K bronzu v oranžových plavkách

K bronzu v oranžových plavkách
Plážový volejbal patril na minulej olympiáde v Londýne k divácky najatraktívnejším športom. O dva roky sa najlepší plážoví volejbalisti planéty stretnú na piesku svetoznámej Copacabany v brazílskom Riu de Janeiro. Fanúšikovia by mohli tlieskať aj dvom sympatickým Slovenkám. Natália Dubovcová (24) a Dominika Nestarcová (29) sa vypracovali medzi najlepšie dvojice na svete. V tejto sezóne sa im prvýkrát podarilo vystúpiť na stupne najlepších v prestížnom seriáli grandslamových turnajov. V nórskom Stavangeri i americkom Long Beach obsadili tretie miesto.

Prekvapilo vás, ako ďaleko ste sa v tejto sezóne dostali?


Dominika: Bol to náš cieľ, aby sme sa raz dostali do semifinále. Áno, prekvapilo nás, že nám to vyšlo už na začiatku sezóny, ale keď sme v minulej skončili na piatom mieste, tak semifinále nebol prehnaný cieľ.

Ako ste sa dali dokopy?


Natália: V osemnástich som musela riešiť, ako ďalej. Otec sa rozhodol, že sa z haly preorientujeme na plážový volejbal. Vždy robil dobré volejbalové rozhodnutia, tak som mu verila. Hoci to chvíľku trvalo, ukázalo sa, že sme išli správnou cestou. Najskôr sme skúšali parťáčky v mojom veku, Dominiku sme našli asi po pol roku.

Predtým ste sa nepoznali?


Natália: Je medzi nami šesťročný vekový rozdiel. Možno sme sa na nejakých turnajoch videli, možno som jej na Slávii podávala lopty, lebo som tam chodievala poutierať kurt a podávať lopty, ale nepamätala si ma.

Má výhodu, že jedna z vás je vyššia ako druhá?


Dominika: Má, lebo Natália je blokárka a ja zasa behám. Naše fyzické predispozície sú takmer ideálne, vysoká blokárka a rýchla poliarka. Výnimočne bývajú v tíme aj dve gorily.

Zhodnete sa na kurte vo všetkom?


Dominika: Nie, ale nemyslím si, že existuje taká dvojica. Každá si povie, čo by mohlo byť lepšie a keď jedna z nás uzná, tak sa prispôsobí.

A keď nie?


Natália: A keď nie, tak na to je tam tréner, ktorý to rozlúskne. Pohľad zvonka je dôležitý. Ako prežívate neúspech, nevydarenú výmenu.

Hádate sa?


Natália: Radšej to prežívame každá zvlášť. Dominika je temperamentnejšia a pre mňa bolo ťažké hádať sa, tak sme radšej potichu. Dominika sa prispôsobila, že nekričí. Sme pokojnejšie.

Dominika: Zistila som, že keď som niečo hlasnejšie povedala, tak Natália s tým mala problém. Horšie to niesla, je citlivejšia. Aj doma mám problém, že podobne reagujem a už si myslia, že som nervózna alebo zlá. Natália to teraz berie trošku viac z nadhľadom a ja sa snažím byť pokojnejšia. Diváci si na plážovom volejbale často všimnú, ako sa hráčky či hráči prstami za chrbtom dohovárajú.

Vysvetlíte, o čo ide?


Natália: Je to signál obrany. Naznačujeme ním, že ja blokujem a Dominika stojí v poli. Jeden prst je čiara, dva prsty diagonála, to sú univerzálne signály. Tie ostatné už si dvojice určia podľa dohody. Ale vždy sa dohadujeme ako budeme brániť, nie, na koho budeme podávať alebo podobne.

Aký máte vzťah k behu?


Natália: Na športovom gymnáziu na Ostredkoch som začala so všeobecnou prípravou, takže som sa venovala atletike - dlhé behy, šprinty, hod oštepom, vrh guľou, posledný rok som sa zamerala na skok do výšky a prekážky. Bola som veľmi chudá, takže vrhačské disciplíny mi príliš nešli. Oštep bol taký štíhly ako ja. Potom som už začala hrať volejbal a atletika šla bokom. Aj behať som prestala.

Chodili ste aj na bežecké preteky?


Natália: Samozrejme, už ako žiačka. Na Štrbskom Plese som odbehla stovky okruhov. Vôbec mi to neprekážalo, trénovali sme s chlapcami, bola to zábava. Teraz mi už beh pripadá monotónny a v porovnaní s plážovým volejbalom nudný.

Trúfli by ste si odbehnúť nejakú trať aj teraz?


Natália: Asi áno, nemyslím si, že by som nezvládla trebárs preteky na päť kilometrov.

Aj vy máte za sebou bežeckú minulosť?


Dominika: Nie, ja som ako dieťa jazdila na koni. Ľúbila som kone, no v jedenástich som z osobných dôvodov prestala. Rok na to ma sestra dotiahla k volejbalu. Viac mi sedia šprinty, ako vytrvalosť. V rámci prípravy si zvyknem dva-trikrát zabehať. Mám psa ktorý behá so mnou.

Akú rolu hrá v plážovom volejbale kondícia?


Natália: Veľkú Na začiatku kariéry sme sa boli pozrieť na rakúske sestry Schwaigerové, ktoré vtedy trénoval Slovák Martin Olejňák. Videli sme, že kondične nestíhame. Teraz je kondícia naša výhoda. Keď je horúco, veľa dvojíc to nemá rado, lebo ich to vyčerpáva. My si mädlíme ruky, že to je naše počasie. Jednu zimu sme s Martinom Olejňákom behávali, ďalšiu sme sa v rámci zimnej prípravy venovali boxu.

Boxovali ste proti sebe?


Natália: Nie, búšili sme do vreca. Potom sme makali v posilňovni, bola podo mnou mláka potu.

Býva v plážovom volejbale na rôznych miestach rozličný piesok?


Natália: Áno, v piesku môže byť veľký rozdiel. Keď je hlboký, tak sa zle skáče, keď naprší a piesok je tvrdý, tak sa skáče úplne inak, potom z toho bolia achilovky.

Dominika: Štruktúra piesku býva rôzna, nezáleží na tom, koľko ho je na kurte, ale aký je.

Kde býva dobrý piesok?


Natália. Na svetovej tour je zvyčajne dobrý. Na jednom turnaji európskeho masters sa nám stalo, že sme boli na pláži, ktorú celkom nevyčistili a našli sme v piesku klince, vyťahovali sme cez zápas kúsky betónu. Ale to sa stalo iba raz – vo Varne.

Dominika: Ak hráte na pláži, kde ľudia žijú, je väčšia pravdepodobnosť že nájdete niečo v piesku. Hoci ho organizátori prečistia, nemôže to byť stopercentné.

Existuje v plážovom volejbale móda?


Dominika: Hráme v plavkách, vrchný diel oblečenia navrhuje organizátor turnaja. Keď je zima, máme termoprádlo alebo dlhé legíny a tričká.

Natália: Máme rovnakú veľkosť spodného dielu plaviek, takže môžeme nosiť rovnaké plavky. Nemáme problém, že by jedna chcela viac zakryť alebo naopak. Keď jedna z nás kupuje plavky, kúpime rovno dvoje.

Koľko máte na sezónu plaviek?


Natália: Možno šesť na hranie, ostatných aj sto...

Podľa čoho si vyberáte, v ktorých nastúpite?


Dominika: Ráno pred zápasom si povieme, aké si oblečieme, nerady hráme ako kanárici. Snažíme sa plavky skombinovať a zladiť s dresmi, ale neberieme to veľmi striktne. Hoci je pravda, že keď sme hrali o medaily, mali sme oranžové.

Takže máte obľúbené plavky...


Natália: To skôr Dominikina mama nám vždy píše, dajte si oranžové plavky a moja mama tiež – keď vyhrávate, nemeňte si plavky... Minulý rok, keď sme v Ríme ťahali sériu, tak sme jedni plavky nevyzliekli celý turnaj. Začalo sa nám dariť, tak sme si ich furt obliekali. Ale to sme spravili len na tom jednom turnaji.

Dominika: Ale medzi tým si ich aj perieme, veď taký turnaj trvá týždeň (smiech) Najväčšou hviezdou v plážovom volejbale je v súčasnosti asi Kerri Walshová.

Má skutočne pozíciu ikony v tomto športe?


Natália: Určite áno. V Amerike to bolo vidieť, ľudia šaleli.

Dominika: Išla sa iba oprášiť od piesku a hneď nabehlo tritisíc fotografov. Natália: Ale na turnajoch nechodí ako horenos. Keď príde na raňajky, tak sa s ňou bavíme, ako s každou inou hráčkou.

Kde sa vám dobre hrá?


Dominika: Ja sa dobre cítim v Ríme, je tam teplo, nefúka tam. A ešte sa mi páči v Nórsku, kde je aj pekná príroda.

A naopak?


Dominika: Nemáme rady zimu. V tejto sezóne sme si jej užili dosť. V Berlíne bola zima, v Moskve bola zima, v Gstaade bolo päť stupňov.

V akých najextrémnejších podmienkach ste hrali?


Dominika: V Rakúsku raz boli štyri stupne a pršalo ale občas aj nejakú vločku bolo vidieť.

Boli ste už na Copacabane, kde sa uskutočnia zápasy olympijského turnaja v Riu 2016?


Natália: Hrali sme dvakrát v Brazílii, ale nie v Riu. Aj tohto roku je posledný grandslamový turnaj v Brazílii, ale v Sao Paole.

Koľko ľudí sa chodí pozerať na plážový volejbal kvôli športovým výkonom a koľko kvôli pekným telám?


Dominika: To si netrúfam odhadnúť, ale ešte by som pridala zábavu. Veľa ľudí príde na plážový volejbal aj kvôli sprievodnému programu – hudba, tanečníci... Čiže zábava a pekní ľudia.

30.9.2014   /   Rozhovory   /   Autor: brano raskovic

Ďalšie články