Matej Tóth: Päťdesiatka je predovšetkým o skúsenostiach, o hlave a o psychike

Matej Tóth: Päťdesiatka je predovšetkým o skúsenostiach, o hlave a o psychike
Olympijský víťaz v chôdzi na 50 km z OH 2016 v Rio de Janeiro Matej Tóth označil za rozhodujúci moment svojej cesty za vytúženým zlatom 46. kilometer chodeckého maratónu.
Tu kdesi totiž 33-ročný rodák z Nitry uveril, že môže ťažkú súťaž vyhrať. Že sa nemusí uspokojiť iba so striebrom. K tomuto poznaniu ho priviedli hlasivky a dlane fanúšikov, ktoré ho vytrvalo sprevádzali počas celej jeho spanilej chôdze na olympijskom okruhu v Riu. Hoci prognózy rôznych agentúr v jeho zlato pred Hrami XXXI. olympiády neverili, fanúšikovia áno. A v dejisku súťaže to všetkým dali jasne najavo.

Z olympiády v Riu ste viezli domov zlatú medailu. Nemali ste s ňou pri bezpečnostných kontrolách na letiskách problémy?

Ale áno. Všade. Na letisku v Riu, aj na letisku v Ríme. Ochrankári ju uvideli na monitore pri röntgene, tak som ju musel stále vyberať, lebo sa chceli so mnou fotiť. Fotil som sa na pamiatku s ochrankármi, policajtmi i bezpečnostnými technikmi. Všetci chceli mať fotku s olympijským víťazom.

Posádka lietadla z Ria do Ríma vedela, že na palube vezie olympijského víťaza?

Nie. Tam nás bolo veľmi veľa. Na palube som bol inkognito, mohol som si konečne oddýchnuť. Nemal som žiadne mediálne povinnosti. Bolo mi už dlho. V Riu som nepočítal dni, ale hodiny, kedy budem doma.

Na čo ste sa najviac tešili?

Na manželku, dcérky, rodinku. Na objatie s najbližšími, ich privítanie. Tak isto na kolegov z Dukly Banská Bystrica, na kamarátov, známych, susedov z ulice. Nemohol som sa dočkať chvíle, keď budem medzi svojimi doma v Banskej Bystrici.

Prekvapilo vás, že celá rodina, kolegovia z Dukly, vaši fanúšikovia a podporovatelia prišli za vami na schwechatské letisko?

Bolo to od nich veľmi milé. Emmka mi totiž pri poslednom rozhovore povedala, že sa veľmi teší na stretnutie v Bratislave, kde sme sa pôvodne mali stretnúť. Tak som bol vnútorne nastavený na stretnutie v Bratislave. Musím však priznať, že trošku som tušil, že niekto z nich príde aj do Viedne. Niečo mi to našepkávalo.

Myslíte už na ďalšie šampionáty a olympiádu v Tokiu?

Na olympiádu v Tokiu ešte asi nie. Tá bude predsa až o štyri roky. Najbližšiu sezónu chcem mať viac oddychovú. Doprajem telu, aby sa spamätalo z olympijskej päťdesiatky. Bude to treba urobiť. Nebudeme sa nikde hnať, hoci sa už musíme začať pripravovať na svetový šampionát v Londýne, kde budem obhajovať prvenstvo z Pekingu. Na budúcoročný návrat do olympijského Londýna sa tiež teším. Bolo tam dobre... Ak budem zdravý, rád tam pôjdem. Ale krok za krokom. Postupne. Viete, športový život rýchlo beží. Budúci rok je šampionát v Londýne, po ňom prídu na rad ďalšie veľké podujatia - a možno aj tá olympiáda v Tokiu (smiech). A už sme pri nej.

Čakali ste, že táto súťaž bude taká náročná, že mnohí z aktérov pôjdu až na dno síl?

Každá päťdesiatka je náročná. Chodecký maratón si vyžaduje dobrú prípravu. Nie iba fyzickú, ale predovšetkým psychickú. Päťdesiatka sa nevyhráva nohami, ale hlavou. To je zásada, ktorá sa v Riu opäť potvrdila. Päťdesiatka sa rozhoduje okolo 45. - 47. kilometra. Je to súťaž, na ktorej sa láme chlieb až za 40. kilometrom. Aj v Riu to bolo tak.

Ale na ten 40. kilometer treba prísť. Nevystrašilo vás tempo, ktoré od začiatku nasadil Francúz Diniz? Neprekvapilo vás, že svetový rekordér už pred 40. kilometrom na trati kolaboval, že v tejto súťaži mnohokrát mlel z posledného?

Nie. Ja som Diniza neriešil. Vôbec. My ho už poznáme. Vieme, aký je borec, čo dokáže. Stále takto chodí. Od začiatku nasadí pekelné tempo. Ak ho vydrží až do cieľa, je víťaz, svetový rekordér. Ak ho nevydrží, dopadne ako v Riu. Po pretekoch sme sa s Jaredom Tallentom zhodli, že Diniz neuniesol bremeno týchto pretekov. Svoju tretiu olympijskú päťdesiatku chcel dokončiť za každú cenu. Na OH 2008 v Pekingu vzdal, na OH 2012 v Londýne ho diskvalifikovali. Tak teraz chcel dokončiť. A tomu podriadil úplne všetko. Žiaľ, on je živelný chodec, pri päťdesiatke sa viac riadi emóciami ako rozumom. Ide totálne na hranu svojich možností a schopnosti. S ním sa nedá naháňať.

Diniz napokon do cieľa v Riu došiel. Na neuveriteľnom 8. mieste, hoci na trati raz zastal, raz odpadol a skolaboval, potreboval tiež pomoc zdravotníkov. Ako ste vnímali jeho urputný boj s olympijskou traťou?

Ja som sa sústredil na svoje preteky. Na svoje pocity a signály tela. Išiel som svojim tempom. Trpezlivo a premyslene. Bez rušivých momentov. Mal som to premyslené do úplných detailov. Nič ma nemohlo vyrušiť. Keď som videl, čo sa deje s Dinizom, iba som si pomyslel, ako chce prísť do cieľa, keď má také problémy ešte pred 40. kilometrom. Netušil som, ako trénoval, ako sa chystal, keď sa tak skoro dostal na hranu. On už hazardoval so zdravím. Veď ho čakalo ešte minimálne 20 kilometrov.

Dokázali by ste aj vy ísť takto na hranu? Dokázali by ste na veľkej súťaži takto hazardovať so zdravím?

Nie. Moja hlava by ma na hranu nepustila. Päťdesiatka je predovšetkým o skúsenostiach, o hlave a o psychike. Päťdesiatku chodím už sedem rokov. Za ten čas som toho dosť prežil. Dobrého aj zlého. Na konte mám desať chodeckých maratónov. Nie každá päťdesiatka bola pre mňa taká vydarená ako tá v Pekingu alebo olympijská v Riu. A hlava si zlé zážitky veľmi dobre pamätá. Preto by ma na hranu nepustila. Tempo, akým v tej horúčave išiel Diniz, by aj mňa zničilo. Preto som sa Dinizom, Tallentom, Dunfrrem, ani nikým iným nedal vyprovokovať k nezmyselnej naháňačke.

Kedy ste tušili, že v Riu si idete pre zlato?

Posledných osemsto či skôr päťsto metrov pred cieľom. Vtedy som už vedel, že to vyjde. Že Tallent nestačí môjmu tempu, že som si rozumným štýlom ušetril viac síl ako on. Päťsto metrov pred cieľom som vedel, že zlato mi už nikto nezoberie. Išiel som v eufórii. Dostal som do tela nový impulz. Bol som v takom tranze, že som zabudol na útrapy predchádzajúcich kilometrov. Bolo to krásne, neopakovateľné. Začal som si to všetko užívať. Neskôr som si zobral vlajku, zdravil som fanúšikov, bolo to krásne. Tešil som sa do cieľa.

Ktorý moment považujete za rozhodujúci na vašej ceste za zlatou medailou z Ria?

Asi 46. kilometer. Bolo dobré, že som to vtedy ešte ´nezabalil´. Vtedy som si povedal, že sa neuspokojím so striebrom. Rozhodol som sa, že idem bojovať o zlato. Ukázalo sa, že mám viac síl ako Jared Tallent. Podnetom k tomuto rozhodnutiu boli moji priaznivci a veľké skupiny Slovákov okolo okruhu. To oni mi dali podnet, aby som zaútočil na zlato. Dovtedy som bol vyrovnaný s tým, že budem strieborný. Ale priaznivci ma presvedčili, že mám na viac. Oni ma doslova nainfikovali myšlienkou, aby som sa pokúsil o vytúžené zlato. Verili mi. Povzbudzovali ma. Kričali na mňa. Ďakujem im, že stáli pri mne, že ma tak intenzívne hnali dopredu. Nebyť ich želania, bol by som spokojný so striebrom.

Aký bol pocit objať v cieli medzi prvými gratulantmi otca Viliama, ktorý vás sprevádza na každých pretekoch? Čo ste si v tej chvíli povedali?

Bolo to nádherné. Neopakovateľné. Slzy sa nám tlačili do očí. V cieli som prežil zmes šťastia a úľavy, že to mám úspešne za sebou. A do toho objatie s otcom! Bolo to veľmi silné. Emočne to bol pre oboch obrovský zážitok. Ďakovali sme si vzájomne. Tešili sme sa. Gratulovali sme si. Kričali sme od šťastia. Ale čo, to neviem. Nepamätám si. Bol to obrovský nával emócií. Bolo to nádherné. To mi už nikto nezoberie.

V jednom z prvých rozhovorov po vašom triumfe ste povedali, že týmto prvenstvom ste vstúpili medzi nesmrteľných. Ako ste to mysleli?

Mal som na mysli športovú nesmrteľnosť. Nie inú (smiech). Povedal som, že ako olympijský víťaz som sa stal súčasťou svetovej športovej histórie. Myslel som to tak, že olympijským víťazom som už naveky. Svetovému rekordérovi môže niekto jeho rekord zobrať, môže ho niekto prekonať, môžu mu vziať primát. Ale víťaz olympiády zostane víťazom olympiády. To mu už nikto nezoberie. Takto som myslel tú nesmrteľnosť.

Takže po triumfe v Riu sa necítite ako legenda?

Vôbec nie. Načo také silné slová? To na mňa neplatí. Legendy sú iní športovci. Tí, ktorí už majú veľmi úspešnú kariéru za sebou. Ja sa však ešte nechystám skončiť. Určite nie. Ešte niekoľko rokov by som chcel pokračovať. Predo mnou sú predsa nové výzvy, ďalšie ciele. Verím, že ešte niekoľko rokov budem siahať na najvyššie méty. Keď skončím, pokojne ma v médiách označte za legendu, ale teraz nie. Ešte stále som aktívny športovec a chcem ním niekoľko rôčkov byť (smiech).

Zlatú medailu vám odovzdala Danka Barteková, členka MOV, stále aktívna športovkyňa, vlajkonosička našej výpravy na OH 2016 v Riu. Ako ste vnímali tento moment?

Pre mňa to bola neopakovateľná chvíľa. Danka Barteková sa zaslúžila, že slávnostný ceremoniál v Riu si budem pamätať do konca života. Naozaj. Viete, už som zabudol, kto mi pred rokom odovzdal zlatú medailu po päťdesiatke na MS v Pekingu. Ale kto mi zavesil zlatú olympijskú medailu v Riu, na to nikdy nezabudnem. To sa predsa ani zabudnúť nedá.

Ako ste vnímali pri odchode do Ria, že rôzne svetové agentúry a stávkové kancelárie vás vo svojich prognózach vôbec nepasovali medzi medailistov olympijskej súťaže?

Nebral som to tragicky. Fakt. Bolo to nakoniec aj logické, veď ja som pred Riom 125 dní nesúťažil, neabsolvoval som žiadnu veľkú súťaž, nemal som výkon, ktorý by mohli zapísať do svetových tabuliek. Nemali sa o čo oprieť, z čoho vychádzať. Samozrejme, ja som vedel, že som favorit olympijskej súťaže. Vnútorne som to tak cítil, ale aj vďaka prognózam som sa nedostal zbytočne pod tlak. Možno to takto bolo lepšie. O jedno bremeno som mal na pleciach menej. Tlak okolia bol menší. Možno mi to pomohlo na ceste k zlatu. Samozrejme, vieme, že víťaz môže byť iba jeden. Psychicky i fyzicky to bola veľmi ťažká súťaž. V náročných podmienkach. Ale ja som rád, že to všetko nakoniec tak perfektne vypálilo. Že sa to skončilo takým krásnym úspechom.


22.11.2016   /   Rozhovory   /   Autor: SZ

Ďalšie články