Pre mňa bolo zásadné, že som vyrastal ako plnohodnotný človek v partii so zdravými chalanmi. Tí ma naučili nebáť sa a postaviť sa sám za seba. Tiež mi dodali potrebné sebavedomie - pretože som chcel byť členom partie, musel som si to nejako vybojovať. A to bolo úžasné. Rástol som s nimi, hral futbal... Nespoznali by ste, že mám nejaký hendikep.
Prvé cyklistické preteky ste absolvovali v 16 rokoch, o 2 roky neskôr ste sa stali členom reprezentácie. Ako ste sa v tak mladom veku vyrovnali konkurencii?
V začiatkoch som prehrával. A prečo som neskôr začal vyhrávať? Stál som na štarte vedľa majstra sveta a zrazu si hovorím - veď on predsa nie je o nič viac ako ja. Je vlastne úplne rovnaký. A v tom momente, kedy som si toto uvedomil, som začal vyhrávať. Predtým som to mal v hlave nastavené len na 50 percent. Hovoril som si, že som nula, podceňoval som sa, bol som vzadu. Človek vždy musí vedieť, prečo na tom štarte je, prečo to robí, čo do toho dáva. Šport vás naučí bojovať, nevzdávať sa, prekonávať prekážky.
Účasť na paraolympiáde v Londýne vám unikla o vlások, potom ste s vrcholovým športom skončili. Prečo?
Bral som to ako znamenie. Jednoducho som si povedal, že už to nemá význam. Tiež som si uvedomoval, že musím niečo vyštudovať. Chcel som spoznať sám seba - prečo športujem, čo z toho mám, ako moje telo funguje. Štúdium som prepojil sa športovaním a vďaka tomu teraz ako masér dokážem ľuďom pomáhať.
Zvažovali ste neskôr, že by ste sa do reprezentácie vrátili?
Nie. Radšej som sa rozhodol naplno venovať štúdiu, práci a neskôr tiež dlhému triatlonu. Teraz si môžem trénovať ako chcem, kedy chcem, robím to len pre seba. Nikto mi nehovorí, že niečo musím. Nemusím, ale chcem. A v tom je ten rozdiel.
Ako ste sa k dlhému triatlonu vôbec dostali a s kým momentálne trénujete?
Pre Ironmana ma nadchol Jan Strangmüller, ktorý ho už niekoľkokrát vyhral. Spoločne trénujeme od januára. Predtým som bol dlho chorý a pol roka som nemohol robiť vôbec nič. Našťastie telo si ten predchádzajúci tréning pamätá, takže sa teraz veľmi rýchlo dostávam späť.
Čo je na dlhom triatlone najnáročnejšie?
Človek to musí mať dobre nastavené predovšetkým v hlave. Inak to nejde. Musím v hlave vedieť, že to naozaj dám, a toto vedomie si strážiť.
Líši sa vaša príprava na triatlon od prípravy nehendikepovaných? Ako prebiehajú preteky?
Príprava je v podstate rovnaká. Samozrejme trénujem, čo sa dá. Keď mi v práci odpadne klient, využívam čas a zajazdím si na trenažéri. Kombinujem viac vecí dokopy, napríklad keď mám voľno a potrebujem niečo vyriešiť telefónom, tak pri tom trénujem. Počas pretekov samozrejme potrebujem parťáka, aj keď sa všetko snažím učiť tak, aby som pri sebe stále nemusel niekoho mať - nemám rád, keď sa o mňa niekto stará, pretože sa necítim slobodne. Ale v pretekoch je to potrebné.
Kto bude vašim traserom v Prahe na Challenge?
Je tam silná konkurencia, pretek je veľmi sledovaný. Myslím si, že naša snaha útočiť na top priečky, bude pre fanúšikov zážitok. Bude to úžasné, atmosféra je z roka na rok lepšia, takže sa naozaj teším. Mojím parťákom bude Jan Strangmüller. Pôvodne to mal byť Tomáš Novotný, s ktorým sme v minulosti pretekali, išli sme spolu napríklad aj Challenge Roth. Tomáš mal ale nedávno vážnu nehodu na motorke a ešte potrvá, kým sa dá dokopy. Dokonca prišiel o nohu, ale povedali sme si, že nás to nezastaví a chceme zase opäť jazdiť ako parťáci - predstavte si pretekať slepého s jednonohým. To bude paráda (smiech).
Aký je váš cieľ?
Určite chceme ísť naplno. Nastavili sme si nejaké časy, určite sa budeme chcieť pohybovať niekde vpredu, ale viac neprezradím.
Na aké ďalšie preteky sa pripravujete?
Spoločne sa chystáme na preteky Czechman, Pálava race a Doksy race, potom nás čaká Ironman v Taliansku a chceme sa nominovať na Ironmana na Havaji. Každý z týchto pretekov je pre mňa výzva. Napríklad v pretekoch Ironman chcem dokázať, že sa dokážem postaviť na štart majstrovstiev sveta medzi zdravých športovcov. Myslím si, že to bude bomba pre všetkých. Ale nevytváram na seba tlak, je mi v podstate jedno, ako to dopadne. Idem si to hlavne užiť.
