Na počasie som sa nikdy nesťažovala, tvrdí multivíťazka behu Devín-Bratislava

Doma aj v cudzine ste povyhrávali veľa pretekov, ale vyhrali ste niektoré toľkokrát?

Tak to teda nie. Sedemkrát len Devín.

Bol vaším obľúbeným behom alebo ste naň chodili, lebo mal renomé najstaršieho na Slovensku, navyše s prívlastkom národný?

Keď už som bola v československej reprezentácii, mali sme štart na ňom, ak nie predpísaný, tak aspoň odporúčaný: na jar Devín – Bratislava a Komárno – Komárom a na jeseň Beh Rudého práva. Ja som si ho však obľúbila z praktických dôvodov: bol skvelým jarným testom po zimnej príprave, prvou možnosťou overiť si výkonnosť v dobrej konkurencii, navyše za veľkého záujmu divákov a v žičlivej atmosfére. Do Bratislavy som sa vždy tešila aj preto, že sa okolo cieľa spravidla zišla skupinka mojich známych, taký malý fanklub.

Spomínate si na premiérový štart na týchto pretekoch?

To bol asi ten môj prvý víťazný v roku 1986...

S dovolením, opravím vás: spod Devínskeho brala ste prvý raz vyštartovali už tri roky predtým, koncom marca 1983. Ešte pod dievčenským menom Kučeríková, keď ste nemali ani devätnásť. Na Štúrovo námestie ste dobehli zo žien druhá, hneď za Jarmilou Urbanovou, ktorá v tom roku na vôbec prvých atletických MS v Helsinkách reprezentovala Československo v maratóne.

No vidíte. Štatistika nikdy nebola mojou silnou stránkou, v prípade behu Devín – Bratislava som si istá len počtom víťazstiev, odprisahať počet štartov si netrúfam.

Rok pred vami, v osemdesiatom piatom, vyhrala národný beh vaša sestra, dvojča Janka. Ktorá z vás je staršia?

Janka prišla na svet o dvadsať minút skôr než ja.

Takže mala morálne právo vyhrať Devín ako prvá.

Ak to trochu preženiem, tak aj morálnu povinnosť. V roku 1985 som nemohla štartovať, lebo rok predtým som sa postarala o prvoaprílový žartík: narodila sa mi dcérka Martinka.

Vtedy ste ešte nemali ani dvadsať.

Veru. Dcérka sa však má k svetu. Obrazne i doslova: aj so svojím poľským partnerom už osem rokov žije v Amsterdame.

Vráťme sa k vám, dvojičkám Kučeríkovým, ktoré sa narodili v Žiline, no žili v Kysuckom Novom Meste. Predpokladám, že vaša sestra ako staršia bola z dvojice dominantnejšia.

Naopak, vždy som všetko za nás dve v škole aj doma vybavovala ja. V atletike sme si to však podelili: Janka bola úspešnejšia na kratších a ja na dlhších tratiach.

Ako ste sa dostali k atletike? O Janke v českej encyklopédii tvrdia, že začínala so zjazdovým lyžovaním – a vy?

Aj ja. Čo robila jedna, musela aj druhá. Obe sme sa od siedmich rokov spúšťali dolu svahmi na Veľkej Rači či na Martinských holiach a o pár rokov sme v slovenskom lyžiarskom rebríčku žiačok figurovali na 3. – 5. mieste. Potom nás však ako kandidátky do reprezentácie pozvali na letné testy do Žiliny a na šiestačky nám namerali nečakane dobré časy v behu na 300 metrov. Otcovi, ktorý bol vtedy námestníkom riaditeľa ZVL a zároveň predsedom telovýchovnej jednoty, to hneď zvestovali a poradili mu, aby nás dal na atletiku. Aj nás dal.

A bolo rozhodnuté.

Ešte nie. Istý čas sme trénovali iba atletiku, potom sme však doma rozbili okno. Máte veľa energie aj voľného času, skonštatoval otec, a odvtedy sme sa povinne venovali obom športom – v lete atletike a v zime lyžovaniu. Naši nás pôvodne chceli poslať po základnej škole na lyžiarske gymnázium do Kežmarku, ale napokon sme z ôsmej triedy šli na prvú internátnu športovú školu v Československu, ktorú práve otvárali v Banskej Bystrici. Sestra už po roku atletickej prípravy zabehla československý žiacky rekord na 600 m a pod jeho dovtedajšiu úroveň som sa dostala aj ja. S odstupom si myslím, že naše prvé bežecké úspechy mali základ vo všestrannej príprave, ktorú forsírovali obetaví lyžiarski tréneri Cedzo, Mojto a Ondrašina.

Kysuckým atletickým guru v sedemdesiatych rokoch bol Jaroslav Srholec, z ktorého tréningovej skupiny sa stala priam liaheň vytrvalcov a vytrvalkýň – ako si naňho spomínate?

Podobne ako lyžiarski tréneri staval na všestrannosti. Ešte ako žiačka som pod jeho vedením skočila do výšky 135 cm, behala som prekážkové šprinty... Srholec bol fanatik a vedel, ako na deti. Aj jeho zlatá manželka. V noci robila obložené chlebíky, aby ich ráno jej manžel s horalkami a malinovkami rozdal deckám v plnom autobuse mieriacom na preteky raz do Čiech, inokedy do Nemecka či Poľska. Zo zájazdov sme sa vracali plní zážitkov, ktoré nás inšpirovali do ďalšej prípravy.

Od kysuckého fanatika ste prešli k banskobystrickému – to Srholec vás vyšikoval k Róbertovi Rozimovi?

Samozrejme, mal na tom podiel. Rozim do vzniku športového gymnázia trénoval len mužov a svoju dcéru Katku. Ešte v prvom ročníku sa nám venoval najmä Ľubomír Dropčo, potom však Janku a mňa vzal Rozim do svojej skupiny a tréningy s mužmi nám veľmi pomohli. Bol to náš druhý otec, výborný psychológ a veľký improvizátor. Keď zistil, že niečo nefunguje, pohotovo zmenil tréning. A keď sme si neverili, ba aj vtedy, keď sme nemali náležite natrénované, dokázal nás tak naladiť, že sme zo seba vydali viac, než v nás bolo.

Jeho dcéra Katka vyhrala beh Devín – Bratislava už v roku 1982 – zvykli ste trénovať spolu?

Bola o tri roky staršia ako my a sprvu nás ťahala na fartlekoch, ktoré boli dlhšie, než na aké sme boli dovtedy zvyknuté. Báli sme sa, že bude otcovi žalovať, ale nikdy sa k tomu neznížila...

Aké spomienky vám ostali na premiérové víťazstvo na národnom behu v roku 1986 už pod menom Močáriová?

Perfektné: krásna trať popri Dunaji lemovaná množstvom divákov, rekordné štartové pole, prvý raz vyše tritisíc účastníkov, a dobeh s vavrínovým vencom na krku... Sestra bola v tú jar na sústredení reprezentácie v Tunise a Katka Štulíková-Rozimová mala problémy s palcom na nohe, takže som do Bratislavy prišla ako jediný ženský tromf našej tréningovej skupiny. Cieľ vyhrať som splnila, čo ma napĺňalo uspokojením. Vtedy mi však ani vo sne nenapadlo, že tieto preteky vyhrám ešte šesťkrát.

Devín sa tradične behával na prelome marca a apríla, často v počasí charakteristickejšom skôr pre zimu než pre jar. Ako ste sa s ním vyrovnávali?

Na počasie som sa nikdy nesťažovala. Vyznávala som zásadu: čím horšie počasie, tým pre mňa lepšie. Ako bývalá lyžiarka som bola zvyknutá na zimu a mráz. Aj mi hovorievali: Ty by si sa nerozpakovala behať ani na Aljaške.

V roku 2000 sa po dobehu rozsnežilo. Vyhrala Poľka Izabela Zatorská, vtedy najlepšia európska bežkyňa do vrchu. A druhá, tesne pred vami, dobehla breznianska rodáčka Zuzana Šáriková, ktorá o vás hovorila ako o staršej kamarátke a poradkyni.

Pamätám si, že dva kilometre pred cieľom ma dostihla a spýtala sa: Alenka, môžem ťa predbehnúť? Odvetila som jej: Samozrejme, ale skús aj Zatorskú. To sa jej už však nepodarilo. Zuzke, ktorá vtedy študovala angličtinu na banskobystrickej Pedagogickej fakulte, som istý čas písala tréningové plány. Dokonca som jej nejaké posielala aj do amerického Salt Lake City, kde pokračovala v štúdiu jazykov na utažskej univerzite. Tam sa zoznámila aj sa so svojím neskorším srbským manželom Aleksandarom Tomasom – a dnes je docentkou na michiganskej univerzite.

Šáriková sa napokon odhodlala aj na maratón a na druhý pokus sa jej v Pekingu 2008 – už ako Tomasovej – splnil sen o štarte na olympijských hrách. Vás maratón nelákal? Polmaratónsky osobný rekord 1:13:26 z roku 1994, dodnes historicky druhý najlepší slovenský výkon, vás na to predurčoval...

Mňa limitovali bedrové kĺby. Najdlhší cestný beh, ktorý som zvládla, bol 25-kilometrový v Západnom Berlíne v roku 1988. A ešte jeden 35-kilometrový vysokohorský vo Švajčiarsku, ale v jeho závere som už len kráčala. Podstúpila som vyšetrenie kĺbov aj v Nemecku a lekári mi neodporučili prepínať záťaž.

V roku 2001 ste sa do histórie behu Devín – Bratislava zapísali rekordným, siedmym triumfom. Kedy ste na ňom štartovali naposledy?

O rok neskôr, keď som dobehla tretia za Izabelou Zatorskou, ktorej manžel Andrzej ma po Rozimovej smrti istý čas trénoval, a za Danou Janečkovou.

Dokedy ste sa živili behaním?

Asi do štyridsiatky. Ešte aj po nej som párkrát štartovala na pretekoch v cudzine.

Potom?

Trénovaním iných, detí aj triatlonistov, istý čas aj obchodovaním so športovými potrebami. Športovec to po kariére nemá jednoduché, ale vďaka športu získa vlastnosti, ktoré mu pomôžu vyhrabať sa aj zo zložitých životných situácií.

Už nebehávate?

Znova pobehujem.

Čo sa skrýva za pojmom „pobehujem“ ?

Robím všetko pre to, aby som sa v druhú aprílovú nedeľu po pätnástich rokoch opäť objavila na štarte pod Devínskym bralom. Samozrejme, už len ako rekreačná bežkyňa. Vo všedné dni behám zväčša len so psíkom, ale cez víkend aj s manželom.

Devínske preteky ste premiérovo bežali ako Kučeríková, vyhrávali ich ako Močáriová a teraz sa naň vrátite ako Siptáková?

Môj druhý manžel ma inšpiroval vlaňajším debutom na Devíne. To je taký životný oblúk: my sme boli voľakedy spolužiaci a kamaráti na banskobystrickej športovej škole – ja atlétka, on najprv plavec, potom bežec - strednotratiar. Pred pol druha desaťročím sa naše životné cesty znova stretli a potvrdením toho bude aj naša spoločná účasť na jubilejnom ročníku behu Devín – Bratislava.

Ako sa darí vašej sestre Janke, ktorá od roku 1987 behávala za VŠ Praha a neskôr sa vydala za českého vytrvalca Miroslava Bauckmanna?

Žijú v Tepliciach, kde je Janka trénerkou na športovej škole, ktorá má bazén i tartanovú dráhu. Keď si ja chcem zabehať na tartane, musím sa zo Žiliny, kde bývam, vybrať do Kysuckého Nového Mesta – tam je aspoň štvordráha...

VIZITKA

ALENA MOČÁRIOVÁ, za slobodna KUČERÍKOVÁ, dnes SIPTÁKOVÁ. Narodená 30. apríla 1964 v Žiline; jedna z najlepších slovenských vytrvalkýň konca 20. storočia, ktorá stále drží slovenský rekord na 5000 m 15:43,67 (1988); bežkyňa ZVL Kysucké Nové Mesto (1977 – 1978, tréner Jaroslav Srholec), Slávie PF Banská Bystrica (1979 – 1992, Róbert Rozim), SAC Banská Bystrica (1993 – 1997), neskôr bardejovských klubov JM, Demolex, resp. Lavo (Andrzej Zatorski); osobné rekordy: 800 m 2:07,12 (r. 1982, 8. výkon SR v histórii), 1500 m 4:13,21 (1988, 3.), 5000 m 15:43,67 (1988, rekord SR), 10 000 m 33:15,84 (1989, 3.), polmaratón 1:13:26 (1994, 2.); účastníčka MS v krose 1987 (111. miesto), 1991 (90.) a polmaratónskych MS 1997 (72.); deväťnásobná čs. majsterka: na 1500 m (hala 1987), 3000 (1988), 10 000 m (1990), v cestnom behu (1986) a v krose (1982, 1983, 1986, 1987 a 1991), 16-násobná slovenská majsterka: na 800 (1982), 1500 (1981, 1986, v hale 1987, 2000), 3000 (v hale 2000, 2001), 5000 m (1995, 1998 – 2000) a v krose (1981, 1982, 1983 a 1986, 1998), rekordérka v počte víťazstiev na národnom behu Devín – Bratislava (sedem v období 1986 – 2001); sestra-dvojča s Janou Kučeríkovou, neskôr Bauckmannovou, ktorá od r. 1993 reprezentovala Českú republiku.