Viedenský maratón zvládla za štyri hodiny a 16 minút. Polmaratón v Košiciach absolvovala v čase 1:59 h, polmaratón v Bratislave za 1:56 h. A všetko má na svedomí jej zablúdenie v Malých Karpatoch...
Bežali ste od roku 2015 aj iné polmaratóny a maratóny okrem tých, ktoré sme spomenuli?
Celkom prvý polmaratón bol na Železnej Studničke pre Linku detskej istoty. Tam som totiž zistila, že dokážem nonstop bežať až 21 km. Prihlásila som sa na polmaratón v Košiciach a za cieľ som si stanovila čas pod dve hodiny. Podarilo sa. Oficiálne som iné maratóny či polmaratóny nebežala, ale v rámci tréningu som bežne behávala okolo tridsať kilometrov. Najčastejšie behám po lese. Tam sa cítim najlepšie. Nespevnený povrch, konáre, skalky, turistické značky - to je moja parketa.
Začínala som kratučkými dvoj až trojkilometrovými trasami v račianskych vinohradoch. Raz som si vybehla do Malých Karpát, tam som sa trošku zatúlala a zrazu som zistila, že viem behať aj dlhšie ako pätnásť minút bez prestávky. A tak som si začala postupne kilometre pridávať. Cez hranicu 15 km som sa dostala po niekoľkých mesiacoch behu na letnej dovolenke v Taliansku a tam som sa definitívne rozhodla, že sa prihlásim na polmaratón. A vyskúšam, či vydržím bežať aj 21 km. To bol ten prvý na Železnej Studničke. Takže od úplného nebežca na úspešného účastníka polmaratónu som sa vybehala približne v priebehu pol roka.
V Stupave ste v cieli zaujali aj tým, že nič ste si o tomto behu nezisťovali dopredu a auto ste nechali zaparkované v Záhorskej Bystrici. Našli ste ,,dobrého anjela“, ktorý vás zo Stupavy k nemu odviezol?
Keďže som bola zvyknutá z predošlých behov, že cieľ je v mieste štartu, vôbec mi neprišlo na um, že by to v tomto prípade mohlo byť inak. A bolo. Ale našťastie organizátori na takých ľudí, ako som ja, pamätali, takže sme našli odvoz späť do Záhorskej Bystrice. Tam som síce nasadla do svojho auta ale...ono nenaštartovalo. Vybila sa mi baterka. Takže som domov do Bratislavy cestovala autobusom a po auto so štartovacími káblami som sa vrátila večer.
Aké máte spomienky na svoj prvý trailový beh v živote?
Veľmi dobré. Celý som ho prerozprávala. Tesne po štarte sa mi prihovoril taký sympatický mladík a tak sme spolu bežali a ,,kecali.“ Vzájomne sme sa podporovali a spoločne dobehli do cieľa – ale happy end v podobe partnerského vzťahu z toho nebol (smiech). Po behu sa naše cesty rozišli, ale ďakujem mu za podporu. Veľmi som sa tešila, že som to zvládla. Mám pocit, že som skončila posledná. Alebo tesne pred koncom. Ale na tom predsa vôbec nezáleží.
Koľko verejných behov ste doteraz absolvovali?
Ťažká otázka. Ak mám byť úprimná, ani si nepamätám. Ešte v starom byte som mala na skrini nalepené štartovné čísla z behov. Bola to celá jedna stena skrine. Bežala som zo Šumavy do Prahy podobný štafetový beh, ako máme aj my na Slovensku, ďalej preteky vo Viedni, v Košiciach, v Bratislave, na Štrbskom Plese... Bolo toho dosť.
Stopku pre bežecký tréning vám 22. júna 2016 vystavila nešťastná kolízia s autom, ktoré vás zrazilo pri dobiehaní električky v Rači. Ako dlho ste sa z tej zrážky liečili?
Zo zranení som sa zotavovala rýchlo. Veľmi poctivo som pristupovala k rehabilitácii, veľa som doma cvičila, napriek tomu som začala behať pomerne neskoro. Skúšala som to už po štyroch mesiacoch, ale pri behu som krívala a bolel ma z toho chrbát. Noha mi puchla. Na Vianoce 2016 som si cez bolesť odbehla svoj klasický vianočný Žarnovický okruh. Pochádzam zo Žarnovice a keď som doma na Vianoce, idem si cez deň zabehať päť kilometrov. Pamätám si, že sa ocino pýtal mamky: Kam ide Táninka? Behať? A to už môže? Mohla som, ale stále to bolo viac trápenie ako radosť. Mala som na dvakrát zlomenú píšťalu, klin v kosti a celé to držalo osem skrutiek. V jednom mieste zlomenina nechcela zrásť, mala som tam hrčku (stále ju mám, ale už nebolí), ktorá veľmi bolela pri dlhších behoch. Až v júli 2017 mi môj lekár a spolubežec z tímu, Jožko Barinka, vybral dve skrutky. Vtedy sa akoby nanovo naštartoval proces hojenia zlomeniny a po mesiaci ma noha prestala bolieť úplne. To bolo akurát pred behom Od Tatier k Dunaju. Keď sa to tak vezme, bez bolesti som začala behať po roku od nehody. Cez bolesť však už štyri mesiace po zrážke s autom.
Po nehode ste však trochu zmenili svoj bežecký program.
Kedy ste prvýkrát bežali najväčší slovenský štafetový beh Od Tatier k Dunaju?
Minulý rok. V roku 2015 som bola v čase
behu na Bajkale, v roku 2016 som chodila s barlami a tak som si
štartovné číslo na najväčšom štafetovom behu od Tatier k Dunaju prvýkrát
pripla v roku 2017.
Čo vás prilákalo na štart?
Veľmi
sa mi páči myšlienka štafetového behu. Bežať s vedomím, že niekde na
konci mojich kilometrov stojí ďalší bežec, ma dosť ženie dopredu. Aj keď
náš tím na podujatie chodí skôr, aby sme sa zabavili... Ale je pravda,
že keď bežím štafetu, bežím rýchlejšie, ako keď si idem zabehať sama.
Mimochodom, je naozaj výnimočným zážitkom voziť sa v aute s ďalšími
spolubežcami. Tá aróma minimálne šiestich spotených funkčných tričiek,
kraťasov, ponožiek, tenisiek... Také niečo - nevedno prečo - chcete
zažívať zasa a znova (smiech).
Aký
najkrajší zážitok sa vám vynorí v mysli, keď sa vás ľudia pýtajú na
premiérovú účasť na štafetovom behu Od Tatier k Dunaju?
Čo vás čaká tento rok?
Pre
zmenu budem bežať prvý úsek, aby som po tretej časti stihla prísť do
Bratislavy a v cieli vítať ostatných bežcov. A tento rok budem štafetový
beh Od Tatier k Dunaju nie iba bežať, ale aj moderovať.
Zo štafetových pretekov Od Tatier k Dunaju však máte aj zážitok, ktorý by ste si už nikdy nechceli zopakovať. O čo šlo?
Mám
strach z búrok. Neopodstatnený, nevysvetliteľný, ale prosto – keď hrmí a
blýska sa, ja sa bojím. Na jednom z mojich večerných úsekov som takto v
búrke zmokla. Stmievalo sa, ja som čakala na štafetu pri Kováčovej a
začalo hrmieť. Chcela som sa vrátiť späť do auta... Ale toto je to čaro
štafetového behu. Za normálnych okolností by som sa skryla niekam pod
perinu, ale teraz počas štafetového behu sa nedalo... Bežala som, okolo
blesky, čelovka osvetľovala kvapky dažďa a ja som sa skoro ,,pocikala“
od strachu.
Nie. Občas som si chodila zaplávať. To
chodievam aj teraz, hoci, nie som veľmi vodný typ. A objavila som čaro
horskej cyklistiky. Takže teraz striedam trailový beh s horským
bicyklom.
Ako si spomínate na maratón vo Viedni?
Na
štart som sa postavila po dôkladnej štvormesačnej príprave. Vedela som,
že ho zabehnem. Netrúfla by som si bežať niečo, čo nemám natrénované.
Viem, že je veľa faktorov, ktoré dokážu výkon ovplyvniť, aj keď máte
natrénované, ale ja sa nevzdávam.
Ktorý bežec vám dal najlepšiu radu do života, pokiaľ ide o kariéru bežca na dlhé trate?