Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Najradšej behám sám, môžem premýšľať, hovorí jeden z najlepších pôrodníkov v krajine Peter Kaščák

Najradšej behám sám, môžem premýšľať, hovorí jeden z najlepších pôrodníkov v krajine Peter Kaščák
Patrí medzi najlepších pôrodníkov v krajine a vďačí za to aj behu. PETER KAŠČÁK je primár Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice v Trenčíne, ktorá je najoceňovanejšou pôrodnicou na Slovensku. V rozhovore prezrádza, prečo sa rozhodol behať, prečo chodí na každý maratón len raz a prečo sú Košice jediným mestom, kam by bol ochotný ísť aj druhýkrát.
Podľa hrania v kapele Bez ladu a skladu a behania maratónov po celom svete to vyzerá, že koníčky nemáte len ako hocijaké bokovky. Je pri vedení gynekologicko-pôrodníckej kliniky nevyhnutné mať niečo na odreagovanie?

Jednoznačne behu vďačím za to, že som schopný podávať v práci taký výkon. Medicína je náročná psychicky a niekedy aj fyzicky. Máme 24-hodinové služby a niekedy to nie je jednoduché. V istom čase som mal nadváhu, zlenivel som a začal mi stúpať tlak, tak som začal behať a všetko sa vyriešilo. Pri behaní som vymyslel najlepšie témy na prednášky či publikácie a veľa rozmýšľam aj o organizácii kliniky, za ktorú zodpovedám. Najradšej behám sám, pretože sa ťažko niekomu časovo prispôsobujem. Zároveň mi vyhovuje, že je to čas, ktorý trávim sám so sebou a môžem o všeličom rozmýšľať.

Išli ste si niekedy zabehať s tým, že budete rozmýšľať nad konkrétnou vecou a vyriešite ju?

To nie, prichádza to samo. Keď človek behá maratóny, musí mať aj dlhé tréningy a prirodzene premýšľa, čo bolo v robote, čo treba vyriešiť, čo ho trápi.

Pamätáte si prvý impulz, kedy ste začali behať?

Ťažko povedať, pretože sme behali už ako deti. Okolo sídliska sme mali 1,5-kilometrovú trať a blízko bola aj hrádza pri Váhu. Už na základnej škole sme si robili preteky. Dokonca, keď sme prestupovali zo základnej školy na strednú, 31. augusta sme s našim saxofonistom z kapely symbolicky bežali z Trenčína pod Beckovský hrad, čo je odhadom 18 kilometrov. Vtedy sme mali 14 rokov.
To je pomerne sľubný základ.

Možno áno, ale na gymnáziu som s behaním prestal a začal som sa viac venovať hudbe a folklóru. Veľa sme hrávali s kapelou Bez ladu a skladu. Na behanie neostával čas a priznám sa, že ani chuť. Na vysokej škole to bolo rovnaké. Po škole som išiel na vojnu, kde som sa mal ako lekár veľmi dobre, čiže som začal priberať. Mám rád lyžovanie a zrazu som nevládal prejsť ani k sedačke, začalo ma všetko unavovať, až mi môj pribratý sused a priateľ vo veku môjho otca povedal: „Peter, ty už sa na mňa začínaš podobať.“ Dosť ma to zobralo, tak som začal behať. Bolo to v roku 2003, keď som mal 33 rokov. Radikálne som schudol a behanie ma veľmi bavilo, ale vydržal som len rok a všetko sa vrátilo do starých koľají. Raz s partiou na lyžovačke sme sa prekárali a uzavreli stávku, že zabehnem maratón. Na jar v roku 2008 som sa k behaniu vrátil a odvtedy behám bez prestávky.

Na prvom maratóne ste boli pred jedenástimi rokmi v Prahe a predtým ste bežali len jeden polmaratón v Košiciach. To je pomerne rýchly prechod k maratónu. Nezažili ste predtým žiadne desiatky, polmaratóny či nedokončené maratóny pre náraz do steny za 30. kilometrom?

Od strednej školy som túžil zabehnúť maratón a ísť na triatlon. Začal som sa naň pripravovať na jar 2008 a zabehol som ho o rok neskôr. Najskôr som si to chcel otestovať na polmaratóne, tak som po polroku prípravy išiel bežať do Košíc. Po jeho zabehnutí som sa prihlásil na Pražský maratón, aby som mal konkrétny termín aj miesto. Iné preteky som nebehal.

Prečo práve Praha?

K Prahe mám silný vzťah a mnoho dôvodov, prečo je pre mňa výnimočná. Bratislavský maratón vtedy ešte len začínal, tak som sa rozhodoval medzi Prahou a Košicami. Praha však bola skôr a mne sa do jesene už nechcelo čakať. Keď som sa vybral do Prahy, všetci si mysleli, že idem na kongres, o maratóne som nikomu nepovedal. Bolo to pre mňa splnenie mimoriadne dôležitého sna a nikdy na to nezabudnem. Spísal som si o tom aj správu, ako to celé vzniklo a udialo sa. Pamätám si, že som bol v cieli taký dojatý, že sa ma jedna pani spýtala, či mi niečo nie je. Povedal som jej, že som len veľmi šťastný. Zabehnúť maratón je úžasná vec.

Prečo ste o tom nikomu nepovedali?


Išiel som tam sám a sám som si to chcel aj užiť. Samozrejme som sa aj bál, či sa mi to podarí, lebo v tréningu som takú vzdialenosť nikdy nebežal. Zároveň som nechcel, aby mi niekto hneď esemeskoval alebo volal. Jednoducho som o tom veľmi nechcel hovoriť. Mám to tak stále. Dodnes nemám potrebu verejne hovoriť o tom, že behám maratóny.

A my sa teraz o nich rozprávame. Podľa tabuliek to vyzerá, že desať kilometrov alebo polmaratón pre vás azda nie je ani disciplína. Máte odbehnutých 37 maratónov a len minimum iných vzdialeností.

Mám pocit, že či by som bežal päť kilometrov alebo 100 kilometrov, vždy by som išiel rovnakou rýchlosťou. Chápem, že keby to počul nejaký bežec, bude sa smiať, ale ja som už na základnej škole nemal dobré časy na päťdesiatke alebo stovke. Zato keď sme bežali 3000 metrov alebo 12-minútovku, to už sa mi páčilo viac. Všetci mi radia, že v rámci tréningu je dobré ísť na rýchlu desiatku alebo aj päťku. Lenže to si viem zabehnúť aj počas tréningu na hrádzi. Polmaratónu sa nebránim, ale mám pocit, že ho zabehnem hocikedy. Maratón považujem stále za výzvu a aj keď budem bežať svoj šesťdesiaty, nemôžem byť namyslený a počítať s tým, že sa mi to vždy podarí. Napriek tomu, že behám dvanásť rokov a vždy sa mi to podarilo, mám k behu veľký rešpekt a som rád, keď dobehnem do cieľa v zdraví a nebodaj v dobrom čase.

Zažili ste niekedy aj povestný náraz do steny za 30. kilometrom?

Paradoxne nie. Kríza príde len občas a niekedy aj skôr. Nedávno v Kladne som mal krízu na 13. kilometri, ale len chvíľkovú a mentálnu. Hovoril som si, koľko toho je ešte predo mnou a načo to vlastne robím. Fyzické krízy však našťastie nezvyknem mať a pri psychických si vždy poviem, že veď to robím dobrovoľne a rád, čím sa nejako namotivujem. Nezažívam úplný náraz do steny, že by som nebol schopný ísť ďalej a musel zastaviť.

Z celkovo 37 maratónov ste každý bežali v inom meste a len šesť na Slovensku. Robíte to úmyselne, že sa na dané miesto už druhýkrát nevrátite?

Áno, mám len jednu výnimku, na začiatku som bol dvakrát v Budapešti. Nebolo to však úmyselne. Pôvodne som mal ísť do Varšavy a bol som aj dobre pripravený. Kvôli práci som tam však nakoniec nemohol ísť, no bola by škoda nevyužiť dobrú formu. Tak som išiel do Budapešti, kde sa mi o rok skôr veľmi páčilo a nebolo to príliš ďaleko. Dôvodom, prečo nenavštevujem rovnaké maratóny viac ako raz, je, že som spojil behanie s poznávaním iných miest a krajín. Nechodím maratóny vyhrávať, ale mám rád, keď za maratónom vycestujem a je to pre mňa víkendový výlet. Ak budem zdravý a bude mi to dopriate, nechcel by som sa vracať na miesta, kde už som bežal, aj keď mnohé boli krásne.

Čiastočne ste si na seba uplietli bič, lebo keď obeháte maratóny v okolí, budete musieť cestovať stále ďalej a ďalej.

Nie je to celkom tak, lebo maratónov stále pribúda a v Európe je ich toľko, že sa odtiaľto nemusím pohnúť. Ročne behám päť maratónov, čiže mestá sa míňajú len pomaly.

Nie je vám ľúto, že keby ste si nejaké mesto obľúbili, tak by ste sa tam pri tejto podmienke nemohli vrátiť?

Poviem vám jednu vec. Pred rokom v decembri som bol na maratóne vo Valencii. Patrí k jedným z mojich najkrajších zážitkov, to mesto ma úplne očarilo, okamžite by som sa tam vrátil. Maratón bol zorganizovaný fantasticky, mal som vynikajúci pocit aj výborný čas. Nakoniec som vyplnil nejaký dotazník a zrazu mi prišlo e-mailom, že som vyhral štartovné na tento rok. Chodí tam veľa ľudí a maratón sa rýchlo vypredá, no povedal som si, že to je síce pekné a do Valencie pôjdem veľmi rád, ale na maratón už nie. Lebo lepší zážitok z toho už nebudem mať a je ešte toľko miest, ktoré by som chcel navštíviť a zabehať si tam, že mi na to nezostane čas. Zatiaľ to pravidlo porušiť nechcem a výnimku by som urobil jedine v prípade, keď budú mať Košice 100 rokov. Tam by som si teoreticky išiel zabehať znovu, ale inak nie.

Stačí vám navštevovať nové maratóny, alebo sledujete aj čas, za koľko ich zabehnete?

Dlho som túžil zlepšiť si čas, ale v septembri som mal 50 rokov a hovoria mi, že mám byť rád, že to ešte dokážem zabehnúť v relatívne dobrom čase a na zlepšovanie mám zabudnúť. Ja si však myslím, že by som sa ešte zlepšovať mohol, ale to by sa musel stať beh väčšou prioritou a potreboval by som trénera. Moja práca je náročná a mám aj ďalšie koníčky, čiže s behom asi už viac nevymyslím.

Túžili ste niekedy zdolať hranicu troch hodín?

Túžil. Keďže len nedávno som mal rekord 3:08, koketoval som s myšlienkou osobného trénera a systematickou prípravou. Najskôr by som išiel na 3:05, a potom by som skúsil atakovať 3:00. Zhruba jeden až dva roky to naozaj bol môj sen, ale nedalo sa. Kamarát mi urobil tréningový plán a skúsil som behať podľa neho, ale keď som mal bežať rýchlu desiatku a v práci som mal veľmi náročný deň, tak sa mi to rozsypalo a bol som rád, že si idem vôbec zabehať. Odvtedy sa mi čas nepodarilo zlepšiť a už sa mi to zrejme ani nepodarí. Momentálne by som bol rád, keby som sa dostal aspoň pod 3:15. Už nemám tridsať rokov a na tri hodiny budem musieť zabudnúť.

Koľko kilometrov nabeháte týždenne?


V práci mám šesť 24-hodinových služieb do mesiaca, čiže 30 mínus 6 je 24, tak sa snažím behať 24-krát za mesiac. Vychádza to na päť až šesťkrát do týždňa. Tréningy mám okolo hodiny a raz za týždeň okolo dvoch hodín. Pred maratónom zaraďujem samozrejme aj dlhšie behy.
Pripravujete sa cielene k niektorému maratónu? Je pre vás niektorý z pätice vrcholom sezóny?

Nie, ale nerozpráva sa mi o tom dobre, lebo nie som profesionálny bežec a hocikto tomu rozumie tisíckrát lepšie ako ja. V behaní som ťažký amatér a vrchol sezóny sa u mňa nedá určiť. Veľmi to závisí od počasia, od vetra, od vonkajšej teploty a vstupuje do toho aj práca, kde zrazu môže nastať nejaký problém. Staviť na kartu, že musím zabehnúť nejaký čas a keď sa mi to nepodarí, budem nešťastný, nie je najlepšie. Po každom odbehnutom maratóne som rád, že sa mi to podarilo.

Podľa čoho si vyberáte maratóny?


Predovšetkým podľa dátumov, aby som udržiaval rozumné pauzy medzi nimi a potom podľa mesta. Pozerám sa, aká je trať, najradšej mám jednokolové. Tiež uprednostňujem štart ráno a pozerám, či sa tam dá dostať autom, alebo treba ísť lietadlom.

Lákajú vás aj ultramaratóny?

Pri príležitosti tohtoročných 50 rokov som rozmýšľal, že by som zabehol 50 kilometrov, ale všetky preteky sa rušia a prestal som to sledovať. Stovka ma neláka, lebo nemám dosť času pripraviť sa a myslím si, že to v mojom prípade už ani nie je zdraviu prospešné.

Peter Kaščák (50)

03:08:41 - Treviso Marathon, Taliansko, 2015 (osobný rekord)
03:59:21 - Volkswagen Maraton, Praha, 2009 (prvý maratón)
03:25:57 - Kladenský maratón, Česká Republika (zatiaľ posledný maratón)

Dovedna sa zatiaľ zúčastnil na 37 maratónoch v mestách ako Berlín, Viedeň, Valencia, Antverpy, Caen, Riga, Ľubľana, Salzburg, Turín či Varšava. Prvý maratón bežal v roku 2009 a v posledných rokoch sa počet odbehnutých maratónov ustálil na päť ročne.
25.12.2020   /   Rozhovory   /   Autor: Mário Šmýkal   /    Foto: Archív Peter Kaščák

Ďalšie články