Slovakman sa zrodil pred trinástimi rokmi v pote dvojice nadšených organizátorov z Nitry Pavla Peciara a Vlada Barona. Domácu obdobu prestížneho havajského Ironmana odvtedy úspešne zvládli stovky účastníkov. Tento rok som sa rozhodol posunúť hranice vlastných možností aj ja.
Bude zo mňa Ironman
S rekreačným behom som začal v roku 2009. Odbehol som polmaratón v rámci ČSOB Maratónu, ale potom som si dal dvojročnú pauzu. Bežecké topánky mi znovu obula túžba zvládnuť maratón. Prvý pokus sa skončil neúspechom. Po 36 odbehnutých kilometroch som sa povracal a vzdal.
Reparát mi však vyšiel a na jeseň minulého roka som dobehol do cieľa Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. A kdesi tu v maratónskej eufórii vo mne skrsla myšlienka vyskúšať dlhý triatlon s havajskými vzdialenosťami 3,8 km plávania, 180 km cyklistiky a 42 km behu.
Nie, žiadny triatlon som dovtedy neabsolvoval. Ale trúfal som si. Ak si pôjdem svojim tempom, nedám sa strhnúť ostatnými, tak to hádam zvládnem. Na začiatok som si dal zopár plaveckých lekcií s profesionálnou trénerkou, ktorá mi hneď povedala, že kraul i prsia plávam technicky zle. Neoprén som vyskúšal párkrát na Zlatých Pieskoch a musím uznať, je to dobrá vec.
Na jar prišlo prvé varovanie a trochu desivé vytriezvenie. Na ČSOB maratóne som to zabalil už v polovici. Vyhorel som na obrátke, psychicky som sa nevyrovnal s pocitom, že by som mal absolvovať ešte ďalších 21 kilometrov. Do hlavy sa začali vkrádať pochybnosti.
Na bicykli som v tréningu prvýkrát v živote najazdil sto kilometrov. Spomínate si na film Maléry pána účtovníka a zničeného cyklistu Fantozziho? Asi tak. Ledva som sa doplazil domov a okamžite zaspal. Aj bez sprchy. Ale pokračoval som. Desať týždňov pred Slovakmanom som nastúpil na štart Karpatského triatlonu. Po vyplávaní som mal pocit, že v cyklistickom depe vyložím celý obsah žalúdka. Bolo mi zle, ani neviem, ako som odbehol tých dvanásť kilometrov. Uvedomil som si, že som asi precenil svoje sily...
Chaluhy, ale inak pohoda
Pár dní pred Slovakmanom ma zaskočila správa o smrti triatlonistu Radovana Okruckého v Budapešti. Nebolo to príjemné. „Nechceš si to ešte rozmyslieť?“ pýtali sa ma známi.
Večer pred štartom som si v Piešťanoch vyzdvihol štartové číslo a absolvoval poučenie. Zvieral som v ruke štartové číslo a vedel, že už nemôžem cúvnuť. Ak nedokončím, nebude to žiadna hanba, opakoval som si.
Zaspal som o pol jedenástej a o tretej som vstával na ďalšiu cestu z Bratislavy do Piešťan. Netajím, pred štartom som bol som nervózny, čo sa prejavilo na dvoch návštevách toalety.
Štart!
Nikdy predtým som neplával v tečúcej vode a nevedel som si to celkom predstaviť, ale prvá časť triatlonu dopadla nad očakávanie. Plával som v pohode, vlastným tempom, presne tak, ako som si zaumienil. Večer pred pretekami sa prehnala nad oblasťou silná búrka a plavcom znepríjemňovali život chaluhy. Ako každý, aj ja som sa snažil pred štartom zavodniť a počas plávania prebytočné tekutiny z tela vylúčiť. Pri kraule mi to nešlo, tak som prešiel na prsia. Už keď sa zdalo, že sa mi to podarí, chytil ma vo vode niekto za nohu a ďalších desať minút som musel hľadať stratenú pohodu...
Z vody som vyliezol po hodine a 22 minútach, čo bolo celkom fajn. Za sedem minút som sa prezliekol do svojho cyklistického komfortu. Len žiadny stres. Čaká ma 180 km, na nič nesmiem zabudnúť.
Na bicykli ako na tobogane
Do pedálov sa mi šliapalo výborne, viezol som sa ako na tobogane. Až potom som si všimol, že idem s vetrom v chrbte. Cyklisti jazdiaci oproti takmer stáli. Proti vetru som trpel aj ja, šiel som pomaly. Ale šiel.
Pozdravil som kolegu fotografa Romana Benického, ktorý jazdil štafetu. Vyše sedem hodín v sedle bicykla ubehlo, ani neviem ako. Počasie nám prialo, slnko nepálilo. Kríza ma chytila v predposlednom kole. Už sa mi nechcelo. Ale triatlon je pekný v tom, že keď sa vám nechce, jednu disciplínu vystrieda iná.
Počas cyklistickej časti som predbehol dvoch súperov. Nie, neboli to lokálni obyvatelia na ceste do záhrady, ale ozajstní pretekári. Keď som odkladal bicykel, počul som slová moderátora, že najrýchlejší borci sa pomaly blížia do cieľa. Trochu frustrujúce. Mal som pred sebou ešte celý maratón.
„Už len 42 kilometrov,“ zneli mi v ušiach slová kamaráta. Teda kamaráta... Kým na bicykli žalúdok pracoval a ja som na základe dobrých rád do seba natlačil, čo sa dalo, v behu sa situácia zmenila. Nohy poslúchali, aj hlava bola v poriadku, ale časti tela medzi nimi sa vzpierali. Pichalo ma v boku, bolel žalúdok. Z prvých siedmich kilometrov sa dva len prekráčal.
Postupne som sa však rozbehol. Do slúchadiel som si namiesto hudby pustil rozhlasovú hru o grófovi Draculovi. Vnoril som sa do príbehu. Hlava bola zamestnaná, nohy pracovali akoby samé. Množstvo energie mi vždy dodali ľudia na občerstvovačke. A nemyslím len kalórie. Bolo neskutočné, ako ma dokázali nabudiť. Keď som si vravel, že už nemám prečo bežať, veď môžem aj kráčať, zrazu na mňa začal hulákať neznámy človek na občerstvovačke. „Poď! Dáš to!“ Bežal som ďalej, kvôli nemu!
V piatom kole zo siedmich už boli na trati len pretekári z mojej výkonnostnej kategórie. Mal som pocit, že v tejto fáze je ešte priateľskejšia atmosféra. Keď sme jeden druhého obiehali, nezaobišlo sa to bez krátkej debaty a povzbudzujúcich slov.
Vyhrabal som sa z ďalšej drobnej krízy a v poslednom kole som sa blížil do vytúženého cieľa. Akoby som získal novú energiu. Pred sebou som zbadal rozhlasového reportéra Petra Bučeka, ktorého som kedysi fotil. Predstihol som ho. Môj dobrý pocit z tohto výkonu vydržal len dovtedy, kým som nezistil, že Peter súťaží v kategórii nad 60 rokov. Snímam pred ním klobúk.
Z hustého lesa som vybiehal do ostrého protisvetla. To je cieľ! Nasledoval aplauz rodinných príslušníkov a známych. Slovakmana som zvládol za 14 hodín a 23 minút. Som železný muž!
Viem, že som to nemal robiť, ale stolička predo mnou bola strašne lákavá. Úplne som stuhol a do auta som odkráčal ako Pinocchio.
Cestou domov som v aute ešte vyprázdnil obsah žalúdka do obedára. Symbolická bodka za prvým dlhým triatlonom v živote. Na ďalší deň som okrem svalovice a únavy nič iné nepociťoval. Na tretí deň som po Slovakmanovi si doprial pohodový šesťkilometrový beh. Mal som pocit obrovskej sily.
Čo ďalej? Netuším. Páči sa mi cyklistické podujatie Tisíc míľ z Česka na Slovensko. Možno skúsim prvé ultra. Uvidím.
Robert Hüttner, profesionálny fotograf a rekreačný bežec
