Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Bikila nebýval unavený. Po maratóne mu vystačil pohár vody

Bikila nebýval unavený. Po maratóne mu vystačil pohár vody
Rimania, verní starovekým tradíciám, vystavali bravúrnu kulisu olympijského maratónu 1960. Premysleli ju do posledného detailu. Kráľovskú disciplínu situovali do úchvatného prostredia, ktoré dýchalo antikou. Štart pod Kapitolom, potom dlhé kilometre po Via Appia Antica a cieľ priamo pod Konštantínovým oblúkom v bezprostrednom susedstve majestátneho Kolosea. Sprvu uvažovali, že by sa finišovalo práve v chýrnom amfiteátri. Napokon však úvahu zavrhli, lebo gladiátorské jatky a olympijský duch – to akosi spolu neladí...
Beh na 42 195 metrov odpálili v septembrový podvečer roku 1960 vo veľkom štýle. Využili iluminačné efekty umelého osvetlenia, fakle v rukách príslušníkov talianskej armády, ktorí lemovali celú trať. Bol to prvý večerný olympijský maratón, prvý, ktorý mal cieľ mimo štadióna, prvý, ktorý napokon vyhral atlét čiernej pleti.

Do osemnásteho kilometra sa na trati nič pozoruhodné nedialo. Potom sa však z balíka 69 vytrvalcov odpútali dvaja Afričania. Jedným z nich bol známy Maročan Ben Abdesselem Rhadi, ktorý spolu s Rusom Sergejom Popovom (nastúpil na súťaž s dovtedy najrýchlejšie zabehnutým maratónom) patril k najhorúcejším favoritom. O tom druhom s číslom jedenásť nikto nič nechyroval.

Kde sa vzal ten elegantný čierny apoštol diaľok, ktorý by vládal behať hádam od svitu do mrku? Pozná ho vôbec niekto? Abebe Bikila sa vydal iba na svoj tretí maratón v živote. S jasnou inštrukciou od trénera, aby sa držal lepšieho z dvoch favoritov. A keďže Maročan takmer v polovici trate zrýchlil, zrovnal bez problémov svoj krok  s jeho krokom. Keď sa však diváci lepšie prizreli, neverili vlastným očiam. Kristepane, vari tento etiópsky dlháň stratil tretry? Veď beží bosý!

O tom, prečo bežal bez špeciálnych tretier, kolovalo viacero fám. Niektorí sa domnievali, že bez nich je jednoducho rýchlejší. Iní sa domýšľali, že beží naboso, aby ukázal, v akých podmienkach musia mnohí etiópski vytrvalci trénovať. Pravdepodobne znela aj verzia, že staré tretry zodral a na nové si nechcel zvykať práve v olympijskom maratóne. Sám na margo bosých nôh pateticky poznamenal: ,,Chcel som, aby svet vedel, že moja rodná Etiópia vždy vyhrávala s rozhodnosťou a hrdinsky.“
Do súťaže nahlásil 28-ročný maratónec svoj najlepší osobný výkon 2:21:23 h. Isté pochybnosti však vyvolávala skutočnosť, že ho dosiahol v Etiópii. Bol tento čas vôbec dôveryhodný? Poznajú vôbec v Afrike stopky? Ktovie, ako ho zabehol. Viacerí by tento čas ocenili ešte viac, keby vedeli, že ho dosiahol mesiac pred olympiádou, že to bol jeho prvý maratón a že trať vytýčili v nadmorskej výške 2 400 metrov! Málokto vtedy hľadal súvislosť jeho výkonov s vysokohorským prostredím, v ktorom žil a trénoval.

Mnohí ani netušili, že Abebe, ktorý sa zhodou okolností narodil práve v deň losangeleského olympijského maratónu (7. augusta 1932), získal klasickú ,,európsku“ výchovu. Etiópsky cisár Haile Selassie si totiž zaumienil, že jeho telesná stráž si musí zvýšiť telesnú kondíciu. A tak si najal fachmana Onniho Niskanena, Švéda fínskeho pôvodu. Tomu padol do oka Abebe Bikila, vojak z kmeňa Amharov, slúžiaci u cisára od svojich dvadsiatich rokov. Na domácom armádnom šampionáte zdolal v roku 1956 uznávaného domáceho vytrvalca Wamiho Birata a utvoril na 5 000 a 10 000 m etiópske rekordy, čím si vyslúžil nomináciu na olympijské hry do Ríma.

Abebe pohodlne držal s Maročanom krok. Keď si ešte pred štartom spolu s trénerom prezerali profil trate, naďabili asi míľu pred cieľom na 24-metrový žulový obelisk Axum. Na príkaz fašistického diktátora Benita Mussoliniho ho ukoristili talianske vojská v roku 1937 z Habeša (bývalý názov Etiópie) a dopravili do Ríma. A pod ním doska: 5. mája 1936 dobytá Addis Abeba. (Mimochodom, v roku 2005 Taliani vrátili ukradnutý 160-tonový obelisk do Axumu, ležiaceho asi 850 km severne od hlavného mesta Addis Abeby.)

Práve pri tomto pamätnom a pre etiópsku históriu nesmierne citlivom bode sa dohodli, že ak by v závere ostalo v skupinke viac bežcov, Abebe vyrazí a nasadí finiš. Taktika vyšla na sto percent. Bikila sa pri obelisku zbavil Maročana a vyhral maratón s dvestometrovým náskokom v najlepšom svetovom čase. Navyše zlepšil Zátopkov olympijský rekord ešte z Helsínk 1952 o takmer osem minút (presne 7:46,2 min)! Po zlatom behu (mimochodom, nevypil ani kvapku tekutiny, jedol iba ovocie) z plachého atléta vypáčili iba jednu vetu: ,,Som šťastný, že som pre svoju krajinu získal veľké víťazstvo,“ prehovoril v rodnej amharčine.

Bola to priam historická chvíľa. Prvé olympijské zlato zaevidovala nielen Etiópia, ale celá Afrika! Keď sa Niskanena pýtali novinári, ako sa jeho zverenec zo zlatého maratónu zotavoval, dostali prostú odpoveď: ,,Bikila nebýva unavený. Po maratóne mu vystačil pohár vody...“ Odborníci skúmali výnimočnosť afrických vytrvalcov. Dospeli k termínu ,,etiópska noha“. Keďže africké deti behajú odmalička bosé, kĺby v chodidle si zachovávajú pružnosť aj v dospelosti. Uhol, ktorý zviera pätová kosť s chodidlom, je tak úplne iný než o belochov. To umožňuje Afričanom odraziť sa väčšou silou a zároveň tlmiť odrazy po doskoku.

O štyri roky v Tokiu prejavil Abebe priam nadľudské schopnosti. Tesne pred olympiádou musel do nemocnice: 16. septembra mu vybrali zapálené slepé črevo. A už 21. októbra, presne tridsaťšesť dní po operácii, odbehol maratón! A ešte ako! Opäť v najlepšom svetovom výkone a olympijskom rekorde, ktorý zlepšil o vyše tri minúty, a pred druhým v cieli mal štvorminútový náskok (vyše pol druha kilometra)!
Nebežal už bosý (Puma vyhrala súboj športových firiem, ktoré sa oňho trhali), ale nepoužil ani špeciálne tretry. Obul si iba obyčajné tenisky. V cieli si medzi gratuláciami neodpustil svoju tradičnú uvoľňovaciu a upokojujúcu gymnastiku. Pripustil, že podobné tempo, akým dobehol, by vydržal ešte aj ďalších desať kilometrov.

Ako prvý atlét obhájil v maratóne olympijské prvenstvo, čo po ňom zopakoval už iba Nemec Waldemar Cierpinski (1976 a 1980). Japoncov poriadne zaskočil, lebo orchester na štadióne nemal v repertoári etiópsku hymnu. Improvizovane zahral aspoň japonskú...

Abebe nenašiel v Tokiu vyrovnaných súperov. Bežal si svoje tempo, išiel svoje preteky a od obrátky sa ocitol na špici úplne sám. Trať si rozložil na päťkilometrové úseky a každý bežal takmer zhodne – približne za pätnásť minút. ,,Som vojak. Idem na štart ako do boja. Mojou úlohou a poslaním je bežať, a nie filozofovať. Čo robia počas behu moji súperi, nad čím rozmýšľajú a čo špekulujú urobiť, to ma nezaujíma. Sledujem iba to, čo sa deje predomnou.“

Druhý dobehol britský vytrvalec Basil Hatley, ktorý prišiel o najlepší svetový výkon (o 1:43,8 min). Za Bikilom zaostal presne štyri minúty a osem sekúnd. ,,Nikdy predtým som nepoznal takého prirodzene nadaného bežca, ktorý je schopný zdolávať aj tie najdlhšie trate bez očividnej stopy vyčerpania. Počas rímskeho maratónu stratil iba päťdesiat gramov svojej hmotnosti a počas tokijského iba štyridsaťpäť,“ uviedol Onni Niskanen.

Bikila sa postavil aj na štart svojho tretieho olympijského maratónu, na ktorý sa tvrdo pripravoval. V Mexiku 1968 však odbehol iba sedemnásť kilometrov. Pre kruté bolesti v ľavej nohe preteky zabalil. Lekárska prehliadka odhalila, že pravdepodobne od začiatku hrdinsky bežal so zlomenou priehlavkovou kostičkou! Vyradila ho tradičná únavová zlomenina nohy z veľkého preťaženia.

Vojaka cisárovej telesnej stráže doma po každom úspechu pravidelne povyšovali. Aj napriek nedokončenému behu ho vítali ako víťaza. Stal sa kapitánom a po cisárovi vraj druhým najváženejším obyvateľom krajiny. Toľko slávy ako on nezožal ani víťaz mexického maratónu, jeho 36-ročný krajan Mamo Wolde. O Abebem sa písali básne a chorál na letisku ho vítal piesňou:

Abebe, si ozajstným bohatierom
Abebe, si pýchou Etiópie
Abebe, si úsmevom našej krajiny
Abebe, si vyvoleným synom otčiny
Abebe, si ako rozkvitnutý kvietok

Bola to vďaka mužovi, ktorý odštartoval triumfálnu cestu afrických bežcov, čo v súčasnosti nemajú na dlhých tratiach páru. Už počas života sa stal legendou. Abebe Bikila, čo v preklade znamená Pučiaci kvet, sa, žiaľ, dožil iba 41 rokov.

Za tokijské víťazstvo mu cisár daroval auto. V noci 20. marca 1969 jeho volkswagen havaroval. V daždi a na zlej ceste ho pri návrate z armádneho cvičenia ožiarili reflektory nákladného auta a výsledkom bol čelný náraz. Jeho auto sa odrazilo do hlbokej rokliny. Nákladiak zbabelo ušiel. Ťažko zraneného Bikilu našli pastieri až o šesť hodín s prerazenou chrbticou a poškodenou miechou. Cisár ho osobným lietadlom nechal previezť do britskej nemocnice Stoke-Mandewill, kde mu zachránili už iba hornú časť tela.

Najvytrvalejšie nohy na svete vypovedali poslušnosť, ochrnuli. Nevzdával sa. Na vozíčku hral stolný tenis, strieľal z luku. Ba prijal pozvanie ako čestný hosť na mníchovskú olympiádu 1972. Rok po nej nečakane zvädol. Iba zopár dní po Nurmiho úmrtí sa pobral z tohto sveta ďalší skvelý vytrvalec.

,,Etiópčania sú chudobní, ale hrdí,“ zanechal odkaz otec štyroch detí, ktorý v živote zabehol 26 maratónov a rok a mesiac po rímskej olympiáde triumfoval aj na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach. ,,Etiópčania nevyhrávajú maratóny preto, že majú nejaké nadprirodzené vlastnosti,“ konštatoval, ,,ale preto, že majú vôľu a vedia pracovať. Maratón je pre nás tradíciou, mýtom. Po mne prišiel Wolde a ďalší budú nasledovať. Naša pochodeň nezhasne.“

Niesli ju viacerí skvelí vytrvalci: Mamo Wolde, Mirus Jifter, Mohammed Kedir, Haile Gebrselassie či Kenenisa Bekele. Čo meno, to pojem. Bikilovi jedineční dediči.

Pred Abebe Bikilom neexistovali v Afrike skutoční bežci. Alebo nie takí bežci, čo by ich svet poznal. Keď vyhral v roku 1960 na rímskej olympiáde maratón, svitlo nám Afričanom: veď je to jeden z nás; ak to on dokáže, prečo by sme to nedokázali aj my? (Haile Gebrselassie v časopise The Time).

1.2.2019   /   Ostatné   /   Autor: Anton Zerer   /    Foto: SITA/AP

Ďalšie články