Ultrabežci udivovali už v staroveku

Napriek tomu Gréci vo svojich radoch mali aj skutočných ultrabežcov, dokonca profesionálov. Nešlo však o športovcov, ale o poslov, či už civilných alebo vojenských. Nazývali sa hemerodromoi, čiže denní bežci. Rímsky historik Livius ich charakterizoval ako tých, ktorí počas jedného dňa a v rámci jediného behu odbehnú nesmiernu vzdialenosť.

Feidippides nebol sám

Isto najznámejším hemerodromom je Feidippides alebo Filippides, známy z legendy o behu z Maratónu do Atén. Jeho príbeh je však natoľko spletitý, že by si zaslúžil samostatnú knihu, a nie zopár riadkov v časopise. A tak len pripomenieme, že v skutočnosti nebežal z Maratónu do Atén po slávnej bitke, ale z Atén do Sparty a späť, a to ešte pred ňou, aby požiadal Sparťanov o pomoc. Tu však jeho príbeh opustíme a budeme sa venovať ďalším poslom, ktorých spomínajú historické pramene.

„Poznáme viacero príbehov o rôznych slávnych bežcoch zo staroveku. Napríklad Filonides z Elisu slúžil ako posol pre Alexandra Veľkého a behal veľmi veľké vzdialenosti. Ďalší známy bežec sa volal Euchidas a po bitke pri Platajach v roku 479 pred naším letopočtom bežal do Delf a späť. Odbehol asi 185 až 200 kilometrov. Vrátil sa ešte v ten istý deň a zomrel,“ hovorí dekan Medzinárodnej olympijskej akadémie a odborník na antický šport Konstantinos Georgiadis.

Euchidovmu behu sa podrobne venoval historik Victor Matthews. Ten pripomína, že úlohou tohto posla bolo priniesť posvätný oheň z chrámu boha Apolóna v Delfách. Historik Plutarchos opísal jeho návrat takto: „Pozdravil svojich spoluobčanov, dal im oheň, potom sa okamžite zrútil a po krátkom čase umrel.“ Platajčania ho z vďaky za prinesenie ohňa pochovali v svätyni bohyne Artemidy a na náhrobný kameň mu napísali: Euchidas, ktorý bežal k Pýtii, sa sem vrátil v ten istý deň.

Matthews si myslí, že zmienka o smrti po dobehu môže byť až neskorším dodatkom, pretože Plutarchos písal niekoľko storočí po samotnej udalosti. Existujú aj historici, ktorí celý Euchidov príbeh považujú za výmysel, keďže pred Plutarchom o ňom nikto iný nepísal.

Keďže Euchidas dobehol ešte pred západom slnka, podľa Matthewsa musel bežať najviac pätnásť hodín vrátane času, ktorý strávil v Delfách. Z toho mu vychádza, že bežal rýchlejšie ako Feidippides. Pripisuje to kratšej a menej náročnej trati, ako aj motivácii priniesť posvätný oheň čo najskôr. Silnú motiváciu – informovať, že Sparťania Aténam na pomoc neprídu – mal aj Feidippides, takže tento faktor zrejme nebol až taký podstatný. Aj keď existujú spory o autentickosti Euchidovho behu, čisto z atletického hľadiska bol jeho výkon realistický.

Zaujímavé je, že tak ako sa Feidippides stal „duchovným otcom“ dvoch behov – maratónu a spartatlonu, aj Euchidas má svoj beh z Platají do Delf. Súčasná trať meria 107,5 kilometra. Najbližšie sa koná 12. mája 2018.

Tragický koniec nemal len Euchidov beh, ale aj návrat bežca menom Ladas z Olympie do rodnej Sparty. Český historik Václav Sábl o ňom napísal, že popularita všetkých olympijských vytrvalcov ustupuje do úzadia pred slávou spartského bežca Lada. Ten skonal niekoľko kilometrov pred rodným mestom. Je možné, že po súťaži v Olympii ochorel a jeho vyčerpaný organizmus záťaž nezvládol. Jeho hrob, ktorý našiel historik Pausanias, sa nachádzal na prominentnom mieste vedľa hlavnej cesty.

Alexandrov posol

Popri Feidippidovi je azda najznámejším antickým vytrvalcom Kréťan Filonides. Okrem toho, že pôsobil ako posol Alexandra Veľkého, mal aj funkciu bematista, čosi ako dnešného zememerača. Takáto kombinácia bola veľmi nezvyčajná a Filonides je jediný, ktorého starogrécke pramene spomínajú ako vykonávateľa obidvoch úloh. Victor Matthews si myslí, že zememeračské práce, ktoré v danom období znamenali najmä meranie vzdialeností medzi rôznymi mestami, vykonával na spiatočnej ceste po doručení posolstva.

Filonides je výnimočný aj niečím iný. Mal totiž sochu (podľa niektorých zdrojov len oslavný nápis v svätyni) v Olympii, aj keď olympijským víťazom podľa dostupných informácií nikdy nebol. Zato sa preslávil podobne dlhými behmi ako Feidippides. Rímsky historik Plínius starší uvádza dve rôzne dĺžky jeho behu, a to 1305 stadií a 1200 stadií, čiže 238 alebo 218 kilometrov. V oboch prípadoch ide o úctyhodné čísla. Plínius píše, že smerom do Elidy mu to trvalo deväť hodín a naspäť trinásť. Matthews však tieto časy odmieta ako nerealistické. Uznáva však, že samotnú vzdialenosť Filonides zabehnúť mohol. Ide totiž o veľmi podobnú dĺžku ako v prípade Feidippida.

Zaujímavý je spor medzi antickými aj modernými historikmi, či bol Filonides vojak alebo športovec. Napríklad Pausanias považoval jeho výkon za vojenskú misiu, nie atletický výkon. Iní si však myslia, že to, že sa jeho meno dostalo do Olympie, naznačuje, že ho súčasníci uznávali aj ako výnimočného športovca.

Filonides je len jedným z mnohých krétskych žoldnierov, ktorí sa dali do služieb rôznych vladárov, nielen Alexandra Veľkého. Zjavne to súviselo aj s tým, že Kréťania mali veľmi podobný spôsob výchovy. Ten ich mal pripraviť nielen na boj, ale aj na prežitie v nehostinných podmienkach. Mýtické korene krétskeho vytrvalostného behu môžeme datovať do legendy o mužovi menom Talos, ktorý údajne každý deň trikrát obehol ostrov.

Je zaujímavé, že po dovŕšení dvadsiateho roku života sa krétski muži označovali ako dromeis, čiže bežci. Skutočný význam slova však spočíval v tom, že mali prístup do gymnázií, čiže cvičísk. Aj keď dnes je známejšia takzvaná sparťanská výchova, už napríklad Strabón tvrdil, že krétske inštitúcie boli staršie a Sparťania ich prebrali.

Opuchnuté a krvavé nohy

Možno ešte zaujímavejší ako príbehy jednotlivých bežcov, ktoré zachytili perá dávnych dejepiscov, je pohľad na beh a bežcov očami filozofov, štátnikov či umelcov v danej dobe. Kým Sokratovi prekážalo, že bežci majú príliš vyvinuté nohy a Aristoteles varoval, že s behom to netreba preháňať, Platón považoval za integrálnu súčasť výchovy muža v ideálnom štáte aj beh na šesťdesiat stadií, čiže približne dvanásť kilometrov, a terénny beh na zhruba dvadsať kilometrov. Aby sme však Aristotelovi nekrivdili, treba spomenúť, že vo svojich prácach sa venoval aj tréningu a technike behu, takže ho tiež považoval za dôležitú súčasť života.

Veľký štátnik Solón prispel dokonca taktickou radou, z ktorej by si mali brať ponaučenie aj dnešní bežci: „Ak je trasa dostatočne dlhá, záleží predovšetkým na tom, aby sa naučili šetriť si dych a silu a dokázali dobehnúť do cieľa.“

Známy autor komédií Aristofanes nariekal, že blahobyt viedol k tomu, že mladí muži už nešportujú, len zaháľajú a na atletiku sa iba pozerajú. Ktovie, ako by hodnotil situáciu v 21. storočí, keď síce zaznamenávame bežecký boom, ale zároveň aj epidémiu obezity.

Aj keď Aristofanes nebol historik, a teda jeho texty musíme brať s odstupom, prináša aj niekoľko zaujímavých postrehov o hemerodromoch. Píše napríklad, že spávali so zdvihnutými nohami, aby tak zabránili hromadeniu krvi alebo hnisu v chodidlách. Okrem toho nás informuje, že behávali bosí: „Zbavenie sa obuvi poskytuje nohám veľkú úľavu a ľahkosť pohybu, ak sú nohy trénované. Preto tiež nikto nevída obuv na nohách hemerodromov a bežcov na pretekoch, pretože ak by boli obutí, nedokázali by udržať rýchlosť.“ Zjavne teda usudzoval, že beh naboso má svoje praktické výhody aj za cenu krvavých chodidiel.

Na grécku tradíciu vytrvalostných behov nadviazali aj Rimania. Veď práve od nich sa k nám dostalo slovo kuriér. Okrem praktického využitia bežcov ako poslov na dlhé vzdialenosti však organizovali aj preteky v arénach, akou je napríklad rímsky Circus Maximus.

Najpozoruhodnejší záznam z týchto čias hovorí o behu dlhom viac ako 230 kilometrov. Zrejme nešlo o vopred určenú vzdialenosť ani o 24-hodinový beh, ale o snahu bežať čo najdlhšie bez prestávky. Ide však len o hypotézu. Správu o osemročnom chlapcovi, ktorý odbehol 110 kilometrov od poludnia do zotmenia, považujú moderní historici za nedôveryhodnú.

Všetky uvedené príbehy a príklady ukazujú, že extrémne dlhé behy nie sú doménou posledných rokov. Ľudia dokázali bežať desiatky až stovky kilometrov aj pred niekoľkými tisícročiami, aj keď podrobnosti o ich výkonoch zavial prach času a v mnohých prípadoch ich zakryli neskoršie úpravy a výmysly. Nič im to však neuberá na veľkosti.