Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Zátopek je stelesnenie kúzla behu, tvrdí britský spisovateľ Richard Askwith

Zátopek je stelesnenie kúzla behu, tvrdí britský spisovateľ Richard Askwith
Aj rekreačný bežec má sklon vnímať beh ako spotrebiteľskú činnosť, vraví britský spisovateľ.
Rozprávali sme sa s britským spisovateľom, novinárom a bežcom Richardom Askwithom, ktorý sa preslávil knihami Stopy v oblakoch (český preklad vyšiel v roku 2016) a Running Free. V roku 2016 mu vyšla aj kniha o českom vytrvalcovi Emilovi Zátopkovi.

Píšete o radosti z behu, behaní v prírode, vymanení sa z osídiel merania času a vzdialenosti. Prečo ste sa rozhodli písať o Emilovi Zátopkovi, ktorého si pamätáme takmer ako synonymum pre tvrdú prácu, zaťaté zuby a bolestivý výraz v tvári?


Je pravda, že Zátopek mal zdanlivo utkvelú predstavu ísť na úplnú hranicu. Bol však veľmi prirodzený bežec. „Vychádzalo to zo mňa,“ hovoril. Nemal chladný, štatistický prístup moderného, vedecky riadeného atléta. Jeho skúmanie hraníc vytrvalosti bolo subjektívne: bola to objavná cesta, na ktorej sa naučil „cítiť ťažko... a cítiť ľahko“. Behal so snami v srdci, nie s peniazmi vo vrecku, nielen na dráhe, ale aj v lesoch, kopcoch, v snehu. Nebolo to len o medailách a rekordoch. Bolo to behanie pre behanie a pre radosť zo súťaženia a priateľstvo s ostatnými bežcami. Povedal: „Chcel som vyhrať, ale nie za každú cenu.“ Časy, keď som ako bežec zatínal zuby a venoval sa behu s veľkou horlivosťou, sú už preč, ale stále sa dokážem identifikovať so Zátopkovou oddanosťou. Dnes, keď je veľká časť vrcholového športu beznádejne skorumpovaná peniazmi poháňanou mentalitou víťazstva za každú cenu, sa mi zdá, že Emilov ľudský, romantický, veľkodušný prístup k behu nám zúfalo chýba. Zasluhuje si, aby sme ho oslavovali. Ešte viac ako jeho medaily a rekordy.
Na Slovensku a v Česku si každý športový fanúšik skôr či neskôr vypočuje historky o Zátopkovi, ale v Británii asi nie je až taký známy napriek tomu, že svoje prvé olympijské medaily vyhral v Londýne. Kedy ste prvý raz počuli o Zátopkovi? Čo vás na ňom fascinuje?

O Zátopkovi som prvý raz počul, keď som mal osem alebo deväť rokov. Vtedy som sa začal zaujímať o beh. Určite som videl jeho meno v novinách po Pražskej jari. Zaujal ma ako športový hrdina, ktorého prenasledovali, pretože sa postavil za slobodu. O niekoľko rokov neskôr som ho videl v televíznom dokumente o olympijských hrách v Londýne. Spomínal si na ne nákazlivo veselým spôsobom, ktorý dokonale vyjadroval myšlienku športu ako nástroja priateľstva. V istom okamihu som si všimol príbehy o jeho výnimočne tvrdom tréningu: ako behával v kanadách v snehu a podobne. A potom, ako daroval medailu Ronovi Clarkovi. Tento príbeh bol na Západe známy a oslavovaný dávno pred tým, ako sa o ňom dozvedeli ľudia v bývalom Československu. Toto všetko v mojej mysli vytvorilo zo Zátopka stelesnenie kúzla behu. Je mojím hrdinom už desaťročia. Ale už je to dávno, čo bol v Británii známy. Keď som sa pred pár rokmi rozhodol o ňom písať, šokovalo ma, že spomedzi mojich známych o ňom sotva niekto počul.

O Zátopkovom živote sa napísali desiatky kníh a článkov a nakrútilo množstvo dokumentov. Môžeme sa po vyše dvadsiatich rokoch po jeho smrti dozvedieť o ňom ešte niečo nové?

Nie som si istý. Dúfam. Zdá sa, že to, čo o ňom ľudia vedia, závisí od ich národnosti a veku. Starší Česi a Slováci počuli prevažne oficiálnu, komunistami schválenú verziu jeho príbehu. Mladší ju poznajú menej, ale možno lepšie vedia, čo sa mu stalo po roku 1968. Pre tých na Západe, ktorí ho poznajú, je často hrdinom liberalizmu – alebo niekedy čosi ako športový nadčlovek z komiksu. V skratke, veľa ľudí pozná Zátopkov príbeh, ale málokto pozná celý jeho príbeh. Prekvapilo by ma, ak by si veľa ľudí prečítalo moju knihu bez toho, aby niektoré veci už vedeli. Rovnako by ma prekvapilo, ak by si ju prečítali bez toho, aby natrafili na niečo, čo nevedia.

Zátopkova manželka Dana povedala, že o Emilovi sa napísalo množstvo nezmyslov. Aké ťažké bolo oddeliť fakty o Zátopkovom pestrom živote od mýtov? Zistili ste, že niektoré často opakované historky v skutočnosti nie sú pravdivé?

Je to veľmi ťažké. Fakty o Zátopkovom živote sú zastreté takmer nepreniknuteľnou masou mýtov a poloprávd. Niektoré si vymysleli alebo zveličili západní novinári, iné komunistickí propagandisti a niektoré sám Zátopek. Zdá sa, že v tom videl najlepší spôsob, ako sa zbaviť novinárov. Dať im zopár pekne uhladených príbehov, ktoré uspokoja ich šéfredaktorov. Väčšina týchto legiend má v sebe zrnko pravdy, ale nemyslím si, že pravidelne trénoval s Danou na chrbte a nemyslím si, že trénoval na dlhej chodbe vojenskej akadémie v Hraniciach. Rovnako si nemyslím, že niekedy pracoval ako smetiar, a aj keď dal jednu zo svojich zlatých medailí Ronovi Clarkovi, určite nie je pravda, ako tvrdia mnohí západní autori, že tak urobil v roku 1968 po invázii vojsk Varšavskej zmluvy a mexickej olympiáde.

Zátopek bol na vrchole formy pred viac ako šiestimi desaťročiami. Čo robí jeho príbeh zaujímavým aj dnes, obzvlášť mimo územia bývalého Československa, kde neexistuje také emocionálne prepojenie so Zátopkovými úspechmi?

Myslím, že príbeh niekoho, kto dosiahol tak veľa výhradne tvrdou prácou a tým, že veril sám v seba, bude vždy relevantný. A príbeh niekoho, kto to dokázal v takých ťažkých časoch, s bezstarostnosťou v srdci a prívetivosťou, ktoré rozjasňovali životy všetkých, s ktorými sa stretol, je obzvlášť významný v čase, keď chamtivosť a ambície vytlačili zo súťažného športu značnú časť radosti. Nemusíte byť Čechom alebo Slovákom, aby ste cítili emocionálne spojenie so Zátopkom, tak ako nemusíte byť Američanom, aby ste ocenili ľudské kvality Muhammada Aliho. Niektorí ľudia – aj keď je ich veľmi málo – majú kvality, ktoré presahujú národnosť rovnako ako presahujú hranice športu.

Zátopka si pamätáme ako skvelého rozprávača, ktorý mal navyše dobré vzťahy so súpermi. Ale bol aj lojálnym komunistom až do roku 1968, keď sa postavil proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Ako si na neho spomínali ľudia, s ktorými ste hovorili? Čo v nich zanechalo najsilnejší dojem?
Rôzni ľudia majú odlišný pohľad na jeho politické rozhodnutia, ale v podstate každý, s kým som sa rozprával, spomenul dve konkrétne vlastnosti: jeho láskavosť a humor. Zdá sa, že mal v sebe až takmer detinskú naivnosť. Tá pravdepodobne spôsobila, že občas robil chyby, ale znamenala aj to, že v každej fáze svojho života šíril špecifický druh radosti. „Rozjasňoval ľuďom životy,“ povedal jeden z jeho synovcov.

Bežci a tréneri dnes radi hľadajú inšpiráciu u veľkých bežcov minulosti aj súčasnosti. Čo sa môžeme naučiť od Zátopka – z jeho tréningových metód a prístupu k behu? Oplatí sa ich napodobňovať aj v 21. storočí?

Niektorí bežci sú posadnutí drobnými detailmi Emilovho tréningu: koľko opakovaní robil, ako rýchlo, v akom poradí a podobne. Myslím, že to v modernom svete nemá žiadny význam. Tie časti Emilových metód, na ktorých záleží, už všetky boli absorbované a rozvinuté vo všeobecne uznávaných princípoch moderného tréningu. Určite sa však môžeme učiť z jeho prístupu k tréningu: z myšlienky, že tréning je rovnako o zvládaní bolesti a posilňovaní mysle ako o posilňovaní svalov, srdca a pľúc. To sú jeho „tajomstvá“: myšlienka, že bolesť sa dá otupiť tým, že sa s ňou oboznámite, alebo, keď máte pocit, že už nemôžete pokračovať, mali by ste pridať. Každý potenciálny šampión v 21. storočí by mal úžitok z toho, ak by prijal trocha z Emilovho prístupu.

Najväčším Zátopkovým úspechom bolo víťazstvo v troch vytrvalostných disciplinách na olympijských hrách v Helsinkách 1952. Myslíte si, že sa to ešte niekedy podarí zopakovať, či už medzi mužmi alebo ženami?

Je to nepravdepodobné. Moderný elitný bežec je príliš špecializovaný a úroveň je príliš vysoká. Ale Zátopkov príklad naznačuje, že by sme mali byť veľmi opatrní, kým povieme, že niečo je nemožné.

Prejdime k behu. Pred niekoľkými rokmi boli bežci na Slovensku pomerne vzácnym javom. Dnes behá skoro každý a postupne prechádzame rôznymi módnymi trendmi. Sprvu bolo populárne behať polmaratóny a maratóny, potom sa ľudia začali zaujímať o prekážkové behy a dnes sú veľkým cieľom ultramaratóny. Aký vývoj očakávate v budúcnosti. Alebo akú budúcnosť behu by ste chceli vidieť?

Najväčšiu obavu mám z toho, že beh sa stáva veľmi komercializovaným. Každý, dokonca aj rekreačný bežec, má sklon vnímať beh ako spotrebiteľskú činnosť, v ktorej nič neznamenáte, ak nemíňate obrovské množstvo peňazí na rovnaké najmodernejšie oblečenie, technológiu, výživu ako nepatrná menšina elitných bežcov, u ktorých záleží na každej stotine sekundy. Hrozí nám, že stratíme zo zreteľa radosť z behu, ktorý je, ako povedal Zátopek, najprirodzenejšou formou ľudského pohybu. Hnevá ma, že ľudia nebehajú, alebo majú pocit, že si nemôžu užiť beh bez toho, aby niekomu za toto privilégium zaplatili, prípadne si myslia, že musia nasledovať trendy. Rád by som videl, aby bol beh pre ľudí opäť jednoduchým, prirodzeným potešením.

Ak by ste na základe svojich bežeckých skúsenosti mali čitateľom odporučiť jednu bežeckú skúsenosť alebo výzvu kdekoľvek na svete, čo by to bolo?

Je veľmi ťažké vybrať jednu – ale väčšina z tých najlepších sa u mňa spája s prírodou. Mám krásne spomienky na to, keď som bol „korisť“, ktorú po anglickom vidieku naháňala veľká svorka stopárskych psov. Som tiež v pokušení odporučiť „beh za syrom“, ktorý sa každý rok koná na kopci Cooper’s Hill pri Gloucesteri. Bežci naháňajú obrovský bochník syra dole samovražedne strmým kopcom – nemajú na to žiadny iný dôvod okrem toho, že je to zábava a stará miestna tradícia. Podľa mňa ideálna bežecká skúsenosť je tradičný britský horský beh nazývaný fell race – napríklad každoročný beh na Ben Nevis v Škótsku. Je to mimoriadne ťažká skúška telesnej výdrže. Má len 14 kilometrov, ale s 1360 metrami príkreho, skalnatého, klzkého stúpania a klesania. Kladie vysoké nároky na sústredenie, pohyblivosť, schopnosť pohybu v horách a duševnú odolnosť. A predsa pri ňom krása prírody dokáže byť ohromujúca a tak ako pri všetkých horských behoch na konci máte ohromný pocit uspokojenia. Je to skvelé miesto, kde zažijete športové kamarátstvo pred pretekmi, počas nich aj po nich.

Máte ešte nejaké bežecké ciele alebo sny?

Najmä behať pre radosť, duševnú vyrovnanosť a zdravie až do sto rokov alebo ešte dlhšie.


1.9.2021   /   Rozhovory   /   Autor: Tomáš Mrva   /    Foto: SITA/AP

Ďalšie články