BEHAME.sk>>Ak dobre počítame, je to už pomaly dva roky, čo sa vaše meno vytratilo z popredných miest výsledkových listín. Čo sa stalo, že ste prestali behať masové behy? Čím sa teraz zaoberáte? Kde vlastne ste?
Miroslav Vanko>> "Ešte žijem. Ak ste sa na to chceli spýtať (smiech). Ale teraz vážne... Takmer dva roky som mal vynútenú prestávku. Najskôr ma v príprave zabrzdila boľavá ľavá achilovka. Dlho som sa s ňou trápil, navyše začala ma bolieť aj krížová časť chrbtice, takže som musel prerušiť tréning. A aby toho nebolo málo, nedávno som podstúpil operáciu menisku! Mal som ho poškodený. Vždy po nejakom behu som týždeň kríval. Problémy som konzultoval so známym trénerom a zároveň športovým lekárom Gabom Valiskom a výsledkom bola operácia kolena. Preto teraz sa k behaniu v podstate iba vraciam. Chcem ešte behať. Len neviem, kedy to bude naostro.
BEHAME.sk>>Posledné veľké preteky, ktoré ste vyhrali, boli majstrovstvá Slovenska v cestnom behu na 10 km v roku 2010...
Miroslav Vanko>> "Bolo to v Kysuckom Novom Meste, kde som vyhral Kysuckú desiatku. Potom sa moje problémy s achilovkou postupne stupňovali. Okrem achilovky ma začalo bolieť aj ľavé lýtko, bolesť mi vystreľovala z chrbtice. Takéto problémy sú vždy nejako spojené s chrbticou. A keď ma ľudia z Obal servisu Košice videli po pretekoch krívať, musel som s tým niečo robiť. V spolupráci s lekármi sa mi to dúfam podarilo vyriešiť. Začínam si zvykať na väčšiu záťaž.
BEHAME.sk>> Čo to v praxi znamená, keď si Miroslav Vanko začína v tréningu zvykať na väčšiu záťaž?
Miroslav Vanko>> Aktuálne sa dávam dokopy. Necelý mesiac sa opäť pokúšam systematicky trénovať. Síce to už nie je na úrovni ako v mojich najlepších časoch, ale ide to. Týždenne nabehám okolo päťdesiat kilometrov. Som rád, že som opäť zdravý - a že čas na 10 km opäť pomaly tlačím na na hranicu okolo 36 minút. Po dvoch - troch týždňoch to dokážem, ale nejako extra to ešte neprepínam. Idem na to postupne. Najskôr desať kilometrov za 38 minút, potom o minútu rýchlejšie. Chystám sa už medzi veteránov (smiech). Roky sa zastaviť nedajú, budúci rok už budem štyridsiatnik, takže budem behať vo veteránskej B-kategórii, ktorá je veľmi silno obsadená. Moji bývalí súperi z behov sú už mnohí práve v ´béčku´- a mnohí vyhrávajú rôzne behy. Niektorí z nich sú paradoxne stále lepší ako oveľa mladší bežci. Je to zvláštne, ale práve tí starší udávajú tempo na mnohých slovenských významným behoch...
BEHAME.sk>> "Čím si vysvetľujete fakt, že starší bežci sú stále výkonnostne lepší ako mladí pretekári?
Miroslav Vanko>> Vytrvalostné behy na Slovensku sú už niekoľko rokov v kríze. Mladí atléti ešte stále nedorástli na výkony nás starších a skúsenejších bežcov. O dlhé trate na Slovensku nie je záujem. Na republikovom šampionáte štartuje na tratiach od 1500 po 5000 metrov čoraz menej kvalitných bežcov. Na desať kilometrov je to ešte horšie. To je veľká bieda! Dnešná mládež nemá záujem o vytrvalostný tréning, lebo je to poriadna drina. Oni vedia voľný čas využiť aj inak. Šport mládež v ére počítačov a iných technických vymožeností neláka. Ak nehovoríme o nejakých moderných a vychytených športoch. Preto dlhé trate stále beháme tí istí. V krosoch, na dráhe, na ceste v medzinárodnom kontexte sa už dlhšie neobjavilo nejaké nové meno špičkového vytrvalca zo Slovenska. Je to bieda, ale je to tak. Situáciu musíme zachraňovať my - súčasní a budúci veteráni. To je veľmi zlé vysvedčenie pre mladú generáciu.
BEHAME.sk>>Na Národnom behu Devín - Bratislava ste v rokoch 1992 - 2010 štartovali desaťkrát, z toho šesťkrát ste hlavnú kategóriu vyhrali, trikrát ste skončili na 2. mieste a najhorší výsledok bolo štvrté miesto. Tieto výsledky svedčia o tom, že Devín sú vaše najobľúbenejšie preteky na ceste?
Miroslav Vanko>> Áno, je to tak. Devín som veľmi rád behal. Najmä pre jeho atmosféru a veľkú popularitu. Naozaj, keď to vezmem z môjho hľadiska, ´Devín´ bolo podujatie, na ktorom sa mi darilo. Samozrejme, že ma potešili všetky prvenstvá, ktoré som na týchto známych pretekoch vybojoval, ale zo všetkých víťazstiev si najviac cením triumfy v rokoch 1994 a 2008.
BEHAME.sk>> Prečo práve tieto dva ročníky?
Miroslav Vanko>> Prvé víťazstvo na ´Devíne´ma veľmi potešilo, lebo bolo prvé! To sa vždy veľmi cení. A to zatiaľ posledné v roku 2008 je zasa dôkazom toho, že som svoju športovú výkonnosť veľmi dlho dokázal držať na veľmi vysokej úrovni. Pätnásť rokov behať tak, že môžete pomýšľať na ´Devíneˇ na stupeň najvyšší, je dôkazom poctivej tréningovej prípravy a dobrého načasovania športovej formy. Z Národného behu Devín - Bratislava som mal vždy dobrý pocit najmä vtedy, keď som si toto podujatie dokázal užívať. Bolo to vždy, keď som naň prišiel veľmi dobre pripravený. To sa mi však nie vždy podarilo dosiahnuť.
BEHAME.sk>> Pomaly prechádzate medzi veteránov, takže už môžete rekapitulovať vašu hlavnú športovú kariéru. Prečo ste si zo všetkých športových odvetví vybrali práve atletiku - a z nej špeciálne behy na dlhé trate? Čo bolo podnetom pre túto voľbu?
Miroslav Vanko>> Ja som so súťažným behaním začínal dosť neskoro. Mal som štrnásť rokov. Dovtedy som hrával na dedine futbal. Okrem toho som robil aj iné športy a najmä stále som bol v pohybe. My sme ako deti vždy behali. Vždy som niečo robil, športoval. Neobsedel som na mieste. Moja aktivita zaujala učiteľa na základnej škole a získal ma pre atletku. Začalo sa mi v nej dariť - a keďže s jedlom rastie chuť, chcel som byť stále lepší. Prešiel som do atletického oddielu v Martine, začal som trénovať pod taktovkou Pavla Slouku a výsledky boli stále lepšie. Neskôr som narukoval do Dukly Banská Bystrica k trénerovi Dušanovi Valentovi, kde som prežil najkrajšie a najúspešnejšie roky. A z banskobystrickej Dukly som odišiel do Košíc, do TJ Obal servis, kde sa ma ujal Gabo Valiska.
BEHAME.sk>> Počas aktívnej činnosti ste boli členom troch športových klubov a viedli vás iba traja tréneri. Ako s odstupom času vnímate túto svoju vernosť klubovým farbám a triu spomínaných trénerov?
Miroslav Vanko>> Myslím si, že v živote som mal veľké šťastie najmä na trénerov. Už prvý v Martine mi dal veľmi veľa. Pavel Slouka, súčasný tréner olympioničky Lucie Klocovej, nás viedol veľmi dobre a partia, ktorú trénoval, si veľmi rozumela. Mojim šťastím bol aj príchod do Banskej Bystrice k Dušanovi Valentovi, ako aj stretnutie s Gabom Valiskom v Košiciach. Takže môžem smelo povedať, že ma viedli traja špičkoví odborníci, ktorí svojej práci rozumejú. Som veľmi rád, že som mohol s nimi spolupracovať.
BEHAME.sk>> Je niečo, čo vás z vašej dlhoročnej kariéry najviac mrzí? Máte obdobie, na ktoré neradi spomínate, na ktoré by ste najradšej zabudli?
Miroslav Vanko>> Ale áno. Mám takú totálne nevydarenú sezónu. Presnejšie, roky 2003 a 2004. V lete som ochorel na lymskú boreliózu II. stupňa, čo som dlho nevedel. Netušil som, čo sa deje, čo sa stalo. Najskôr som začal stagnovať vo výsledkoch. Prejavilo sa to vo výsledkoch i v tepovej frekvencii. Borelióza pre športovca je nebezpečná najmä tým, že je to ochorenie, ktoré v organizme dlho ´spí´a prejaví sa až počas pretekov! Na tréningu nič, ale keď prídu preteky, súťažný stres a adrenalín vyplaví na povrch aj boreliózu. Jej prítomnosť v organizme sa odrazí najmä na zníženej imunite, odolnosti, na veľkej únave a na celkovej slabosti organizmu. Je to veľká brzda výkonnosti. Preto sezóny 2003 a 2004 som mal z hľadiska výsledkov dosť zlé. A opakujem, veľmi dlho som nevedel, prečo sa tak trápim. Až komplexné vyšetrenie odhalilo dôvod mojej únavy. Škoda, že sme na to neprišli skôr. Takto mi ušli takmer dve celé sezóny. Poštípal ma kliešť, dostal som zápal srdcového svalu, bolo to veľmi zlé. Pomohla mi až dlhá a systematická liečba antibiotikami.
BEHAME.sk>> Aké podmienky na prípravu ste našli v košickom klube Obal servis, kam ste prestúpili z Dukly Banská Bystrica? Ako vaša spolupráca s trénerom Valiskom na "diaľku" vlastne funguje?
Miroslav Vanko>> Som veľmi rád, že ešte stále som členom TJ Obal servis Košice. Ľudia z KOšíc ma podržali aj vtedy, keď sa mi nedarilo. Mojim trénerom a konzultantom je Gabriel Valiska z Michaloviec. Nakoniec, ja som už tak skúsený bežec, že tréning si môžem organizovať aj sám. Valiska moju prípravu iba konzultuje, trochu ma usmerňuje. V podstate mi radí. A nie iba okolo športovej prípravy, ale v poslednom období najmä z hľadiska zdravotného zabezpečenia a riešenia mojich aktuálnych zdravotných problémov. Keď sa z toho všetkého dostanem, veľmi rád sa k behaniu vrátim. Mojim cieľom je bežať v decembri nejaký Silvestrovský beh. Najradšej niekde v blízkosti Martina, aby som nemusel ďaleko cestovať. Práve o okolí Martina chcem absolvovať aj nejaké cestné behy. Darmo, keď som doteraz nabehal viac ako 88 tisíc kilometrov, telo si behanie veľmi dlho pamätá. Ak budem zdravý, nebudem mať problém opäť sa vrátiť na dlhé trate. Beh mám v sebe už veľmi pevne zakódovaný (smiech).
BEHAME.sk>> Keď hovoríte o zakódovanom behu v organizme, neskúšali ste niekedy bežať aj maratón? Váš dlhoročný kamarát a klubový kolega z bystrickej dukláckej éry Róbert Štefko prešiel predsa od dlhých behov k maratónu? Nechceli ste aj vy ísť jeho cestou?
Miroslav Vanko>> Raz som to skúšal. Bolo to v roku 2007, keď som sa usiloval na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach splniť limit na maratónsky beh na OH 2008 v Pekingu. Aj keď mám za sebou mnoho víťazných polmaratónov, klasická maratónska trať bola vtedy nad moje sily. Maratón som musel vzdať, lebo ma začali intenzívne bolieť kríže a spomínaná ľavá achilovka. Bolo to pre mňa veľké trápenie. Takže po tomto nevydarenom pokuse v roku 2007 sa už o maratón neusilujem. Nechám to iným. Ja budem veľmi rád, keď sa mi opäť bude dariť na cestných behoch. Veľmi rád by som sa vrátil na priečky, na ktorých som voľakedy bol (dlhá odmlka). Vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré som v poslednom čase musel riešiť, bude to síce ťažké, ale nevzdávam sa (dlhá odmlka), Idem do toho. Ešte niekoľko rokov chcem úspešne behať. Dúfam, že sa mi tento cieľ podarí aj splniť.
