Odvážna Američanka otvorila ženám bránu k maratónu

Tieto dve epizódy ilustrujú, kam sa za pol storočia posunula spoločnosť a s ňou aj ženská atletika. Pripomeňme, že v 60. rokoch vytrvalostné behy žien v podstate neexistovali. Najdlhšou olympijskou disciplínou pre ne bolo 800 metrov – aj tú omilostili až v roku 1960 po dlhých tridsiatich dvoch rokoch.

Osudným pre ženskú atletiku sa stalo finále olympijskej súťaže v roku 1928, po ktorom niektoré bežkyne vyzerali dosť biedne (aj keď dnes už vieme, že správy v dobovej tlači boli prehnané), a tak atletickí funkcionári, všetko muži, usúdili, že trate dlhšie ako 200 metrov nie sú pre ženy vhodné. Vraj by po takejto námahe mohli príliš rýchlo zostarnúť.

To samozrejme neznamenalo, že by ženy - vytrvalkyne neexistovali. Príležitosti pre ne boli však mimoriadne obmedzené. Niektoré sa s tým ale nezmierili, napríklad Roberta Gibbová, ktorá v roku 1966 odbehla Bostonský maratón tak, že krátko po štarte vybehla z kríkov a zamiešala sa do mužského davu.

Naháňačka s riaditeľom pretekov

Kathrine Switzerová, vtedy dvadsaťročná študentka vysokej školy, na to išla inak. Na maratón sa riadne prihlásila. Aby utajila, že je žena, v registračnom formulári uviedla iniciálky K.V., ktoré bežne používala. Organizátori jej riadne pridelili štartové číslo 261. Propozície behu síce účasť žien priamo nezakazovali, ale ani s ňou nepočítali. Ako sa o niekoľko minút ukázalo, bežci boli osvietenejší ako organizátori. „Keď som si pripínala číslo, ostatní bežci si všimli, že som žena a boli veľmi nadšení a podporovali ma. Mysleli si, že je skvelé, že žena bude bežať Bostonský maratón,“ spomínala neskôr Switzerová.

Na štart prišla v teplákovej bunde, ktorú si pri vstupe do štartového koridoru musela vyhrnúť, aby ukázala štartové číslo. Tam ešte žiadny problém nenastal. Pritom mala narúžované pery, náušnice a bordové kraťasy, aké by si v tom čase žiadny muž zrejme neobliekol. To, že je žena, nijako neskrývala. A istý čas to vyzeralo, že to nikomu ani neprekáža.

Po niekoľkých kilometroch si aj novinári všimli nezvyčajnú postavu na trati a začali podpichovať riaditeľa pretekov Jocka Sempla, že K.V. Switzer veru nevyzerá ako muž. Semple vyskočil z autobusu a začal mladú bežkyňu naháňať a kričať na ňu: „Vypadni z mojich pretekov a daj mi to štartové číslo!“ Ak by bola Switzerová na trati osamotená, zrejme by nemala šancu. Lenže pri nej bežal aj jej priateľ, ktorý Sempla odstrčil a Switzerová bežala ďalej.

Síce ju po pretekoch diskvalifikovali, ale jej počin bol revolučný. „Vedela som, že ak by som odstúpila, nikto by neveril, že ženy dokážu behať dlhé vzdialenosti a zaslúžia si byť na Bostonskom maratóne. Mysleli by si, že som šašo a ženy sa pchajú na súťaže, na ktoré nemajú,“ hodnotila s odstupom času Switzerová.

Časy sa zmenili

Ešte to síce niekoľko rokov trvalo, ale aj Jock Semple nakoniec uznal, že ženy na Bostonský maratón patria. V roku 1972 im dovolil štartovať pod jednou podmienkou – musia splniť mužský kvalifikačný limit 3:30. Keďže Switzerová bežala v roku 1967 približne o päťdesiat minút dlhšie, bola to dosť prísna požiadavka. Siedmim ženám sa to však podarilo a Semple bol ich výkonmi príjemne prekvapený.

Zmieril sa aj s Kathrine Switzerovou, ktorú pozval na krst svojich memoárov. Nuž a jeho nasledovníci si ju uctili tak, že po tohtoročnom štarte vyradili číslo 261, s ktorým bežala v roku 1967 aj 2017, zo štartovej listiny. Stalo sa tak len druhýkrát v stodvadsaťročných dejinách týchto pretekov.

O tom, ako sa časy zmenili, svedčia aj štatistiky z Bostonu. Tento rok tvorili ženy viac ako 45 percent všetkých účastníkov. V kategórii do 39 rokov štartovalo dokonca o 1100 žien viac ako mužov. A platí to nielen o Bostonskom maratóne. Podobné čísla zaznamenávajú aj iné preteky v Severnej Amerike či západnej Európe.

V našich končinách to ani zďaleka také ružové nie je, aj keď čísla postupne narastajú. Napríklad na Medzinárodnom maratóne mieru predstavovali vlani ženy necelých 14 percent štartového poľa, v polmaratóne to bolo takmer 28 percent. Pritom práve v Československu sa konal prvý maratón na svete, v ktorom štartovala viac ako jedna žena. Bolo to v roku 1951 na Ratibořickom maratóne. Najrýchlejšia z nich bola učiteľka hudby Miloslava Bínová z Trutnova. Spolu s ňou sa na maratóne zúčastnili aj Růžena Somorová a Anna Havlová.

V Košiciach sa na maratón prihlásila v roku 1966 Mária Mankovecká z Trenčína. Jej prihlášku však odmietli. Ženy teda súťažia na MMM až od roku 1980. Vtedy sa ich na štart postavilo devätnásť, do cieľa ich dobehlo štrnásť. Vlani bolo v Košiciach 225 maratónkyň.

Keď na Veľkonočný pondelok Kathrine Switzerová dobehla do cieľa v čase o necelých 25 minút horšom ako pred päťdesiatimi rokmi, povedala: „Dnešné preteky boli oslavou predchádzajúcich päťdesiatich rokov. Nasledujúcich päťdesiat bude ešte lepších.“

Sama sa o to pričinila nielen odvážnym kúskom spred pol storočia, ale aj založením série bežeckých pretekov výlučne pre ženy. Hovorí, že beh zvyšuje ženám sebavedomie. Keď bola pred piatimi rokmi na Slovensku, pre Fun Radio povedala: „Lepšie sa cítia vo svojej koži a to sa potom prenáša aj do ostatných oblastí života, napríklad do väčšej tvorivosti v práci.“ Na ženskom behu oceňuje to, že ženám ide viac o samotný pohyb, ako o výkony, ktoré zase poháňajú mnohých mužov. Sama pritom zvíťazila na maratóne v New Yorku v roku 1974. Beh nepovažuje len za fyzickú aktivitu, ale aj za spoločenskú revolúciu. „Už sme prešli svetelný rok, ale ešte nás čaká dlhá cesta,“ tvrdí priekopníčka ženského maratónu.