Známa je jeho polemika so spisovateľom Georgeom Orwellom, ktorý športové súťaženie medzi národmi označil za vojnu bez strieľania, ktorá ovplyvňuje postoje hráčov, divákov a národov. Noel-Baker opakovane bránil olympijské hry aj šport samotný. Tvrdil, že nepropagujú napätie, ale priateľstvo, vzájomnú úctu a obdiv.
V roku 1936 vyzýval na bojkot olympijských hier v Berlíne, ktoré sa konali v tieni nacistickej propagandy. Neskôr svoj názor zmenil a keď sa v roku 1980 uvažovalo o tom, či by britskí športovci mali bojkotovať olympiádu v Moskve, zastával názor, že každý športovec by sa mal rozhodnúť sám a nemali by do toho zasahovať funkcionári či politici.
Aj keď mnohé jeho názory na šport a politiku boli dosť idealistické, vychádzali z vlastnej skúsenosti. Dvakrát sa zúčastnil na olympijských hrách ako športovec, viackrát ako člen výpravy, pomáhal organizovať olympijské hry v Londýne v roku 1948 a nepochybne zlomovými okamihmi v jeho živote boli dve svetové vojny.
Olympiády oddelené vojnou
Prvú olympijskú účasť zaznamenal v roku 1912 v Štokholme. V behu na 800 metrov nepostúpil z rozbehu, ale v súťaži na 1500 metrov skončil šiesty. Možno by dopadol aj lepšie, ale obetoval sa v prospech tímového kolegu Arnolda Jacksona, ktorý zvíťazil pred Američanom Kiviatom tak tesne, že prvý raz v dejinách olympijských hier museli na určenie víťaza použiť cieľovú kameru.
Už dva roky po štokholmskej olympiáde vypukla prvá svetová vojna. Baker (druhé priezvisko po manželke Irene Noelovej si pridal až v roku 1943) bol členom náboženskej spoločnosti kvakerov, ktorí sú presvedčení pacifisti, a tak si uplatnil výhradu svedomia.
Namiesto účasti v bojových akciách pomáhal so zdravotnou starostlivosťou na francúzskom a talianskom fronte. Za svoju činnosť bol odmenený viacerými britskými, francúzskymi a talianskymi vyznamenaniami. Práve na fronte stretol aj svoju manželku Irene, ktorá tam pôsobila ako zdravotná sestra.
Po skončení vojny sa začala aj jeho politická kariéra. Stal sa členom britskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži a neskôr pracoval na sekretariáte Spoločnosti národov. V Paríži bol hlavným asistentom lorda Roberta Cecila vo výbore, ktorý vypracoval Pakt Spoločnosti národov.
Jeho športová kariéra sa týmito aktivitami ani zďaleka neskončila. Práve naopak. Najväčší úspech ho len čakal. Dosiahol sa ho na prvých povojnových olympijských hrách v Antverpách. Už pred začiatkom hier ho poctili vymenovaním za kapitána britskej výpravy.
Podobne ako v Štokholme, aj v Belgicku bola jeho hlavnou disciplínou tisícpäťstovka. Aj tentoraz hral len „druhé husle“. Jeho úlohou bolo chrániť krajana Alberta Hilla pred útokmi súperov. Robil to tak dokonale, že skončil hneď za ním na druhom mieste. Mimochodom, československý reprezentant Václav Vohralík obsadil v tých pretekoch štvrté miesto.
Skok do politiky
Už v tom istom roku, ako získal olympijské striebro, začal pomáhať nórskemu polárnikovi Fridtjofovi Nansenovi v jeho aktivitách na pomoc vojnovým utečencom a pri repatriácii vojnových zajatcov. Politická, diplomatická a humanitárna činnosť znamenala, že súťažné športovanie zanechal, ale v roku 1924 bol opäť pri tom, keď sa olympijské hry konali v Paríži. Znovu bol kapitánom výpravy, aj keď už sám nesúťažil. Rok 1924 bol pre Bakera významný aj v tom, že sa stal profesorom medzinárodných vzťahov na londýnskej univerzite LSE (London School of Economics). Menej úspešný bol v snahe dostať sa do parlamentu, ale aj to sa mu neskôr podarilo.
Práve v čase akademického pôsobenia vydal aj knihy, vďaka ktorým sa stal uznávaným odborníkom na odzbrojenie. V roku 1929 ho prvý raz zvolili za poslanca britského parlamentu za Labouristickú stranu. O dva roky síce o kreslo prišiel, ale do parlamentu sa vrátil v roku 1936 a zostal tam až do roku 1970. Istý čas dokonca sedel v poslaneckých laviciach spolu so svojím jediným synom Francisom.
Aj keď Noel-Baker pôsobil v parlamente viac ako tri desaťročia, nikdy sa nestal brilantným rečníkom. Jeho prejavy boli vraj také nudné, že počas nich väčšina ostatných poslancov zo sály odišla. Ani tento nedostatok mu však nezabránil v pomerne slušnej politickej kariére.
Počas druhej svetovej vojny bol parlamentným sekretárom na ministerstve vojnovej dopravy (v britskom politickom systéme je to tretia najvyššia pozícia na ministerstve). Po voľbách v roku 1945 sa stal námestníkom ministra zahraničných vecí Ernesta Bevina, s ktorým však údajne nemal dobré vzťahy, a tak ho premiér Clement Attlee v roku 1946 vymenoval za ministra letectva. Vzhľadom na Noelov-Bakerov pacifizmus išlo o pomerne kurióznu pozíciu, keďže nemal na starosti civilné, ale vojenské letectvo. Ani tam však nevydržal dlho a po roku sa stal ministrom zodpovedným za vzťahy so štátmi Britského spoločenstva národov. Popri tom sa podieľal aj na príprave olympijských hier v Londýne. Ich úspech ho veľmi potešil. „V týchto ťažkých časoch boli Hry odvážnym dobrodružstvom. Ich úspech však prekonal všetky očakávania a vyčnievajú ako niečo statočné, čisté a šľachetné,“ napísal po ich skončení.
Zdalo sa, že rozsah aktivít Noela-Bakera nemá hraníc. Okrem už spomenutých funkcií a neskoršieho vymenovania za ministra pre palivá a energetiku stihol ešte prispieť k napísaniu Charty OSN a ako britský delegát pôsobil vo Svetovej zdravotníckej organizácii či UNRRA (Správe OSN pre pomoc a obnovu). Od roku 1960 až do smrti bol prezidentom Medzinárodnej rady pre šport a telesnú výchovu pri UNESCO.
V tom čase bol už nositeľom Nobelovej ceny mieru, ktorú mu udelili v roku 1959 za celoživotnú snahu o odzbrojenie. Predseda Nobelovho výboru Gunnar Jahn na záver prejavu pri udeľovaní ceny o Noelovi-Bakerovi povedal: „Napriek sklamaniam a neúspechom Philip John Noel-Baker nikdy nepriznal prehru, ale neochvejne sa pozeral do budúcnosti smerom k novému a lepšiemu svetu.“
Mal tým na mysli predovšetkým jeho politickú a humanitárnu činnosť, jeho presvedčenie, že vojna je zlo, ktoré ničí civilizáciu, a odzbrojenie je najbezpečnejší spôsob obrany. Noelov-Bakerov životopisec zase poukazuje na jeho presvedčenie, že protikladom vojny je okrem iného aj šport: „Noel-Baker veril, že šport ako súčasť kultúry, neoddeliteľný od demokracie, dostane z jednotlivca to najlepšie... Viera v športovca ako mierotvorcu v ňom pretrvala po celý jeho dlhý život.“
Philip Noel-Baker zomrel v roku 1982 vo veku nedožitých 93 rokov. Aj keď mal povesť askéta, o ktorom spisovateľka Virginia Woolfová povedala, že by mal robiť len polovicu toho, čo robí, a začať piť víno, po smrti sa ukázala aj iná stránka jeho osobnosti. Na verejnosť sa dostalo viac ako päťsto ľúbostných listov, ktoré napísal Megan Lloydovej Georgeovej, dcére bývalého britského premiéra. Ich vzťah trval dve desaťročia a zaujímavé je, že Noel-Baker ho ukončil po smrti svojej manželky v roku 1956.
Dnes je najviditeľnejšou spomienkou na tohto jedinečného muža Mierová záhrada Philipa Noela-Bakera, ktorú otvorili v roku 1984 v londýnskej štvrti Islington.
