Veľký buldog z Malej Idy sa nikdy nevzdáva

Na konte má tridsať ultrabehov, tucet dvadsaťštyrihodinoviek a päťdesiat maratónov. To všetko stihol Slavomír Lindvai za bezmála dvadsať rokov, odkedy prepadol vášni zvanej beh.

„Bol som alkoholik,“ stručne a neuveriteľne úprimne načrtne dôvod, prečo sa začal venovať dlhým tratiam.

„Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, čo som prežil,“ dodal vyučený mäsiar, ktorý pätnásť rokov pracuje ako poriečny Povodia Bodrogu a Hornádu (PBaH).

„Piť som začal hneď po vyučení a alkoholu som holdoval takmer desať rokov v kuse. Keď som mal dvadsaťsedem, povedal som si, že zabehnem košický maratón. Chlapi v krčme sa stavili. Ja som medzi nimi nebol. Ten cieľ som si dal sám pre seba. To bol zlom v mojom živote. Nebyť tohto predsavzatia, neviem, ako by som dopadol,“ uvažoval nahlas svojrázny ultramaratónec košického klubu PBaH Titus.

„Tri mesiace som poctivo trénoval, pravidelne som behal po lesoch, aby som svoj prvý maratón v živote zvládol. Aby som si na slávnom košickom maratóne neurobil hanbu,“ otvorene pokračoval Lindvai. Hanbu si neurobil. Trať najstaršieho maratónu v Európe pri svojom životnom debute absolvoval za tri hodiny a sedemnásť minút.

„Vtedy som si povedal, že o rok to bude lepšie, že košický maratón zabehnem v čase pod tri hodiny. Aj to som dokázal. Aj keď do troch hodín chýbalo iba päť sekúnd. V cieli mi namerali 2:59:55 hod. A opäť som z Košíc odchádzal s predsavzatím, že o rok to bude opäť lepšie. Aj bolo. Každým rokom som čas tlačil k lepšiemu výkonu. Takto som sa dopracoval k osobnému rekordu 2 hodiny a 39 minút.“

Od svojho debutu na košickom MMM bežec z Malej Idy niekoľko maratónov vyhral. Napríklad Furčiansky alebo Maratón nad Jazerom, či Extrém maratón. On však tvrdí, že cenné bolo najmä víťazstvo na Podvihorlatskom maratóne.

Húževnatému vytrvalcovi však klasická trať 42 km a 149 metrov nestačila, preto sa v roku 2001 prihlásil na majstrovstvá Slovenska v behu na 50 km. Svoj debut ovenčil 2. miestom na stupni pre troch najlepších Slovákov. To bol začiatok jeho kariéry ultramaratónca.

„Je to môj spôsob života. Prejav mojej životnej filozofie. V dlhých behoch som sa našiel, vďaka nim som včas a správne prehodil výhybku v živote. Ak by som pre seba neobjavil beh, určite by som skončil veľmi zle," priznal obdivuhodný vytrvalec, ktorý niekdajšie pravidelné alkoholické posedenia v krčme nahradil každodenným tréningom.

Peklo v Čile

Nedávno sa Lindvai vrátil z Čile, kde sa zúčastnil na dvadsaťštyrihodinovke. A bol to zážitok, na ktorý zrejme nezabudne.

„Taký masaker, aký som podstúpil v Čile, som ešte neprežil. To si neviete ani predstaviť. Myslel som si, že som už zažil všeličo. Neuveriteľné galeje na 400-metrovom asfaltovom okruhu v Santiago de Čile mi ukázali, ako veľmi som sa mýlil," zdôraznil ultramaratónec.

Prečo sa rozhodol bežať dvadsaťštyrihodinovku práve v tejto juhoamerickej krajine?

„Keďže pre rôzne zranenia, choroby a iné starosti sa rozpadol slovenský tím, ktorý mal reprezentovať na 21. ME v 24-hodinovom behu vo Francúzsku, môj manažér Michal Serečin hľadal možnosť, kde by som mohol zúročiť športovú formu, ktorú sme zámerne časovali práve na európsky šampionát. Tak sme objavili medzinárodné majstrovstvá Čile v 24-hodinovom behu."

Keď po 30 hodinovom lete za oceán nastúpil v sobotu 12. novembra o 19.00 h miestneho času na štart, netušil, čo ho čaká.

„Do rána pod nočnou oblohou sa mi behalo dobre. Všetko bolo v pohode. Ale ráno, keď vyšlo slnko, nastalo na 400-metrovom okruhu hotové peklo. Totálny masaker. Čím bolo slnko na oblohe vyššie, tým boli podmienky ťažšie. Ortuť v teplomere sa šplhala až päť stupňov cez tridsiatku, blízky oceán sa postaral o vysokú vlhkosť vzduchu - a horúčava v spojení s ňou nás postupne pripravovala o všetky fyzické i psychické sily. Doslova nás žmýkala ako citrón do čaju. Bolo to veľmi zlé. Navyše, všade sme cítili prenikavý zápach farby, ktorou bol asfalt čerstvo natretý, na ružovo. Podmienky začali byť neúnosné. Argentínska bežkyňa skolabovala priamo na okruhu. Dostala infarkt, ratovali ju záchranári. Nebol to pekný pohľad, ani zážitok, keď ju na asfalte kriesili. Bolo to tvrdé. Dcéra okolo nej zúfalo behala a plakala," opísal obyvateľ Malej Idy dramatický zážitok z pretekov v Južnej Amerike. Ale to nebolo zďaleka všetko.

„Aby utrpenia nebolo málo, po dvadsiatich hodinách behania mi odišla ľavá noha. Nebyť maséra Rastislava Dadulaka a člena môjho tímu Ela Krillera, neviem, ako by som ďalej fungoval. Oni dvaja mi dávali masáže, pomáhali s pitným režimom i občerstvením a neustále ma povzbudzovali, aby som nabehal čo najviac kilometrov. Bez ich pomoci by som určite neodbehol 191 kilometrov. Aby som to dokázal, musel som okruh absolvovať až 478-krát! V konkurencii 31 mužov a žien zo siedmich krajín som skončil na 3. mieste," dodal Slavomír Lindvai, ktorého osobný rekord v dvadsaťštyrihodinovom behu je 241,367 km. Týmto výkonom sa zaradil na historické 4. miesto medzi slovenskými ultrabežcami. Rekord drží Ľubomír Hrmo z Banskej Bystrice (270 km), druhý je Ivan Máčaj (258 km) a tretí Miroslav Furín (252 km)..

Chce prekonať Furínov rekord

Práve Miroslava Furína chce Slavomír Lendvai prekonať. Ale nie v počte odbehnutých kilometrov. To sa už pravdepodobne nepodarí, ale v počte absolvovaných 24-hodinových behov. Priekopník týchto podujatí pod Tatrami má na konte šestnásť celodenných behov, Ľubomír Hrmo ich počas kariéry absolvoval trinásť a Slavomír Lendvai zatiaľ rovný tucet.

„Ešte dva - tri roky chcem behať, aby som k mojim dvanástim dvadsaťštyrihodinovkám pridal aspoň päť. To by sa mi páčilo. Predstihol by som Mira. On už má 67 rokov, jemu už dvadsaťštyrihodinovky nepribudnú. Mne však ešte počas tých, povedzme, troch rokov ešte môžu," prezradil Lindvai motiváciu, ktorá ho stále poháňa do každodenného tréningu.

„Viete, ja som to s tou viac ako mesačnou prestávkou nemyslel vážne. Samozrejme, že tak dlho bez behu nevydržím. Ale týždeň - dva si určite dám pauzu. Telo sa musí z pekla v Čile spamätať. Už nie som najmladší, voľakedy som odbehol za mesiac aj tri ťažké ultramaratóny, ale teraz už nie," uviedol trojnásobný majster Slovenska v behu na 50 km.

Zo všetkých svojich husárskych kúskov z dlhých tratí si najviac cení 10. miesto v legendárnom gréckom Spartathlone. Je to najťažší diaľkový beh v Európe, ktorého 246-kilometrová trať vedie z Atén do Sparty. Časový limit na jej zdolanie je 36 hodín. V roku 2009 ho z 320 účastníkov dokončilo 133 bežcov a Lindvai to dokázal v čase 27:16:10 h, čím o neuveriteľnú hodinu, 35 minút a 27 sekúnd prekonal rekord Miroslava Furína.

„Odvtedy som bežal ešte ťažší beh. Nahovorila ma naň Maďarka Edit Bercesová. Bol to ultra trial na Taiwane, presnejšie na ostrove Lantau. Hoci trať mala iba necelých 80 kilometrov, jej prevýšenie bolo 4000 metrov. Kým v Grécku sme museli na trati z Atén do Sparty prekonať jeden veľký kopec Santas, na Taiwane sa nám postavilo do cesty osem tisícmetrových vrchov. K tomu tropická 40-stupňová horúčava a veľká vlhkosť, lebo sme bežali po kopcoch popri mori. Do kopca, ktorého vrchol je skrytý v hmle, sa nedá bežať rýchlo. Musíte si vedieť správne rozložiť sily. Domáci bežci ma deprimovali najmä pri zbiehaní z kopcov. Po úzkom chodníku a skalách skákali ako lúčne koníky, ja som na nich päťkrát spadol. Našťastie bez vážnejšieho zranenia. Bol som taký zničený, že som si na pätnásť minút musel ľahnúť do horského potoka, aby som sa schladil. Až potom som mohol bežať ďalej," opisoval podmienky na ostrove Lantau poriečny v spoločnosti Vodohospodársky podnik v správe povedia Hornádu a Bodvy, pre ktorého to boli jedny z najťažších pretekov v živote.

Spartathlon by si zopakoval

„Spartathlon by som ešte raz v živote chcel bežať. Pre jeho atmosféru, výnimočnosť. Najmä cieľ v Sparte je nádherný zážitok. Tam by som sa rád vrátil.“

Ktorý beh by už nikdy v živote radšej nebežal? „Paradoxne ten, ktorý som vyhral. Bolo to pred dvoma rokmi v Malajzii. Preteky s názvom Putrajaya 100 Milestf. To tiež boli galeje. A neuveriteľný chaos. Blúdil som v noci v džungli, lebo trať bola slabo značená. Keď som stratil orientáciu, musel som sa vrátiť niekoľko kilometrov. Dokonca viackrát. Horko ťažko som sa vymotal. A namiesto sľubovaných 160 kilometrov, čiže 100 míľ, som na tých chaotických pretekoch bežal až 206 kilometrov. Po dobehnutí do cieľa som hneď odišiel do hotela, lebo som sa na ten neuveriteľný zmätok nevládal ani dívať," vrátil sa Slavomír Lendvai k zážitku spred dvoch rokov.

„Až v hoteli som sa dozvedel, že som vyhral. Bolo to veľmi čudné víťazstvo. Vôbec ma netešilo. Veď zo 44 bežcov tridsať vzdalo, desiati dobehli v časovom limite 30 hodín a ďalší štyria až po ňom. Nakoniec aj tých klasifikovali, lebo za zmätky na trati nemohli," dodal Slavomír Lindvai

Za 10. miesto na legendárnom Spartathlone sa obdivuhodný bežecký samorast a nezmar z východného Slovenska dostal v roku 2009 aj medzi laureátov populárnej ankety Športová osobnosť Košíc, v skratke ŠOK.

„Vtedy to bol obrovský šok. Skoro som z mojich dobre trénovaných nôh spadol, keď som sa to dozvedel. Veď diaľkové behy sú na okraji záujmu. Pomaly nikto nevie, že také niečo vo svete, Európe i na Slovensku existuje. Ale ani sa nedivím, lebo my svoje súťaže beháme prakticky bez divákov. Preto ma milo prekvapilo, že si niekto z organizátorov známej košickej ankety všimol, že nejaký Lindvai behá ultramaratóny po celom svete a že v nich dosahuje výborné výkony," vrátil sa Slavomír Lindvai v spomienkach dozadu.

Keď aj buldog melie z posledného...

„Ak by som mal porozprávať všetko, čo som za trinásť rokov pri športovaní zažil, vydalo by to na poriadne hrubú knihu," konštatoval obdivuhodný bojovník, ktorého kamaráti a známi prezývajú buldog. To preto, lebo za trinásť rokov bežeckej kariéry dokončil každé preteky, na ktoré nastúpil. V živote ešte nevzdal žiadnu súťaž! Nevie, ako chutia predčasne "zabalené" preteky.

„Na to som hrdý. To ma naozaj teší. A verte, že kacírske myšlienky o predčasnom konci behu mi už viackrát prišli na um. Najmä vtedy, keď mi pri behu odišla noha, keď ma začalo niečo bolieť, keď mi dochádzal dych. Ale vždy som sa zaťal - a vždy som preteky dokončil. Mnohokrát aj cez bolesť. S poriadne zaťatými zubami," vysvetlil úspešný slovenský ultramaratónec.

Dokedy chce svoje okolie udivovať husárskymi kúskami na extra dlhých bežeckých tratiach?

„Ak mi zdravie bude slúžiť, určite ešte aspoň dva - tri roky. Možno aj dlhšie. Vtedy budem na prahu päťdesiatky - a to bude stačiť. Po nej to asi nechám mladším. Už by to bol veľký hazard so zdravím, ak nie aj rovno so životom. Nechcel by som skolabovať na pretekoch ako tá Argentínčanka v Čile."

Svojej vášni sa venuje Slavomír Lindvai aj vďaka ľuďom, ktorých má okolo seba. „Mám veľmi dobrého fyzioterapeuta Ľudovíta Janočka, ktorý ma stále dokáže postaviť na nohy. Tak isto aj masér Dušan Dadulak. Do ich rúk sa zverím, keď prídem totálne rozbitý z pretekov.“

Vyučený mäsiar zavesil remeslo na klinec práve pre bežecký tréning a našiel si prácu, ktorá ho viac napĺňa a pomáha pri športovom raste a naháňaní kondície. Ako poriečny, ktorý má na starosti oba brehy Hornádu a Bodvy, trénuje totiž priamo v práci, počas pracovného času.

„S kolegami sa sem - tam medzi rečou zasmejeme, že naša firma vďaka mne šetrí pohonné hmoty. Lebo ja sledujem stav oboch riek priamo z brehu. Trénujem a zároveň mapujem tok rieky, po brehu ktorej každý deň bežím," hovorí s úsmevom Slavomír Lindvai.

„Veľmi jasne si tiež uvedomujem, že bez pochopenia ľudí z vedenia nášho podniku by som to nemohol robiť na takej úrovni. Veľká vďaka patrí riaditeľovi Povodia Hornádu a Bodvy Petrovi Hoffmanovi ako aj ďalším mojim šéfom Matejovi Pindrochovi a Ondrejovi Končokovi. Aj oni mi už roky vytvárajú priestor na to, aby som mohol byť stále vo výbornej bežeckej kondícii. Navyše, vďaka ich pomoci môžem cestovať aj po svete. Cestovanie a pobyt na pretekoch predsa tiež niečo stoja. Povodie Hornádu a Bodvy patrí aj medzi mojich dlhoročných sponzorov, čo tiež treba spomenúť. Lebo žijeme takú dobu, že peniaze hýbu svetom."

Austrálsky sen

Slavomír Lindvai precestoval s behom štyri kontinenty, no jedna túžba u neho pretrváva. Ešte nikdy nebežal preteky v Austrálii.

„To je krajina, ktorá v mojom športovom životopise chýba. Niekedy budúci rok, alebo o dva - tri by som v Austrálii veľmi rád štartoval. Dúfam, že aj tam sa robia ultra behy. Bežať ultra beh v Austrálii je taká smelá idea, ktorá z času na čas zamestná moju myseľ."

Po poznámke, že je výnimočný človek, sa ohradí. „Nie som, prepytujem, celebrita. Ja som Slávo Lindvai, ktorý aj päť rokov po štyridsiatke dokáže na slušnej úrovni zabehnúť ultramaratón. A budem veľmi rád, keď si to budem môcť povedať aj osem - deväť rokov po štyridsiatke. Na prahu päťdesiatky. Ak to naozaj dokážem, bude to jasný dôkaz, že zdravie mi slúži dobre, že ešte dokážem držať krok s oveľa mladšími bežcami.“