Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

H2C – spod sopky až k oceánu

H2C – spod sopky až k oceánu
Patria k najväčším štafetovým pretekom na svete, majú tradíciu a jedinečnú atmosféru. V roku 2018 na nich bežal aj slovenský tím. „Rozhodne to bol jeden z behov, na ktoré sa nezabúda,“ hovorí Jaroslav Kapšo o pretekoch Hood to Coast.
Minulý rok ste zorganizovali slovenský tím pre štafetové preteky Hood to Coast (H2C) v Severnej Amerike. Ako sa zrodil tento nápad?

Juraj Ždiňák: Odbehol som si prvých päť ročníkov štafetového behu Od Tatier k Dunaju. Od jeho organizátorov som vedel, že sa inšpirovali práve počas pobytu v Amerike, keď bežali H2C. Z tamojšej atmosféry boli natoľko nadšení, že priniesli tento koncept na Slovensko. Keď som si o tom zisťoval niečo viac, zatúžil som vyskúšať si, aké to je. Také niečo som skrátka chcel zažiť. Vŕtalo mi to v hlave niekoľko rokov. Predvlani v auguste som sa po dobehnutí Od Tatier k Dunaju (OTKD) na to opýtal spolubežcov z tímu My vieme prečo. Siedmi povedali: Áno, skúsme si to priamo v Oregone... A bolo rozhodnuté.

Čo vám v príprave dalo najviac zabrať?


Juraj Ždiňák: Najťažšie bolo nájsť dvanásť členov tímu. Spočiatku nás bolo osem, dvaja sa pridali trochu neskôr, posledných dvoch sme našli až v marci. Predsa len, je to na druhom konci sveta. Trošku náročnejšie bolo zabezpečiť pre všetkých letenky. Do Ameriky sme chceli letieť spolu, naspäť sme sa vracali rôznymi smermi. Ale nakoniec sa to podarilo. Odľahlo mi, až keď som videl tváre dvanástich bláznov v lietadle do Toronta, ktoré sme pre zápchy v Maďarsku takmer nestihli. Zabezpečiť na diaľku na mieste dostatočne veľké autá, ubytovanie a vstupy - už bola popri tom všetkom malina.

Ako vyzerala registrácia? Stačilo, že ste vyplnili formulár?

Juraj Ždiňák: Registračný proces bol veľmi striktný. Presne 4. októbra 2017 bolo treba odoslať vytlačenú prihlášku a zároveň priložiť bankový šek. A ani potom sme nemali vyhraté. Vždy sa tam hlási viac tímov, ako je kapacita trate, takže sme museli počkať až na úspech v lotérii. Šťastie bolo na našej strane...
S akým rozpočtom by mal bežec na takéto preteky na opačnom konci sveta počítať?

Juraj Ždiňák: Snažili sme sa ísť úsporne, ale zase nie úplne „batôžkársky“. Dvojtýždňový pobyt vyšiel na približne 2 500 až 3 000 eur. Najväčšie náklady predstavuje samozrejme letenka, ubytovanie a stravovanie.

Vznik Vltavarunu či Od Tatier k Dunaju inšpirovalo práve H2C, to priznávajú aj ich organizátori. V čom sú podobné?


Juraj Ždiňák: Koncept je úplne rovnaký. Dvanásť bežcov si postupne štafetovo odbehne 36 úsekov. Tí, ktorí nebežia, presúvajú sa v autách na svoje odovzdávky. Štart bol v horskom stredisku podobne ako na OTKD v Jasnej alebo na Vltavarune na Šumave. V Amerike to je pod sopkou Mt. Hood. Cieľ bol na brehu Tichého oceánu.

A v čom preteky líšia od našich?

Juraj Ždiňák: Vo veľkosti a atmosfére. Na trať vybehlo 1500 štafiet. Na každom úseku ste preto stretali záplavu bežcov. Veľa tímov sa v podstate len staralo o zábavu ostatných a povzbudzovali ich na trati. My sme mali na autách slovenské vlajky. Pristavovalo sa preto pri nás veľa ľudí, ktorí mali zo Slovenska inšpiratívne zážitky, alebo sa len tak chceli s nami pozdraviť.

Jaro Kapšo: H2C je oproti našim štafetám o niečo kratší, celý meria 199 míľ, čo je asi 320 km. Iná bola samozrejme aj príroda a mestečká, cestu lemovali všadeprítomné černice, bolo tam veľa garážových výpredajov a vtipný bol na 70. kilometri jeden z dobrovoľníkov, ktorý navigoval, že „Beach is that way“.

Ako fungovala organizácia?

Jaro Kapšo: H2C má už dlhú tradíciu a mnohí bežci, s ktorými som sa rozprával, s týmto behom rástli, dospievali aj starli. Vekový priemer tu je preto vyšší ako na našich štafetách. Aj priemerná kondička tomu zodpovedala. Mnohí sme si spravili cez 100 zárezov, keď sme predbiehali jedného bežca za druhým a len občas sa mihol niekto, kto to natrel nám. Z pohľadu morálky aj bezpečnosti bolo veľmi príjemné, že sme prakticky nikdy neboli sami, všade bolo plno bežcov. Aj na miestach, kde nebol žiaden mobilný signál. Ale nech to neznie úplne neuveriteľne, aj tam sme sa stretli s čakaním na semafore, s ťuknutými autami, či dlhými kolónami pred odovzdávkou, kde sme netušili, či naše druhé auto stihne načas prísť.
Mali ste nejakú špeciálnu prípravu? Alebo ste to brali ako zážitkový beh?

Juraj Ždiňák: Skôr to druhé. Všetci členovia pravidelne behávame, tiež sa stretávame na pretekoch na Slovensku a v jeho okolí. Štyria sme bežali potom maratón v Berlíne, takže H2C asi mesiac pred ním bolo príjemné spestrenie prípravy.

Aké boli vzťahy medzi tímami, vládla rivalita?

Juraj Ždiňák: Tímov bolo na trati síce veľa, ale takých, ktoré išli prioritne na umiestnenie nie až tak moc, ostatné to poňali ako veľkú bežeckú párty. Mnohí bežali v kostýmoch, bolo možné stretnúť celú ZOO, nevesty na úteku. Panovala veľká srdečnosť a vzájomná podpora. Na trati nebolo treba si veľmi pomáhať, skôr len povzbudiť pomalších bežcov, o servis sa postarali organizátori.

Prečo by si mali ľudia tento druh bežeckých pretekov vyskúšať?

Juraj Ždiňák: Ísť na dovolenku s priateľmi a robiť spoločne to, čo máte radi a spája vás, môže byť niečo lepšie? Ale vážne, motivácií môže byť veľa. Zažiť atmosféru, vybehnúť z rutiny každoročne sa opakujúcich pretekov, alebo odmena v podobe nákupov v Los Angeles po dobehnutí. Pre mňa osobne to bola možnosť spoznať západné pobrežie Severnej Ameriky, keďže som tam nikdy predtým nebol.

Jaro Kapšo: Rozhodne to bol jeden z behov, na ktoré sa nezabúda. Či už pre krajinu, ľudí alebo všetky cestovateľské útrapy a radosti, ktoré sme počas výletu zažili.



Čo je Hood to Coast

* Štafetový nonstop beh so štartom pod najvyšším vrchom amerického Oregonu, sopkou Mount Hood a cieľom na pobreží Tichého oceánu.

* Vzdialenosť asi 320 km je rozdelená na 36 častí, čiže v dvanásťčlennom tíme si každý s asi 8 – 10 hodinovým odstupom postupne odbehne tri približne desaťkilometrové úseky.

* Prvý nonstop štafetový beh Hood to Coast zorganizoval v roku 1982 Bob Foote, predseda oregonského Klubu cestných bežcov. Meral 165 km a odbehlo ho osem tímov. Trať viedla z Timberline na úpätí Mount Hood, najvyššieho vrchu v Oregone na pláž Kiwanda pri Pacific City.

* Celkový počet tímov sa postupne zvýšil až na dnešný limit 1500. V posledných dvadsiatich rokoch sa naplní v deň otvorenia registrácie, o účastníkoch preto rozhoduje lotéria.

* Štartuje sa v piatok od 5:00, aby aj najpomalší tím zvládol do soboty večera časový limit 36 hodín. Miestne školy, farnosti aj majitelia pozemkov na trase poskytujú účastníkom priestor na spanie, jedlo a sprchu.

* Výnos z pretekov pomáha financovať centrá boja proti rakovine.
18.1.2019   /   Rozhovory   /   Autor: Ctibor Brezák   /    Foto: Archív Jaroslav Kapšo

Ďalšie články