Zuzana Kovačič Hanzelová: Najradšej behám v hnusnom počasí

Keď som mala devätnásť rokov. Chcela som schudnúť. Začiatky boli však dosť ťažké. Keď som dobehla po prvú lampu, myslela som si, že zomriem. Každý deň som však išla o kúsok ďalej. Stanovila som si okruh, ktorý som nakoniec dokráčala. Ale podarilo sa mi schudnúť asi osemnásť kíl. S jednou prestávkou, keď som nemohla behať pre vyskočenú platničku v chrbtici, behám už štrnásť rokov.

Vaša motivácia na začiatku bola schudnúť a formovať si postavu?

Zmenila sa za ten čas vaša motivácia k behaniu?

Ste súťaživý typ?

Rozmýšľate aj počas behania o práci, alebo si triedite myšlienky?

Behávate aj so psom?

Aké to je behať so psom? Máte ho na vôdzke?

V decembri ste si dali s ľuďmi, ktorí vás sledujú na sociálnej sieti, výzvu, že chcete odbehnúť 100 kilometrov. To je pre vás veľa či málo v rámci mesiaca?

Nie. Behám vtedy rada, pretože nikto iný nebehá a som sama. Tak mi to vyhovuje. Lebo keď je krásne počasie, na hrádzi je milión ľudí. Jasné, že vtedy sa dobre behá, ale ja mám rada samotu, keď nikoho nestretnem. Stačí, že trošku popŕcha a stretávam len skalných bežcov. Nerozumiem tomu, lebo behám celoročne, či je zima alebo je dážď. Ale možno to súvisí s tým, že máme psa a vtedy sa to naučíte. S ním musíte ísť von bez ohľadu na počasie. A ja to tak mám aj v behu.

Chodievali sme spolu, ale niekam sme sa odviezli a každý si išiel svoje tempo. On je rýchlejší, dával si dlhšie behy, ja som si dala kratšie a potom sme sa stretli pri aute. Ale spoločné behanie asi nebaví ani môjho muža. On pri behu rozmýšľa, ja zas chcem mať pri behu chvíľu pokoj. Ideme spolu, ale nebeháme vedľa seba.

S manželom máte záľubu v cestovaní. Máte nejaký zážitok z behania v zahraničí?

Veľmi dobre sa mi behalo v Barcelone, je to krásne mesto, aj v Spojených štátoch. Behala som v New Yorku aj v Tampa Bay. Keď si idete zabehať v zahraničí, spoznáte mesto z iného uhla. Zakaždým je to veľmi zaujímavé. Ja si rada chodím zabehať, aj keď sme v Prahe. Odporúčam to každému, uvidíte veľa nových vecí, ktoré si inak nemusíte všimnúť.

Šetrnosť k prírode na prvom mieste. Seriál Behaj lesmi bude mať celú sériu...

Aj v chladnom počasí stačí, keď mám pod ňou oblečené len tričko a je mi teplo. Bola som behať aj v najhoršom počasí, keď neuveriteľne fúkalo. Bunda výrazne zvýšila kvalitu môjho života. Doteraz som vždy investovala do tenisiek aj pre zranenie chrbtice, ale za oblečenia sa mi nechcelo toľko utrácať. No teraz som zistila, že má zmysel kúpiť si kvalitné oblečenie, ktoré vás ochráni.

Mala som viac vrstiev, rukavice a čiapku. Teraz som zistila, že nemusím byť taká naobliekaná. Tiež sa vyvíjam. A tiež ma prekvapilo, že mi to tak dlho trvalo. Ale lepšie je prísť na to neskôr ako nikdy.
Vôbec. Ale stal sa mi úraz. Vyskočila a praskla mi platnička medzi stavcami. Po úraze som musela úplne zmeniť štýl behania. Zmenila som dopad z päty na špičku a behám so spevneným stredom tela. Najskôr sa mi zdalo, že je to úplne neprirodzené, ale teraz si to ani neuvedomujem.
Bezprostredne po úraze ma všetci strašili, že na behanie môžem zabudnúť a je to môj koniec. Ale môj neurológ mi povedal, že to je hlúposť. Stačí, ak budem cvičiť a môžem sa k behaniu vrátiť. Mala som obavy, pretože to bola veľká bolesť, ale on ma do toho tlačil. Za čo mu ďakujem. Vravel, že musím ísť na to postupne a skúsiť najskôr bežecký pás. Ísť len kilometer, potom dva, postupne pridávať a neskôr ísť behať von. A zistila som, že keď zmeníte techniku, aj s vážnym zranením to ide. Ale ľuďom sa nechce cvičiť a venovať tomu pozornosť. Ja cvičím trikrát týždenne a vďaka tomu som sa k behu mohla vrátiť. Teraz behám dokonca viac ako pred úrazom.

Na 95 percent. Vďaka cvičeniu je to takmer ako predtým.

Môj lekár vravel, že na tom nezáleží až tak, ako na technike. Mňa to najviac aj tak baví po hrádzi. Skúšala som behať aj v lese, ale nemala som z toho radosť. Mám rada povrch, pri ktorom nemusím rozmýšľať, kam došľapujem. Behám po tvrdom povrchu, ale bolo to po konzultácii s lekárom. Treba si nechať poradiť.

Kľúčové sú cvičenia s fyziterapeutom. Diagnózu vám stanoví lekár, ale cvičí s vami fyzioterapeut. Viem, že to ide do peňazí, ale stojí to za to.Treba si nájsť kvalitného fyzioterapeuta. Ak nemáte veľký rozpočet, aspoň nech vám ukáže cviky a môžete ich cvičiť doma. Jediná rada je – cvičiť neustále. Keď vynechám jeden tréning, už to cítim. Bohužiaľ, treba cvičiť poctivo. Robíte to len pre seba. Ľudia chcú zázračné lieky, ale pomáha len pravidelné cvičenie. Iný recept nepoznám. No priznám sa, že na začiatku som mala veľký mentálny blok.
Keď mi vyskočila platnička, bola to hrozná bolesť. Nič podobné som nezažila. Týždeň som bola v nemocnici. Bolesť som mala hlboko v pamäti.
Odhodlávala som sa k behaniu. Každý deň som chodila na bežecký pás a pustila som si rýchlosť chôdze s tým, že veď po chvíľke sa rozbehnem. Dva mesiace som chodila na pás a nedokázala som behať. Iba som chodila, pretože som mala blok, že si behaním môžem ublížiť. Po dvoch mesiacoch som sa nakoniec rozbehla. S pomocou lekára a fyzioterapeuta som blok a obavy prekonala. Preto, ak máte nejaké problémy, netreba zúfať.

Mám pocit, že je to tak. Keď sa ma ľudia pýtajú na platničky, alebo recept na schudnutie, chcú počuť nejaký zázrak, ktorý si možno kúpiť, link na stránku, kde to vyriešia. Sú sklamaní, keď počujú, aká dlhá je tá cesta. Sklamanie býva veľké. Napríklad schudnúť mi trvalo rok aj štvrť. Cvičenie s chrbtom je na celý život. Platí, že dobré veci si treba odmakať.