Samozrejme, niekto, kto nikdy nezažil vrcholový šport, by mohol oponovať: a čo Emma Zapletalová? Ja jej účinkovanie rozhodne ako výbuch nevnímam. Jednoducho to bola v jej prípade zhoda nepriaznivých okolností vyplývajúcich aj z jej zdravotných problémov. Emma s trénerom Petrom Žňavom už v minulosti ukázali, že sa z takýchto situácií dokážu otriasť a vrátiť sa ešte silnejší. Nepochybujem, že to takto bude aj teraz.
Absencie – z rôznych dôvodov, no najmä zdravotných – Bezekovej, Gajanovej, Hrašnovej, Lomnického, Veszelku nás nútia opäť otvoriť diskusiu o tom, ako zlepšiť nielen systém zdravotnej starostlivosti. Ten, žiaľ, u nás pre potreby športovcov vôbec nefunguje. Na to dopláca podľa môjho názoru celý slovenský šport.
Osobne vnímam ako najvýraznejší problém skutočnosť, že strediská, najmä to najsilnejšie, absolútne neprijali naše návrhy na systém zabezpečenia prípravy vrcholových športovcov, čo sa podľa môjho názoru prejavuje aj v iných športoch, nie iba v atletike. Krajiny, ktoré prešli na podobný systém, ako navrhujeme, dnes žnú úspechy.
Náš návrh nadväzuje na koncept, ktorý v minulosti fungoval aj u nás. Dôležité je, aby si aj vrcholové strediská uvedomili, že nesú spoluzodpovednosť nielen za úspechy, ale aj neúspechy. Strediská už musia prestať plniť úlohy len akéhosi poštového úradu na posielanie výplaty. Podľa mňa treba oprášiť pojem stredisko, resp. v súčasnosti vo všetkých troch (VŠC Dukla, ŠCP, NŠC) používané slovo centrum so všetkým, čo k tomu patrí.
Z pohľadu našej atletiky je potešiteľný nástup mladej generácie. Okrem už spomenutých troch (Volko, Úradník, Morvay) najviac potešili Viktória Forster, Matej Baluch či v štafete Patrik Dömötör, ale ako som už spomenul, dôležité je, že nik vyložene nesklamal.
Potešiteľné je, ako sa previedli chodci a šprintéri. Žiaľ, dlhodobo sa nám nedarí v behoch na dlhé vzdialenosti, ako veľká slabina sa ukazujú v poslednom období skoky a vrhy. V skokanských disciplínach sa aspoň ukazujú nejaké náznaky progresu u mládeže, no vo vrhoch nevidíme okrem Karla Šulu mladšieho, piateho juniorského guliara na svete, nevidíme záblesky nádeje. Otvára sa otázka, či to nesúvisí napríklad s tým, že nemáme v žiadnom stredisku trénera, ktorý by centrálne zastrešoval väčšiu skupinu vrhačov.
Dobrá správa je, že slovenská atletika má talenty aj nádej na dobré fungovanie. Ak sa však všetci nepridáme a nevyberieme sa jednou cestou s rovnakou víziou, asi nás nečaká nič viac, ako len hľadanie toho, kto má na aktuálnom stave najväčší podiel viny..
Teší ma, že sa etablovali mladí tréneri, čo je ohľadom budúcnosti atletiky u nás výborná správa. Pri pokrivkávajúcej komplexne zdravotnej starostlivosti športovcov je veľké šťastie, že slovenská športová fyzioterapia je na veľmi vysokej úrovni. Aj vďaka tomu sme zvládli mníchovské ME a v júli MS v Eugene bez vážnejších problémov. Silnou stránkou našej výpravy bol dobrý tímový duch. Okrem jednej- dvoch výnimiek fungoval celý slovenský tím veľmi kompaktne.
Potešiteľné je, ako sa previedli chodci a šprintéri. Žiaľ, dlhodobo sa nám nedarí v behoch na dlhé vzdialenosti, ako veľká slabina sa ukazujú v poslednom období skoky a vrhy. V skokanských disciplínach sa aspoň ukazujú nejaké náznaky progresu u mládeže, no vo vrhoch nevidíme okrem Karla Šulu mladšieho, piateho juniorského guliara na svete, nevidíme záblesky nádeje. Otvára sa otázka, či to nesúvisí napríklad s tým, že nemáme v žiadnom stredisku trénera, ktorý by centrálne zastrešoval väčšiu skupinu vrhačov.
Dobrá správa je, že slovenská atletika má talenty aj nádej na dobré fungovanie. Ak sa však všetci nepridáme a nevyberieme sa jednou cestou s rovnakou víziou, asi nás nečaká nič viac, ako len hľadanie toho, kto má na aktuálnom stave najväčší podiel viny..
Teší ma, že sa etablovali mladí tréneri, čo je ohľadom budúcnosti atletiky u nás výborná správa. Pri pokrivkávajúcej komplexne zdravotnej starostlivosti športovcov je veľké šťastie, že slovenská športová fyzioterapia je na veľmi vysokej úrovni. Aj vďaka tomu sme zvládli mníchovské ME a v júli MS v Eugene bez vážnejších problémov. Silnou stránkou našej výpravy bol dobrý tímový duch. Okrem jednej- dvoch výnimiek fungoval celý slovenský tím veľmi kompaktne.
Prežili sme nádherný šampionát na ktorom (aj napriek hromadiacim sa scestným nápadom z EA a WA) sme mali po dlhej dobe pocit, že atléti a šport sa dostávajú opäť na prvé miesto. Špičkové podmienky pre atlétov (ubytovanie, kvalitná strava – hoci občas jej bol nedostatok), plný štadión s divákmi, ktorí rozumejú atletike, v nás zanechali spolu s nádherným Mníchovom spomienky, na ktoré sa len tak nezabúda.
Cieľ sme splnili, dokonca výrazne prekročili.. Niekomu sa naše výsledky možno mália, ale nám šampionát vlial dva roky pred olympijskými hrami v Paríži peknú dávku optimizmu…. Uvidíme, čo nás čaká v budúcom roku, keďže minimálne nad halovými MS a Svetovými štafetami – obe podujatia by mali byť v Číne – visia otázniky. A to popri šialene prísnych limitoch na halové ME v Istanbule a MS v Budapešti (na 100 m mužov je účastnícky limit 10,00!) ešte viac prehlbuje pocit neistoty z toho, kam sa atletika uberá.
Cieľ sme splnili, dokonca výrazne prekročili.. Niekomu sa naše výsledky možno mália, ale nám šampionát vlial dva roky pred olympijskými hrami v Paríži peknú dávku optimizmu…. Uvidíme, čo nás čaká v budúcom roku, keďže minimálne nad halovými MS a Svetovými štafetami – obe podujatia by mali byť v Číne – visia otázniky. A to popri šialene prísnych limitoch na halové ME v Istanbule a MS v Budapešti (na 100 m mužov je účastnícky limit 10,00!) ešte viac prehlbuje pocit neistoty z toho, kam sa atletika uberá.
