My ženy dokážeme všetko, ak chceme

My ženy dokážeme všetko, ak chceme
Beh mi dal kariéru, cestovanie, zdravie, moje náboženstvo, môjho muža, ale najmä mi dal seba samú, hovorí pre behame.sk Kathrine Switzerová
Kathrine Switzerová je krátko po sedemdesiatke ešte inšpiratívnejšia ako kedykoľvek predtým. Má za sebou štyridsať odbehnutých maratónov, stala sa celosvetovo uznávanou osobnosťou, expertkou na beh a komentátorkou. Magazínu Behame.sk poskytla rozhovor vo Viedni pred Rakúskym behom žien, ktorý označila za jedno z najlepšie zorganizovaných bežeckých podujatí, aké pozná. Aj tu mala množstvo fanúšikov. Každý sa s ňou chcel odfotiť, podeliť sa o svoje bežecké skúsenosti a úspechy.

V apríli ste opäť zabehli Bostonský maratón, päťdesiat rokov od vašej premiéry. Ako sa udržujete v takej dobrej forme?


Nepovedala by som, že som v perfektnej forme ani kondícií, ale na Boston som trénovala veľmi svedomito. S tréningom som začala už dva roky pred pretekami. Behám celý život, mám dobrý základ a inštinkt pre maratón, doteraz som ich zabehla štyridsať. Počas tréningu na Bostonský maratón som dodržiavala najmä tieto tri pravidlá:

Natrénovať vzdialenosť: progresívne som predlžovala vzdialenosť svojich behov a okrem nich som sa zúčastnila aj na niekoľkých prípravných pretekoch.

Speedwork: raz za desať dní v tempe cca 5 min/km

Regenerácia: Behala som iba každý druhý deň. Môj fyzioterapeut mi povedal, že v mojom veku je regenerácia rovnako dôležitá ako tréning.

Dodržiavať posledné pravidlo bolo najťažšie, pretože ešte stále neviem akceptovať, že mám sedemdesiat. Poznáte tie dni, keď sa zobudíte a máte pocit, že sa vám nechce behať? Ja som chcela behať vždy, bola som pripravená, plná sily. Počas dní, keď som nebehala, som tvrdo pracovala na pevnom strede – skúste aké mám pevné brucho!

V dnešnej dobe behajú ženy svoje vlastné preteky, maratóny, ultra maratóny atď. Dokázali by ste si predstaviť takúto revolúciu alebo spoločenskú evolúciu pred päťdesiatimi rokmi?

Áno vedela! Vedela som, že som dobrá na dlhé vzdialenosti. Čím boli preteky dlhšie, tým som bola lepšia. Prišla som na to, keď som zabehla s mojim koučom Arniem počas tréningu päťdesiat kilometrov. On na konci tréningu doslova zamdlel. Ja som bola plná energie, pripravená bežať ďalej. Vždy som vedela, že ženy vynikajú na dlhšie vzdialenosti a teraz sa to dokonca vedecky potvrdilo. Myslím, že za najbližších päťdesiat rokov budeme svedkami veľkých zmien v športe. Ženy na dlhých vzdialenostiach predbehnú mužov, už teraz sú vytrvalejšie, majú viac energie, flexibility a lepšiu rovnováhu ako muži.

Ako ste na to prišli?

Niekoľko mesiacov v roku žijem na Novom Zélande, kde sa konajú známe šesťdňové bežecké preteky cez hory. Tím pozostáva z troch žien a troch mužov. Aj tí najdrsnejší bežci nechávajú posledné tri dni pretekov na ženy. Je to preto, že už nedokážu myslieť, sústrediť sa, stratia vnútorný kompas a nevedia, kadiaľ majú bežať. My, na rozdiel od mužov, máme dobré tukové zásoby, palivo, a preto sme také dobré.

Stretli ste sa s Jockom Semplom od momentu, keď vás chcel stiahnuť z trate Bostonského maratónu?

Trvalo päť rokov, kým som sa s ním stretla. Samozrejme, videla som sa s ním už mnohokrát predtým. Bol na mňa nahnevaný - päť rokov. Ja som mu však odpustila už počas pretekov. Vedela som, že bol unavený, ochraňoval svoje preteky, ale zároveň sa prestal ovládať. S niekým, kto sa nevie ovládať, je nahnevaný a agresívny, sa nedá rozprávať, v takejto situácií na to môžete zabudnúť. Jock a ja sme sa stali napokon veľmi dobrými priateľmi. Bola som s ním dokonca pár hodín predtým, ako zomrel. Jock bol veľmi dôležitým mužom v mojom živote - celý mi ho prevrátil naruby. Vďaka nemu som tým, čím som. Naučil ma, že život je príliš krátky na to, aby sme neodpúšťali. Treba sa usilovať , aby sa hnev obrátil na niečo pozitívne. Akokoľvek bol Jock v tom momente na Bostonskom maratóne zlý, vďaka nemu sa spustila ženská bežecká revolúcia.

Čo by ste odporúčali ženám, ktoré behajú, chcú zabehnúť maratón, ale nevedia nabrať dostatočnú odvahu?


To je komplikovaná otázka. , Ženy sú najprísnejšími sudcami seba samých. Neveria si, pretože sa neodvážia spraviť ďalší krok. Vždy treba spraviť ďalší malý krok, to platí pre všetky oblasti v živote. Najprv zabehnúť kilometer, potom ďalší a tak pomaly napredovať. My dokážeme totiž všetko, čo si zaumienime, ak to dostatočne chceme.

Kto je vašou bežeckou inšpiráciou?

V prvom rade môj otec, ktorý ma priviedol k behu, potom Arnie Bricks – môj tréner, vďaka ktorému som zabehla maratón a nakoniec môj manžel Roger, ktorý bol celý život skvelým bežcom.

Ktorý maratón, okrem Bostonského v roku 1967, si pamätáte najviac?


Jednoznačne Newyorský maratón v roku 1974, na ktorom som zvíťazila. Bolo to obrovské sklamanie. Trénovala som 160 km týždenne, pri práci na plný úväzok. Už ráno v deň pretekov bolo veľmi teplo a počas dňa sa to ešte zhoršilo, pribudla vlhkosť. Bežala som na doraz, dlho som sa držala s vedúcimi mužmi. Tento maratón bol hodný cieľového času 02:50, no do cieľa som dobehla s časom 03:07. Pamätám si každý krok, bolo čoraz teplejšie. Posledných 10 kilometrov sa začalo blýskať. Najprv mi prišlo na um, že mám migrénu, no potom začalo liať, bežali sme po členky vo vode. Skrátka, tento maratón bol zlý ale aj krásny zážitok. Predsa len - vyhrala som Newyorský maratón!

Z behu sa stal spoločenský fenomén. Čo myslíte, prečo, toľko ľudí behá?


Je to jednoduché. Títo ľudia, bežci, nechcú byť elitnými pretekármi, nechcú ani schudnúť kilá, ide im skôr o hrdosť, sebaúctu, dokázanie si, že na to majú, že vedia dosiahnuť svoj cieľ. Aspoň na tých pár minút denne chcú vziať život do vlastných rúk, úplne ho ovládať. Preto vznikol aj fenomén ženských behov. Bežkyne vďaka týmto pretekom cítia, že aj ony sú dôležité, že sa s nimi počíta, že na to majú.

Čo pre vás znamená beh?

Všetko. Beh mi dal kariéru, cestovanie, zdravie, dal mi moje náboženstvo, môjho muža, ale najmä mi dal mňa. Preto behám sama - každý deň nanovo nájdem samú seba.

Ako reportérka ste zažili a komentovali olympiádu, atletické šampionáty... S ktorými pretekami sa spája najsilnejší zážitok?


Komentovanie prvého olympijského maratónu nebol dobrý zážitok. V televízií je veľká rivalita. Namiesto toho, aby reportéri spolupracovali, pracujú proti sebe. Nie som Američanka, pokiaľ ide o žurnalistiku – som globálna, najmä preto, že skoro všetkých bežcov poznám – neverím v hranice. Chceli, aby som bola pravá Američanka, ale ja som to nedokázala. Asi najlepší zážitok bolo komentovanie Newyorského maratónu v roku 2007, na ktorom Paula Radcliffová oslávila svoj návrat po kolapse na maratóne v Aténach v roku 2004. V New Yorku bola jej hlavná rivalka Susan Chepkemeiová. Susan aj Paula dali zo seba počas pretekov všetko. Susan z úst prskala pena, také tvrdé tempo nasadila. Dve ženy počas týchto pretekov podávali epický výkon, taký istý som podala aj ja ako reportérka. Bolo úžasné sledovať túto súťaž naživo. Pre mňa to boli preteky pretekov.

Kto je pre vás v súčasnosti najväčšou športovou celebritou a prečo?

To je jasné - je to muž, Mebrahtom Keflezighi. Inšpiruje ma, je mojou celebritou. Poznáte jeho príbeh? On a jeho rodina pochádzajú z Eritrey. V čase, keď tam besnila vojna, jeho otec sa vydal cez Sudán a Severnú Afriku do Talianska. Podarilo sa mu dostať tam aj všetkých príbuzných. Z Talianska im do San Diega pomohla rodina z Eritrey. Jeho otec sa po príchode do Ameriky zaprisahal, že všetky deti musia získať najlepšie vzdelanie, aké sa len dá, aby na nich mohla byť Amerika hrdá. Pracoval tvrdo, aby všetkých päť detí mohlo ísť na najlepšie školy. Mebrahtom získal na strednej škole štipendium, stal sa športovou hviezdou, pokračoval na Stanforde, kde potvrdil status bežeckej celebrity a získal kontrakt s Nike. Začal behať maratóny, každý mu fandil. Nike ho po vážnom zranení okamžite hodila cez palubu. Brat Merhawi, ktorý akurát končil právo, sa stal jeho manažérom a ponúkol Meba značke Sketchers. Stavili na divokú kartu ponúkajúc Mebov návrat, ak sa Sketchers stane jeho sponzorom. Len do pol roka po vážnom zranení! V spolupráci so Sketchers vytvoril Meb bežeckú topánku a návrat na stupne víťazov sa mu podaril naozaj vo veľkom štýle. Zvíťazil na maratóne v New Yorku, v Bostone, opäť reprezentoval USA na olympiáde. Celá rodina získala tituly PhD, okrem Meba - ale ten ho má z behu. Jeho skromnosť je odzbrojujúca.


14.8.2017   /   Rozhovory   /   Autor: Aneta Švanygová Valentová   /    Foto: SITA/AP

Ďalšie články