Úprimné vyznanie vytrvalca: Behám, lebo som bol alkoholik

Úprimné vyznanie vytrvalca: Behám, lebo som bol alkoholik
Húževnatý vytrvalec s obdivuhodnou buldočou povahou Slavomír Lindvai vyhral v Malajzii náročné a organizačne nezvládnuté preteky pre ultramaratóncov s názvom Putrajaya 100 Milestf

Bol som alkoholik,“ stručne a neuveriteľne úprimne odvetil 43-ročný ulramaratónec z Košíc Slavomír Lindvai na otázku, prečo sa rozhodol, že sa začne venovať dlhým tratiam.

Pokojne to tam napíšte. Veď je to pravda. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, čo som prežil,“ vyzval ma vyučený mäsiar, ktorý 15 rokov pracuje ako poriečny Povodia Bodrogu a Hornádu (PBaH).

Piť som začal hneď po vyučení, a alkoholu som holdoval takmer desať rokov v kuse. Keď som mal dvadsaťsedem, tak som si povedal, že zabehnem košický maratón. Chlapi v krčme sa stavili. Ja som medzi nimi nebol. Ja som si ten cieľ dal sám pre seba. To bol zlom v mojom živote. Nebyť tohto predsavzatia, neviem, ako by som v živote dopadol. Neviem, čo by sa zo mňa stalo,“ uvažoval nahlas svojrázny ultramaratónec košického klubu PBaH Titus Slavomír Lindvai, ktorého životným koníčkom sú už viac ako jedno desaťročie ultramaratóny, presnejšie prekonávanie vzdialenosti od päťdesiat až po dvesto kilometrov.

Tri mesiace som poctivo trénoval, pravidelne som behal po lesoch, aby som svoj prvý maratón v živote zvládol. Aby som si na slávnom košickom maratóne neurobil hanbu,“ otvorene pokračoval Slavomír Lindvai. Hanbu si neurobil. Trať najstaršieho maratónu v Európe pri svojom životnom debute absolvoval za tri hodiny a sedemnásť minút.

Vtedy som si povedal, že o rok to bude už lepšie. A dal som si cieľ, že o rok košický maratón zabehnem v čase pod tri hodiny. Aj to som dokázal. Aj keď do tých troch hodín chýbalo iba päť sekúnd. V cieli mi namerali 2:59:55 hod. A opäť som z Košíc odchádzal s predsavzatím, že o rok to bude opäť lepšie. Aj bolo. Každým rokom som ten čas čoraz viac tlačil k lepšiemu výkonu. Takto som sa rokmi dopracoval k svojmu osobnému rekordu 2 hodiny a 39 minút,“ pokračoval vytrvalec z Malej Idy, ktorý v rodnej dedine ako dorastenec hrával futbal. „To bol prvý šport, s ktorým som prišiel do styku. Asi tak, ako každý zdravý chlapec z dediny,“ priblížil svoje športové začiatky chlap, ktorý má na konte už viac ako pol stovky diaľkových behov, z ktorých dvadsaťsedem je klasických maratónov a zvyšok sú dlhšie trate.

Od svojho debutu na košickom MMM dokonca niekoľko maratónov vyhral. Napríklad Furčiansky alebo Maratón nad Jazerom, či Extrém maratón. On však tvrdí, že cenné bolo najmä víťazstvo na Podvihorlatskom maratóne. Húževnatému vytrvalcovi však klasická trať 42 km a 149 metrov nestačila, preto sa v roku 2001 prihlásil na majstrovstvá Slovenska v behu na 50 km. Svoj debut ovenčil 2. miestom na stupni pre troch najlepších Slovákov. O rok sa na republikovom šampionáte v behu na 50 km už pozeral na konkurenciu s vavrínovým vencom pre víťaza. Ďalší rok v Žiline chýbal. Dnes už ani nevie, prečo. Do mesta pod Dubeň sa vrátil až v roku 2004. Opäť sa stal majstrom Slovenska v behu mužov na 50 km. A o ďalší rok tento titul úspešne obhájil. Lenže zrazu zistil, že päťdesiat kilometrov už pre neho nie je výzva. Tak hľadal ďalej. Hľadal preteky, na ktorých by naplno využil dlhé hodiny, ktoré denno-denne strávil behom po kľukatých a členitých lesných terénoch v okolí Malej Idy, na ktorých našiel živnú pôdu pre svoju novú celoživotnú záľubu.

              JEDNU ZÁVISLOSŤ VYSTRIEDALA DRUHÁ: OD ALKOHOLU K BEHU

Jednu závislosť som vystriedal inou. Tak ako alkohol bol pre mňa voľakedy drogou, tak sa pre mňa drogou stal aj beh. Dnes si život bez behu neviem ani predstaviť. Beh jednoducho patrí k môjmu životu. Lepšie povedané k mojej profesii. Je to moja obrovská celoživotná záľuba,“ zdôraznil 43-ročný poriečny, ktorý v rámci tréningu pravidelne monitoruje stav rieky Hornád od štátnej hranice s Maďarskom až po Družstevnú pri Hornáde.

Aspoň kolegovia ušetria za pohonné hmoty,“ tvrdil so smiechom Ladislav Lendvai a pokračuje: „Stačí ma poslať na obhliadku brehov Hornádu a hneď som vo svojom živle. Bez prírody si svoj život neviem predstaviť. Navyše, zároveň som v práci i na tréningu. Z brehu najlepšie vidím kulminujúci stav hladiny rieky, či padnutý strom do jej koryta, ktorý môže pri zvýšenom prietoku spôsobiť problémy.

Slavomír Lindvai brehy Hornádu už pozná ako svoju dlaň. Pätnásť rokov po nich pravidelne behá. Pätnásť rokov s touto riekou žije. Aj na jej brehoch sa skrýva tajomstvo bežeckého umenia Slavomíra Lindvaia, ktorý v roku 2009 dokázal zabehnúť legendárny Spartathlon (246 km) v čase 27 hodín, 16 minút a desať sekúnd! V konkurencii 133 účastníkov, ktorí toto mimoriadne náročné podujatie v Grécku úspešne dokončili, obsadil skvelé 10. miesto. Treba ešte pripomenúť, že 25. septembra 2009 o 7.00 h miestneho času na trať z aténskej Akropoly do Sparty vybehlo spolu 320 vytrvalcov.

O Spartathlone som prvýkrát počul v roku 2002 v Brne od Jana Ondruša, ktorý ho tiež dokončil. Keď mi hovoril, že je to mimoriadne ťažký ultramaratón, ktorý má nie iba svoju atmosféru, ale aj prísne pravidlá, vedel som, že si ho určite raz vyskúšam. Desiate miesto na ňom je doteraz môj najväčší životný úspech, ktorý som pri behaní takýchto vzdialeností dosiahol. Doteraz sa mu nič nevyrovnalo,“ tvrdí Lindvai, ktorý výkonom 27:16:10 h vytvoril najlepší slovenský výkon a o 1:35:27 h zlepšil predchádzajúci rekord Milana Furína z tohto nesmierne náročného podujatia. Furín spomínaný najťažší ultramaratón na svete bežal už v roku 1993.

„Milan Furín bol v Spartathlone dokonca tretí v celkovom poradí, ale do cieľa v Sparte dorazil v horšom čase, ako bol môj. Práve Milan mi veľmi pomohol, keď mi porozprával o všetkom, čo ma na týchto pretekoch môže čakať. Najskôr som si myslel, že preháňa, aby ma od tohto podujatia odradil. Ale až na pretekoch som zistil, že mi nepovedal všetko. Bolo to oveľa horšie, než on tvrdil. Bolo to hotové martýrium, ktoré som vtedy podstúpil,“ pripomína rodák z Košíc, ktorý aj s odstupom piatich rokov dokáže neopakovateľne a farbisto opísať najmä dianie v cieli legendárneho behu.

V cieli dostanete krčah vody, ktorý vám podá dievčina v odeve gréckej bohyne. Musíte tiež pohladiť a pobozkať nohu kráľa Leonidasa. To je vlastne cieľ tohto behu. Ale to najemotívnejšie vás ešte iba čaká. To je okamih, keď vám primátor či starosta Sparty kladie na hlavu vavrínový veniec, vtedy vám po tele behajú zimomriavky. Umocňuje to ešte potlesk divákov. Na také chvíle sa jednoducho nezabúda. To je niečo neopakovateľné. Tak isto ako aj ten určite mnohokrát prekliaty kopec Sangas, ktorý musíte na trati z Atén do Sparty častokrát veru aj štvornožky prekonať.“

Slavomír Lindvai si okrem 10. priečky, ktorú vybojoval na trati medzi voľakedy najslávnejším mestami starého Grécka, vysoko tiež váži svoje 16. miesto v behu na 100 km v holandskom Winschotene z roku 2004, kde „urobil“ čas 7:04:32 h. Týmto časom sa zaradil na 5. miesto slovenských historických tabuliek. K jeho ďalším neopakovateľným husárskym kúskom patrí aj 24. miesto na MS v behu na 24 hodín na Taiwane, kde dokázal za celý deň zabehnúť trať dlhú až 225,910 km! Na majstrovstvách Európy v behu na 100 kilometrov v talianskej Florencii obsadil výkonom 7 hodín a 29 minút 16. miesto. Dokázal to v konkurencii 1600 bežcov zo starého kontinentu, z ktorých až šesťsto súťaž nedokončilo! Vtedy sa mu už venoval známy odborník na prípravu ultramaratóncov Peter Polák. Bol to môj prvý a jediný tréner, ktorého som v živote mal. Veľmi veľa ma naučil. Bol mojim veľkým pomocníkom. Chcem mu poďakovať za všetko, čo mi ako ultramaratóncovi dal,“ povedal na margo ich vzájomnej spolupráce Slavomír Lindvai. Ako sme už spomínali, bežecký samorast z Malej Idy je tiež trojnásobným majstrom Slovenska v behu na 50 km (2001, 2004, 2005). Jeho osobný rekord na tejto trati je 3:04:35 h. Práve v Žiline ho pre slovenskú reprezentáciu získal šéf slovenských ultramaratóncov Marián Michálik.

            NEPLATÍ PRE NEHO ZÁSADA: „ŤAŽKO NA CVIČISKU, ĽAHKO NA BOJISKU“

Voľakedy, keď som bol mladší, bol som aj dosť rýchly. Nie iba vytrvalý. Na desať kilometrov som mal výkony na hranici 33 minút, s ktorými sa dnes ešte stále vyhrávajú behy na 10 kilometrov, polmaratón som zvládol za hodinu a dvanásť minút. Ale vtedy, keď som tieto časy dosahoval, som bol mladší.. Teraz, s pribúdajúcimi rokmi, som už iba vytrvalý. Viem, že rýchlejší už nebudem. Ale nejaký dobrý výsledok v dvadsaťštyrihodinovke ešte urobiť môžem. Napríklad tých 250 kilometrov za 24 hodín. To je moja túžba, ktorá ma v tréningu stále poháňa dopredu,“ prezradil svoju túžbu behajúci poriečny z východného Slovenska, ktorý 19. mája 2015 bude mať 44 rokov.

Na pretekoch som dokázal v jednom kuse odbehnúť tých pamätných 246 kilometrov z Atén do Sparty, ale v tréningu najviac behám 70 kilometrov. Viac nepotrebujem. Keď urobím tých sedemdesiat v jednom kuse, viem, že som v dobrej fyzickej i bežeckej kondícii,“ reagoval Slavomír na otázku, koľko kilometrov vlastne behá v jednom kuse počas tréningu, keď si stále trúfa práve na tých 250 kilometrov.

Všetko je vec hlavy. Všetko sa skrýva v psychike človeka. Ak nemáte hlavu v poriadku, nedokážete také výkony, o akých teraz hovoríme. Samozrejme, predpokladom úspechu je dobrý zdravotný stav a vysoká odolnosť organizmu,“ zdôraznil ultramaratónec, ktorý sa pýši aj tým, že doteraz žiadne preteky nevzdal. „A kým budem vládať, ani nevzdám. Riadim sa totiž zásadou, že to nesmiem urobiť. Lebo, ak by som vzdal raz, mohol by som si na to zvyknúť- a vzdal by som súťaž aj druhý raz, tretí raz. Jednoducho, zvykol by som si na to, ´zašmakovalo´ by mi to, ako my východniari hovoríme, a už by som sa v tomto trende viezol,“ vysvetlil svoju pretekársku filozofiu chlap, ktorého pre neuveriteľnú húževnatosť a ukážkovú nepoddajnosť kamaráti volajú Buldog. Aj on je taký istý: do čoho sa zahryzne, to nepustí. Neuveriteľná hužva je tento chlap! Práve pre svoju buldočiu povahu dokázal pred dvoma týždňami zvíťaziť na unikátnych, no organizačne nezvládnutých pretekoch v Malajzii.

KEĎ AJ POVESTNÝ „BULDOG“ MELIE Z POSLEDNÉHO

„Ani mi to nepripomínajte! V Malajzii som utrpel Pyrrhovo víťazstvo. Doslova a do písmena. Fakt. Aj ja som bol víťaz ako legendárny Pyrrha, ktorý vyhral vojnu a zostal sám. Vôbec ma ten triumf neteší. Boli to galeje. Som rád, že som to vôbec prežil. Pôvodne som chcel ísť na svetový šampionát v behu na 100 km na Taiwan, lenže tamojší organizátori nám oznámili, že nemajú peniaze na jeho zorganizovanie. Tak svetový šampionát zrušili. Ako náhradu nám ponúkli prvý ročník pretekov v Malajzii. Keby som vedel, čo tam zažijem, v živote by som do Malajzie nešiel. Bol to jeden zlý sen, nie ultramaratónske preteky,“ rozhovoril sa bežec, ktorý sa v roku 2009 dostal aj do prvej desiatky známej košickej celoročnej ankety o Športovú osobnosť Košíc, ktorá je známa pod skratkou ŠOK.

Podľa zhovorčivého Slavomíra Lindvaia bolo to predovšetkým zásluhou výkonu, ktorý predviedol na Spartathlone. Ale späť k tým nešťastným pretekom v Malajzii, ktoré organizátori nezvládli.

„Kým sme bežali v meste, všetko bolo v poriadku, dokonca aj sprievod na motocykli sme mali k dispozícii. No keď sme sa dostali mimo mesto, bol to obrovský chaos a zmätok. Hoci sme mali bežať 100 míľ, čiže 160 kilometrov, mnohí sme si pre niekoľkonásobné zablúdenia na zle označených tratiach nadbehli minimálne 50 – 60 kilometrov navyše! Ak k tomu pripočítate tropickú páľavu až 46 stupňov Celzia a vysokú vlhkosť, môžete si predstaviť galeje, ktoré sme v tom neznámom teréne museli podstúpiť,“ začal opisovať Slavomír Lindvai nevydarené preteky v Malajzii, ktoré niesli názov Putrajaya 100 Miles.

Mali sa volať Putrajaya + 100 Miles. To by viac zodpovedalo skutočnosti... Hoci občerstvenie malo byť na každom treťom až piatom kilometri, v skutočnosti to bolo až na dvadsiatom. Pri teplote ovzdušia 46 Celzia plus! V noci sa podľa miestnych ochladilo až na plus dvadsaťjeden stupňov. Vraj taký teplotný skok v týchto končinách ešte nezažili,“ priblížil slovenský vytrvalec klímu spomínaného podujatia v juhovýchodnej Ázii.

„Vďaka tým ´strateným´ občerstvovačkám som bol totálne zničený. Bolela ma hlava, bolo mi zle, bol som totálne dehydrovaný. Močil som krv! Bolo to jednoducho utrpenie. Musel som si vypýtať vodu od bežcov, ktorí bežali iba 78 ale 52 kilometrov. No bolo to niečo strašné... Ešte šťastie, že oni mali malé vaky s nápojom, otvorene konštatoval jediný Európan na štartovnej čiare malajzijského ultramaratónu, či skôr nevydareného pokusu o ultramaratón s „kultúrnymi vložkami“ vhodnými skôr pre dobrých orientačných bežcov.

„Samozrejme, že v takýchto podmienkach som zablúdil. A nie raz. Najhoršie to bolo v noci, keď som sa ocitol v džungli. V totálnej divočine! Musel som zastať, poriadne si premyslieť, čo urobím ďalej. Našťastie, hlava mi ešte fungovala... Vrátil som sa na chabo označenú trať a vďaka tomu som dobehol do cieľa v určenom časovom limite.

PO MALAJZIJSKEJ DIVOČINE BLÚDIL TAKMER CELÝ DEŇ

„Ale namiesto 160 kilometrov som bežal až 205 kilometrov! Na trati som bol 22 hodín, desať minút a tridsať sekúnd. Keď som si to spočítal, vyšlo mi, že som tretí v cieli. Ale to som ešte nevedel, že tesne predo mnou dobehli účastníci kratších behov. Nakoniec mi slávnostne oznámili, že som tie nepodarené preteky na pôvodných 100 míľ vyhral! Vôbec ma to netešilo... Ako aj mohlo, keď zo 44 bežcov, ktorí nastúpili spolu so mnou na štart, až tridsať vzdalo! Desiati sme dobehli v časovom limite 30 hodí, a štyria trať zvládli za viac ako 31 hodín. Aj tých nechali dobehnúť, lebo si uvedomili, aký chaos spôsobili. Robili to prvýkrát, no vôbec sa im to nepodarilo. Po dobehnutí do cieľa som radšej odišiel preč, nechcel som sa na to všetko ani dívať... Radšej som odišiel na hotel. Veď po 27 hodinách od štartu sme boli z mojej kategórie v cieli iba traja, dokončil „Buldog“ Lindvai opis svojej poslednej ultramaratónskej skúsenosti z ázijského kontinentu spred dvoch týždňov.

SVOJHO NÁSTUPCU VIDÍ V ALICI NAGYOVEJ

Po majstrovskom opise (ne)želaného triumfu v Malajzii ma zaujímalo, či Slávo má na Slovensku vhodného adepta na podobné šialené výkony na dlhých ultramaratónskych tratiach, aké už desaťročia predvádza nie iba v Európe práve on. Či sa neobáva toho, že na dlhé roky zostane v tejto najťažšej atletickej disciplíne osamoteným bežcom a posledným mohykánom.

„Medzi mužmi nasledovníka určite nemám. Aspoň o ňom v tejto chvíli neviem. My sme komunita, ktorá sa pozná. Navyše, Slovensko je malá krajina, tu sa nič neutají. Ale medzi ženami dôstojnú pokračovateľku mojich výkonov mám. Dokonca ona je lepšia ako som bol voľakedy ja,“ opäť prekvapil svojou odpoveďou „hužva chlap“ v maratónkach .

„V poslednom čase veľmi obdivujem výkony Alice Nagyovej. Je to 31-ročná Slovenka, ktorá pracuje v Taliansku. Práve tam sa prvýkrát zúčastnila majstrovstiev sveta v behu na 24 hodín. A urobila neuveriteľný výkon. Pri svojom debute odbehla za 24 hodín 207 kilometrov! Klobúk dole pre ňou! Normálne sa v nej vidím... Veď takým výkonom sa zaradila na 10. miesto medzi slovenskými ultramaratóncami! Samozrejme, že medzi slovenskými ultramaratónkyňami je bezkonkurečne prvá. A určite ešte dlho aj bude. Jej výkon ju katapultoval veľmi vysoko, no na Slovensku málokto o nej vie,“ priblížil nám Slavomír Lindvai novú ultramaratónsku hviezdu – rodáčku spod Tatier, ktorá žije a pracuje v Taliansku.

„Spolu sme mali ísť aj na spomínaný svetový šampionát na Taiwan, ktorý napokon zrušili. Bol som zvedavý, čo je to za bežkyňu, ktorá pri prvom štarte na veľkom svetovom podujatí dokáže odbehnúť 207 kilometrov. Ale zatiaľ zostalo iba pri zvedavosti a dopisovaní si cez sociálne siete. Držím jej však palce, aby svoje výkony posunula ešte ďalej,“ dokončil svoje rozprávanie unikátny ultramaratónsky nezmar z východného Slovenska, ktorý teraz zbiera fyzickú kondíciu a psychické sily na budúcoročné majstrovstvá sveta a majstrovstvá Európy v behu na 24 hodín, ktoré budú koncom apríla v Taliansku. A na stole už má aj pozvánku na medzinárodné majstrovstvá Argentíny v behu na 24 hodín, ktoré začiatkom novembra bude hostiť Buenos Aires.

„Vďaka behu som prešiel kus sveta. Videl som Japonsko, Kanadu, Holandsko, Taliansko, Malajziu, teraz sa teším do Argentíny... Za tých dvanásť – trinásť rokov som prešiel mnoho štátov. Nebyť môjho rozhodnutia prestať piť a začať behať, toto všetko by som určite nezažil. Vymeniť alkohol za behanie bolo najšťastnejšie rozhodnutie môjho života. Som rád, že som sa tak dobre rozhodol, spokojne dodal Slavomír Lindvai.


29.12.2014   /   Rozhovory   /   Autor: SZ

Ďalšie články