Transplantácia srdca. Potom rakovina. A potom začal behať maratóny

Transplantácia srdca. Potom rakovina. A potom začal behať maratóny
Greg Osterman je jedným z tých, ktorí ukazujú chorým a vlastne aj zdravým, že behať a bojovať sa vypláca. Najskôr ale neprešiel ani desať metrov.
Mal tridsaťsedem a jedného dňa sa pri chôdzi rozbehol, vlastne ani nevedel prečo. A celkom ho to prekvapilo. "Ani som nevedel, že viem behať," povedal o tej chvíli po pár rokoch.

Znie zvláštne, keď niečo také hovorí maratónec.

Ale tým sa stal až neskôr, toto boli jeho prvé bežecké kroky. A mal pri nich strach, aby neboli tiež posledné, práve sa totiž učil žiť s cudzím srdcom.

"Bol to len taký poklus, skoro rýchlejšia chôdza. Trochu som pridal a povedal som si: Človeče, to nie je tak zlé. A ty sa tiež necítiš nijako zle, všetko funguje. Tak v tom budeš pokračovať a uvidíš, čo to urobí." Tak to celé začalo.

Vlastne nie, začiatok sa datuje o tri roky skôr, od chvíle, kedy mal zomrieť. Všetci už s tým viacmenej počítali. Vlastne mal zomrieť dvakrát. Sú to totiž dva zlomy, čo Grega Ostermana postrčili k behaniu.

Posledných päť mesiacov pred najväčšou krízou len ležal a srdce mu odchádzalo. Ku koncu už pracovalo len na dvanásť percent. Nemalo silu. A on bol skoro v bezvedomí, pretože nemal prekrvený mozog. Zomrel mu otec, ale on to nevnímal. Nezvládol ani jednoduchý test: "Povedz, koľko je dva a dva."

Nepovedal, pretože to nedokázal spočítať.

Ešte tri roky predtým bol zdravý ako repa. Aspoň to tak vyzeralo. Svalnatý inštalatér, ktorý sa nebál žiadnej práce. Nikdy síce nešportoval, ale silu mal.

Potom ho jedného dňa zrazila viróza alebo chrípka, z ktorej sa už nevyhrabal. Nebola to totiž banálna choroba na pár dní, ako si myslel. Lekár mu po vyšetreniach povedal, že má zväčšené srdce a poslal ho na kardiológiu. Ďalšie vyšetrenie a po ňom diagnóza: kardiomyopatia, choroba srdcového svalu. Zavinil to vírus.

Dlho držali chorobu pod kontrolou lieky. Vo februári 1992 prestali z ničoho nič zaberať. Doktori povedali, že to je konečné štádium. Jediné, čo by mu pomohlo, je transplantácia srdca. Vodiči sanitiek prvej pomoci v Cincinnati poznali cestu k jeho domčeku na predmestí s pekným názvom Loveland už naspamäť. Jazdili pre neho vždy, keď sa mu stav zhoršil a on potreboval, aby za srdce zaskočili prístroje.

Neprešiel ani desať metrov k poštovej schránke. Skúsil to, ale spadol.

Reč je stále o tom istom mužovi, ktorý má dnes doma celý rad medailí a diplomov z amerických maratónov.


Zostáva 24 hodín života

Bol 25. október 1992 a on povedal manželke Carole: "Už nevydržím. Zavolaj zase sanitku." Lenže tentoraz to bolo vážne. Lekári Carole povedali, aby sa pripravila na to, že manžel, ktorému vtedy bolo tridsaťpäť rokov, už živý nemocnicu neopustí. Jedine keby sa rýchlo našlo srdce a okamžite by mu ho transplantovali. Inak mu dávali len posledných dvadsaťštyri hodín.

Carole strávila v nemocnici noc a keď sa ráno išla domov prezliecť, zazvonil telefón: "Srdce je na ceste, budeme operovať."

Srdce patrilo osemnásťročnej dievčine. Automobilová havária. Neskôr lekári pripustili, že tak trochu počítali s tým, že sa náhradný orgán nájde, pretože bol zrovna víkend a o víkendových nociach je viac smrteľných havárií.

Dievča zomrelo, Greg sa druhýkrát narodil. Prebudili ho po štyroch dňoch a prvýkrát po mnohých mesiacoch cítil, že žije. "Uvedomil som si to okamžite," spomínal neskôr. "Cítil som, že všetko je inak. Prvé, čo som si všimol, bolo to, že tá vec naozaj bije a že sa cítim fakt dobre. Mohol som dýchať, zrak mi fungoval, chápal som, čo sa okolo deje. A bol som pripravený vstať a niečo robiť. "

Keď bol doma, najskôr chodil znova k poštovej schránke. A potom pre mlieko. Bol tak slabý, že sa mu manželka smiala, že chodí ako Charlie Chaplin.

Ale on si dal cieľ. Keď sa prvýkrát na pár krokov rozbehol, napadlo ho, že budúci rok skúsi doma v Cincinnati Srdcový minimaratón. Je to skôr nadačné ako športové podujatie a Greg chcel prejsť päť kilometrov.

To bol vtedy pre neho Ultramaratón. Štart bol v marci 1993.  Ale ak teraz čakáte happy-end, ako sa z neho stal bežec hltajúci kilometre, budete sklamaní.

Tri mesiace po transplantácii, bolo to vo februári 1993, sa Greg Osterman dozvedel, že má rakovinu.


Musím behať

Začal sa znova cítiť slabý a chorý. Myslel si, že je to tým srdcom. Ale doktori mu povedali, že má brucho plné nádorov. Prišlo to práve vo chvíli, keď sa už život nezdal tak krehký a zraniteľný.

"Moja prvá myšlienka nebola, prečo sa to muselo stať opäť mne, ale že snáď prekonám aj toto."

Tá rakovina nebola tak nečakaná. Aby telo prijalo cudzie srdce, musel Greg brať veľa liekov na zníženie imunity. Vďaka nim sa jeho organizmus neznámemu kusu mäsa nevzpieral. Ale umožnil, aby sa jeho vlastné bunky zbláznili a obrátili proti nemu.

Nasledovala veľká operácia. Greg prišiel o takmer pol metra tenkého čreva, tridsať centimetrov hrubého čreva a žlčník. Musel jesť tridsať práškov denne ako neustálu pripomienku, že stále balansuje nad priepasťou. Srdce ho zradilo, potom dostal rakovinu. Čo sa mu stane nabudúce?

Ale robil všetko, čo mu odporučili lekári. Popíjal grepový džús po litroch, jedol vaječný bielok a veľa ovocia a zeleniny. A chodil. A poklusával. A potom aj behal.

V marci 1994 sa zúčastnil Srdcového minimaratónu. Ale neodchodil tú najkratšiu trasu. Bežal. Päť kilometrov. Na prvýkrát to nie je málo, zvlášť pre toho, kto dvakrát utiekol hrobárovi z lopaty, má cudzie srdce a rakovina mu zobrala kus vnútorností. Najskôr bežal pomaly, kilometer za necelých sedem minút, potom zrýchlil na tempo ako pri joggování. Ale o čas nešlo.

"Pocit, že som niečo dokázal, ktorý som mal pri prebehnutí cieľom, bol neuveriteľný. Bola to injekcia sebavedomia. Svojím spôsobom som sa stal na behaní závislý. Cítil som sa veľmi dobre. Úplne som s tým zrástol."

Greg zistil, že môže viesť normálny život ako všetci. Vrátil sa k svojej práci inštalatéra, začal trénovať a po štyroch rokoch oznámil doktorom, rodine a známym, že pobeží maratón. Niektorí z nich mu povedali, že je blázon a nech je rád, že je rád. Ale lekári mu prikývli: Prečo nie, len to skús, Greg.

A v roku 1998 maratón skúsil. Dokázal to. Bolo to na Bermudách a od tej doby ich ubehol ešte viac, stal sa tak medicínskou aj maratónskou raritou. V Amerike bolo v tej dobe pár ľudí s transplantovaným srdcom, ktorí tiež zvládli maratón. Ale to bol pre nich vrchol, tým skončili a viackrát to už nezopakovali. Greg Osterman áno. Doma v Cincinnati, v New Yorku, San Diegu a inde. A k tomu tá rakovina.


Muž, ktorý predtým, ako sa mu to stalo, nikdy nebehal

Pred prvým maratónom už ale pravidelne trénoval. Bolo to v rámci programu Team in Training, ktorý vznikol pre získavanie peňazí na boj s rakovinou a dodnes zarobil viac ako miliardu dolárov. Tréneri mu radili, ako si má pridávať, ako má relaxovať, čo jesť a čo piť. A tréningové trasy sa predlžovali. Šestnásť kilometrov, dvadsaťštyri, tridsaťdva. Tento skok urobil za päť mesiacov, bola v tom vôľa a šťastie. Niektorí ľudia sa po transplantácii nedostanú ani do svojej niekdajšej každodennej formy.

Nebehal závratnou rýchlosťou. Maratóny robil tak za štyri a pol hodiny. Ale keď viete, čo mal tento šedovlasý chlap s fúzikmi za sebou, je to nádherný čas. Vo svojej dobe to bol svojím spôsobom aj svetový rekord, teraz však Grega Osterman prekonali ďalší bežci, ktorí dostali od osudu rovnako ťažké facky, tiež bojovali zo všetkých síl a nabehali ešte viac maratónov a ešte rýchlejšie. Možno im prešlapol cestu, pretože bol prvý, kto to vzal takto od podlahy.

Zdravý človek si to ťažko predstaví. Behal s vedomím, že každý deň môže byť jeho posledný. To keby nové srdce zlyhalo. Aj keď čím dlhšie ho taký človek má, tým je to menej pravdepodobné.

"Po transplantácii mi povedali, že ak prežijem prvý rok, budem mať dobrú šancu žiť ešte nejakú dobu. To 'nejakú dobu' mám stále v hlave. Každý nový deň je pre mňa dňom, ktorý by už nemusel byť. Telo stále vie, že má vo vnútri srdce, ktoré je cudzie. Mohlo by ho zajtra odmietnuť. A to by bol koniec."

Veľa ľudí by s tým pomyslením žilo ťažko. Greg Osterman sa s ním rozhodol behať maratóny.

P.S. O Ostermanovej účasti na pretekoch nie sú počas posledných rokov na internete žiadne záznamy. Dúfajme, že mu život spokojne ubieha aj dnes.

rungo.cz, Milan Vodička


9.5.2014   /   Ostatné   /   Autor: rungo.cz, Milan Vodička   /    Foto: SITA/AP/Charles Krupa

Ďalšie články