Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Behajte, ale nerobte chyby ako ja

Behajte, ale nerobte chyby ako ja
Stále behám. Týždenne desať kilometrov, niekedy aj viac, ale to už mi moje kolená dajú vyžrať. Beh stále milujem, hoci už to nie je môj ťažiskový šport. Kedysi som behal oveľa viac. Cítil som, že mám formu, som silný. A robil som chyby. Dosť chýb. Toto je môj bežecký príbeh. Nech je pre ostatných bežcov inšpiráciou, ale aj poučením.
Začal som spontánne, chaoticky a živelne

Pamätám si na jeden moment z detstva. Chodil som na základnú školu v Dolnom Kubíne. Otváral sa obchvat mesta, tak okresný výbor vymyslel okrem kultúrneho aj športový program. Nahnali stovky detí na preteky. Dobehol som piaty od konca. Strašne ma to... Veď viete čo.

Ako chlapec som mal pocit, že beh nie je šport pre mňa. Nepatril som k najštíhlejším deťom, na 12-minútovke som nedokázal zabehnúť viac ako tri či štyri kolá a už som umieral na ovále. Ale nechcel som sa na beh vykašľať, niečo ma k nemu stále lákalo.

Vyrastal som v športovo založenej rodine a zo všetkých strán som počúval, aký je beh dôležitý z hľadiska kondičnej prípravy pre všetky športy. Postupne som si k behu hľadal cestu. A možno si beh našiel mňa.

Vojenčinu som slúžil v Bratislave, v kasárňach na Kutuzovovej ulici. Beh mi pomáhal vyvetrať si hlavu. Tak som si v príšernej modrej teplákovej súprave v areáli kasární dával večer okruhy, kým si ma nevšimli velitelia. Usúdili, že na výcviku asi nemám dosť a tak na druhý deň behala celá naša čata, takže som sa stal razom v kolektíve „obľúbený“.

Po vojenčine som žil v Košiciach. Rozbehol som sa už tam. Začal som spontánne, chaoticky a živelne. Vybehol som ráno z domu, nemal som premyslené, koľko idem zabehnúť, o technike alebo dýchaní sa nedalo vôbec hovoriť. Žiadna pravidelnosť, odborné vedenie, dôraz na techniku, ani kontakt s bežeckou komunitou. Proste beh pre radosť. Platil som za to svoju bežeckú daň - robil som všetky nováčikovské chyby, ktoré sa dali.
Zašiel som do obchodu s bežeckou obuvou, ale namiesto toho, aby som si nechal poradiť, aká sa mi hodí, kúpil som si tenisky, ktoré sa mi najviac páčili...

Takže som mal pekné tenisky, ktoré mi robili otlaky. So stravou to bolo podobné, hádzal som do seba hocičo a hocikedy. Potom som na trati trpel. Aj mimo trate, strečing som si spájal s nohavicami, nie s regeneráciou. Napriek tomu som sa k behu vždy vrátil.

Beh mi robil radosť

Zlomový moment prišiel asi pred pätnástimi rokmi. Hľadal som nejaký spôsob relaxu, odbúrania stresu nazbieraného v práci. Vybral som si záhradu, ale nevedel som si ju užiť. Akoby som išiel z práce do inej práce. To ma prestávalo baviť. A tak som si spomenul na svoje živelné behanie.

Keďže som býval v Rovinke pri Bratislave, vedľa ktorej ide hrádza, bola to pre mňa výzva na beh. Kompenzoval som si ním všetok tlak, ktorý som pociťoval. Prechádzal som aj zložitým životným obdobím a k behu som sa vtedy doslova utiekal. Pomohol mi nezblázniť sa.

Beh sa postupne pre mňa stal pravidelným a návykovým, hoci som ho stále neriešil zo stránky technickej či systematickej. Behával som 20-30 kilometrov týždenne. Začal som registrovať aj bežeckú komunitu, vedel som o rôznych pretekoch, ale ešte ma to nelákalo.

Začal som o behu viac čítať, objavil som bežecké e-shopy, ale stále bez nejakého športového či bežeckého cieľa. Beh mi jednoducho robil radosť a potreboval som ho, aby som si udržal to príjemné, čomu som sa pri behu naučil...

Zmenilo sa to okolo rokov 2013 a 2014. To už som pracoval v zdravotnej poisťovni Dôvera. Tam už som začal vnímať beh ako šport, ktorému by som sa mohol venovať celkom vážne.

Rozbehali sme firmu

S kolegyňou Slávkou Lorencovou sa nám podarilo rozbehať môjho zamestnávateľa, na čo som veľmi hrdý. Vo firme sme vybudovali bežeckú komunitu, ktorá cestuje za bežeckými zážitkami, zúčastňuje sa na bežeckých podujatiach.

Mojou srdcovkou sú štafetové preteky Od Tatier k Dunaju. Od roku 2014 náš tím Dôvera deťom nevynechal ani jeden ročník, odbehol som všetky s výnimkou troch, kde som chýbal pre zdravotné ťažkosti.

Na prvý ročník nikdy nezabudnem. Bol som kapitánom tímu, v predvečer pretekov som sa mal všetkým členom prihovoriť. Šiesti sme sa poznali z firmy, ale druhú polovicu tímu tvorili naši poistenci, ktorí sa prihlásili. Videli sme sa prvý raz v živote práve v ten predvečer. Lámal som si hlavu, čo im mám povedať.

Nakoniec to bolo jednoduché. Povedal som im, že je úplne jedno s akým individuálnym cieľom na tú štafetu prišli. Či pre osobák, alebo prekonať vlastný strach a bežať prvýkrát v noci. Chcel som, aby každý bežal pre tím Dôvera deťom. Ten tím si bude pomáhať a navzájom sa povzbudzovať...

Neuveriteľne to zafungovalo. Vytvorili sme výbornú partiu. Jeden zážitok striedal druhý, zrazu som stál v cieli na dunajskom nábreží a uvedomil som si, že za uplynulé hodiny sa stalo niečo fantastické. Rozšírilo mi to obzory, o čom všetkom môže byť beh.

Kolená to nevydržali

Beh sa stal mojim ťažiskovým športom. Behal som pravidelne, týždenne tridsať aj viac kilometrov, v každom počasí a v každom ročnom období.
Mimochodom, pre mňa je najkrajšie behanie v zime, a vôbec zima ako taká. Vďaka svokrovi som objavil aj rekreačný skialpinizmus a výstupy na Kubínsku hoľu, na Chopok alebo Solisko sú pre mňa fantastickým zážitkom a doplnkom k behu.

Behal som toľko, koľko som chcel, sám alebo s partiou kamarátov. Na pretekoch, alebo iba tak v prírode. Sledoval som už aj bežecké tréningy, kupoval som si kvalitné bežecké oblečenie, začal som vnímať aj niečo také, ako sú výživové doplnky. Beh sa stal pre mňa drogou.

Bolo to pre mňa aj akési zadosťučinenie. Od prírody som zavalitý typ človeka, taký medveď. Aj môj beh je trochu smiešny, ťarbavý, ale nevadí, behám. Dostal som sa do fázy, keď som v rámci prípravy v Horskom parku v Bratislave behal a skákal hore po stovkách schodov. Cítil som formu ako drak. Ale potom prišiel šok.

Tým, že moja váha bola stále viac než metrák, kolená dostávali jednu ranu za druhou. Namiesto toho, aby som počúval rady múdrych a bol opatrný, tlačil som na pílu a kolená ten nápor nevydržali.

Diagnóza: poškodenie vnútorného menisku, evidentný prejav opotrebovania. V priebehu šiestich mesiacov som musel podstúpiť artroskopiu oboch kolien, časť menisku išla von.

Pani ortopédka aj pán primár mi vraveli, že pokiaľ budem ku kolenám ohľaduplný, môžem sa k behu vrátiť. Mali pravdu! Opäť som sa rozbehol. Tentoraz som mal pred sebou aj cieľ:
Zabehnem polmaratón!

Polmaratón bol skvelý zážitok

Pripravoval som sa naň podľa odporúčaní olympionika Marcela Matanina, podľa tepov. Fungovalo to. Perfektne ma to nastavilo, som mu za to veľmi vďačný.

Na polmaratón v Salzburgu som šiel s partiou ľudí, ktorých mám rád. Bežalo sa v peknom prostredí, bol to zážitok, ktorý natrvalo zostal v hlave. Čas 1:54 bol pre mňa úžasný a motivoval ma ďalej. Chcel som zvládnuť polmaratón za 1:50 práve tento rok.

Plán mi prekazila korona. ČSOB Marathon preložili na jeseň a napokon aj zrušili. Ale keďže som cítil, že som pripravený, dal som si aspoň virtuálny maratón pozdĺž Dunaja, na rakúskej strane.

Zjavne mi však chýbalo publikum a povzbudzovanie davu, ktorý vás dokáže strhnúť. Dostavili sa krízy, telo bolo pripravené, ale hlava nefungovala. Keď som sa zastavil, hodinky som vypol a zapol ich, až keď som znovu bežal. Zastavil som sa viackrát, tým pádom už ten polmaratón nebol pre mňa poctivý.

Ťažší bežci to majú náročnejšie

Jedného dňa som dostal nápad zahrať si s dcérou basketbal. V kolene ruplo, napuchlo. Opäť som sa vliekol k ortopédke ako gróf Joffrey de Peyrac za Angelikou. Vytiahla mi z kolena vodu a naordinovala pokoj. Myslíte, že som ju počúvol? V priebehu pár dní som odbehol päť kilometrov, potom desať... Koleno opuchlo zasa. Ortopédka mi dala na výber – buď sa behom dokaličím, alebo už ho budem vnímať len ako doplnkový šport...To bolo v máji tohto roka. Tento zdvihnutý varovný prst som už nemohol ignorovať!

Behávam ďalej. S rozumom a rozvahou, aby som si mohol beh ešte naozaj užiť. Kombinujem ho s inými športmi.

Bežci, ktorí vážia do 80 kg, si asi nevedia predstaviť, aké to my „ťažkotonážni“ bežci máme ťažké. Skúste si nasadiť dvadsaťkilový batoh a bežať s ním. Chvíľu to budete vnímať ako príjemné spestrenie tréningu, akurát, že ja si ten batoh nemôžem z chrbta zložiť.

Ťažší bežci to majú oveľa náročnejšie. Pre tých, čo sa chcú rozbehať aj napriek tomu, že vážia metrák, odkazujem: Choďte do toho! Ale ak to budete brať príliš vážne, bez patričnej regenerácie a postupnej záťaže, počítajte s následkami.

Branislav Cehlárik

PR manažér zdravotnej poisťovne Dôvera. Myslím, že beh je ako oheň: skvelý sluha, ale zlý pán. Vie posilniť, podržať, povzniesť, rozšíriť obzory. No vie aj riadne bolieť a trvalo kaličiť telo. Bez behu a bez športu si však svoj život neviem predstaviť. Som šťastný, že to chápe aj moja rodina, ktorú nadovšetko milujem.
2.4.2021   /   Rozhovory   /   Autor: Brano Raskovic   /    Foto: archív Branislav Cehlárik

Ďalšie články