O ten sa asi pokúšať nebudem. Vážne uvažujem o pretekoch v Nepále vo vysokých nadmorských výškach. Zatiaľ som v nich nemala veľké problémy a tak si myslím, že mám šancu preteky dokončiť. V septembri som s dcérou vyliezla na Kilimandžáro, bol to darček k päťdesiatke. Okrem výšok ma lákajú aj preteky v púšti - Transarabia a Transomania. Tam by som sa ale mala viac zamerať na orientáciu, lebo pretekári sú odkázaní na seba a kompas, čo je pre mňa ďalšia výzva, lebo som schopná stratiť sa v každých pretekoch, kde nie je jasná trasa – a niekedy aj tam.

Koľko momentálne behávate týždenne?


Behám jeden až dvakrát týždenne, väčšinou 10 až 15 km, vždy vonku. Štyri až päťkrát do týždňa chodím do fitka na hodiny jogy, posilňujem, chodím po schodoch, čo je najlepší tréning na kopce. Väčšina bežcov, ktorých poznám, behá viac, ale ja už zasa nie som najmladšia. Okrem toho sa snažím každý mesiac zúčastniť na nejakej súťaži.

Čo vás na práci v kasíne najviac baví?


Práca krupiérky sa mi aj po rokoch zdá zaujímavá, aj keď sú dni, na ktoré by som radšej zabudla. Keď pracujete s ľuďmi, pričom dôležitú úlohu hrajú peniaze a alkohol, dochádza ku konfliktom. Často sa vám hráč pred očami mení z Dr. Jekylla na pána Hyda podľa toho, či vyhráva a koľko vypil. Zaujímajú ma ľudské povahy (preto som tu vyštudovala psychológiu) a tak sa tým niekedy bavím. Spoznala som vďaka práci veľa zaujímavých ľudí z celého sveta. V kasínach vo Vegas sa rozprávam s hráčmi a keď si na menovke prečítajú, odkiaľ som, spievajú ódy na Prahu. To vždy poteší. Ďalšou výhodou (asi len v mojich očiach) sú nočné zmeny. Pracujem päť dní v týždni od ôsmej večer do štvrtej ráno. Potom idem spať, vstanem okolo poludnia a mám celé popoludnie voľné. Môžem si ​​zabehať, ísť do fitka alebo nakúpiť, Rozhodne nie som ranné vtáča a jednou z najväčšie ťažkostí pre mňa je dostať sa včas na štart pretekov. Často to znamená vstávať po štvrtej ráno, čiže v čase, keď sa normálne chystám do postele.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí uvažujú, že začnú behať?


Nikdy nie je neskoro. Ja som začala vo vyššom veku – s kratšími traťami aj s ultramaratónmi a vôbec to neprekáža. Naopak, vekový priemer medzi ultrabežcami je väčšinou nad 40 rokov. Každý si zvolí tempo a užíva si prírodu a to, že naše telo dokáže oveľa viac, než si myslime. Zakaždým sa snažím o trochu viac, ale keď to nejde, rovnako mám radosť, že som s najlepšími ľuďmi, akých som kedy stretla. Ultrabežci sú úžasná partia ľudí, pomáhame si, podporujeme sa a na nič sa nehráme. Jedny preteky, kde spolu strávite pár hodín na trase, vytvoria priateľstvo na celý život. Som veľmi vďačná za príležitosť preniknúť do tejto nádhernej komunity a priala by som to každému. Čo je Badwater ultramaratón Preteky patria pre náročné podmienky k najťažším na svete. Začiatok 217 km dlhej trasy je v Badwater Basin, 86 metrov pod úrovňou hladiny mora, v kalifornskom Údolí smrti. Cieľ je vo Whitney Portal, (2548 m), ktoré je bránou k vrchu Mount Whitney. Originálna trasa viedla z Badwater Basin až na vrchol Mount Whitney (4421 m.n.m.), merala 235 km a spájala najnižší a najvyšší bod kontinentálneho územia USA (mimo Aljašky a Havajských ostrovov). Konajú sa zvyčajne v strede júla, keď tu vládne horúce počasie. Teplota dosahuje nezriedka aj 49 °C. Počet účastníkov je obmedzený, účasť je podmienená pozvánkou.

5.6.2014   /   Rozhovory   /   Autor: Braňo Raškovič   /    Foto: Steve Marcus

Ďalšie články