Vyrastal som v časoch, keď bol môj otec aktívnym pretekárom, spája sa mi s ním vôňa benzínu a spálených pneumatík. Keď som bol malý, chodil som často na preteky. Ale keďže rodičia vedeli, že motoristický šport je finančne náročný a veľmi namáhavý, nepúšťali sme sa do toho. Vďaka tomu som mal pestrejšie detstvo. Mal som k športu pozitívny vzťah. Hral som futbal, ktorý ma bavil. Dostal som vďaka nemu návyky do života, lebo šport ťa formuje, zažiješ vzostupy aj pády. Získal som tiež základné vedomosti týkajúce sa fyzickej stavby tela. Z toho čerpám doteraz.
Dokedy vás bavilo naháňať futbalovú loptu?
Keď som mal 13 rokov, začal som sa vážnejšie venovať motokáram a ešte viac ako rok sa mi to prekrývalo s futbalom. Ale ďalej sa to už nedalo kombinovať. Aj vo futbale sa mi darilo menej, prestal ma to až tak baviť.
V motokárach súperilo v detstve a mladosti viacero budúcich špičkových jazdcov, ako vyzerali vaše začiatky?
Bolo to dosť ťažké. Tým, že som sa im začal naplno venovať pomerne neskoro, keď som mal štrnásť rokov, sadol som si rovno do dospeláckej motokáry, ktorá bola rýchla. A keďže som bol malý a ľahký, musel som v nej mať závažie. Bolo to pre mňa fyzicky náročné, často som býval posledný.
Ako ste sa s tým vyrovnávali?
Spočiatku som dostával od víťaza často kolo navyše – to je vždy smutné a naozaj ma to deptalo. Preto som si dával čiastočné ciele. Najskôr nedostať kolo od víťaza, potom nebyť posledný a takto postupne ďalej. A po štyroch rokoch som sa niekam prepracoval. Nebol som určite najväčší talent na svete. Rodičia boli trpezliví, vedeli, že je to dlhodobý proces, počas ktorého si potrebujem osvojiť techniku a aj oni musia do mňa investovať peniaze a energiu.
Nakoľko je pre jazdca dôležitá kondička, fyzická príprava?
Keď som začínal v motokárach, nechcelo sa mi príliš trénovať. Ako futbalista som mal pozitívny vzťah k behaniu, ale nebavilo ma cvičiť. Ale bolo to potrebné. Momentálne mám osobného trénera Martina Bielopotockého, ktorý sa o mňa stará. Venujeme sa špeciálnym cvičeniam vhodným pre motošport. Dôležité je starať sa predovšetkým o hornú časť tela, ruky, ramená, brucho a chrbát. Napriek tomu, že sme v aute pripútaní, telo sa vo vysokej rýchlosti a preťažení predsa len hýbe, a preto musí byť pevné.
A má to aj bezpečnostný aspekt. Napríklad zlomok sekundy pred nehodou telo už vie, že nastane, a preto sa človeku scvrknú svaly. Takže môj tréning je špecifický, zameraný viac na flexibilitu, balans, reakciu, určite nie iba na silu.
Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
