Česká bežkyňa na lyžiach Eva Vrabcová - Nývltová si prvý maratón v živote tréningovo rozdelila na dve pokračovania. Jeden deň bežala polmaratón, druhý deň opäť rovnakú vzdialenosť. Keď to konečne zvládla k svojej spokojnosti, odhodlala sa na maratón v jednom kuse. Bez oddychu. V pražských uliciach, z ktorých dýcha história mnohých storočí. Pred očami svojich známych, kamarátov, kolegov. V žičlivom pražskom prostredí, v ktorom už dlhší čas veľmi rada behá. A čuduj sa svete, bol z toho nie iba vydarený maratónsky debut, ale aj senzačne splnený limit na ženský maratón na OH v Rio! Dokonca 30-ročná rodáčka z Trutnova reálne útočila na český rekord Aleny Peterkovej. Jej výkon z roku 1995 2:27:00 h sa veľmi silno otriasal v základoch. Trojnásobná účastníčka ZOH (2006, 2010, 2014) pražský maratón zabehla v čase 2:30:10 h. Limit je 2:35:00 h. Dlhoročná bežkyňa na lyžiach sa na trať dlhú 49,195 km vydala s obrovským odhodlaním a s čerstvo rozbitým kolenom. A navyše s jednou nevšednou stávkou na krku, ktorú uzavrela so svojim fyzioterapeutom Richardom Jislom. Ak drobná bežkyňa v drese Olymp Brno (162 cm/50 kg) splní limit do Ria, kúpi mu psa vzácnej rasy Akita Inu, po akom člen jej realizačného tímu už dlhšie veľmi túži. Možno až tak ako ona po maratónskom limite na OH 2016 v Riu de Janeiro.
Ako sa dá zabehnúť prvý maratón v živote v čase dve a pol hodiny a desať sekúnd s bolestivo zraneným kolenom?
Ako vidíte, dá sa to (smiech). Keď sa veľmi chce, tak to ide. Fakt. Len musíte chcieť. Musíte po tom túžiť a urobiť všetko, čo je vo vašich silách. Som veľmi šťastná, že sa mi podarilo hneď pri prvom mojom maratónskom štarte splniť limit na olympiádu do Ria. To sa mi nesnívalo ani najodvážnejšom sne. Hoci som po takomto niečom veľmi túžila. Naozaj som si to veľmi želala.
Ako sa vám podarilo rozbiť si pred štartom pražského maratónu koleno? Nelimitovalo vás zranenie v úsilí zabojovať o čo najlepší čas pri debute v tejto náročnej atletickej disciplíne?
V predvečer pražského maratónu som sa išla prebehnúť po trati. Trochu som podcenila podmienky, zamyslela som sa a pri obiehaní ľudí som nešťastne zakopla a spadla. Z ničoho nič som sa vysypala´ rovno na cestu. Priamo pred očami Pražanov, ktorí sa boli večer prejsť. Takže som si urobila reklamu na celý život... Spadnúť na rovnej ceste. Horšie, že som pri páde trafila ľavým kolenom žulovú kocku. Dosť som si ho preťala. Spôsobila som si viac ako centimeter hlbokú tržnú ranu. Dosť to krvácalo. Fyzioterapeut Richard Jisl mi to musel zlepiť páskou a zatejpovať. Do rána som sa dosť bála, čo z toho bude, ale nakoniec sa dalo aj s tým drobným zranením nastúpiť na štart pražského maratónu. Dalo sa s tým aj bežať (smiech).
Nebolelo vás to pri behu?
Pri behu som na rozbité koleno úplne zabudla. Vôbec som ho nevnímala. Sústredila som sa na cieľ, ktorý som si vytýčila. Do 25 km ma potiahli chlapci (t.j. vodiči). Najdlhšie so mnou vydržal Robert Míča, potom som už bežala predovšetkým podľa pocitov. Sama som si udávala tempo. Ak by som presne vedela, koľko mi chýba k českému rekordu Aleny Peterkovej, možno by som sa v posledných kilometroch ešte zaťala, možno by som niečo zo seba ešte dostala (smiech). A možno ani nie... Záver sa mi veľmi ťažko bežal. Protivietor v posledných kilometroch bol veľmi silný. Ale s odstupom času musím povedať, že som veľmi spokojná aj bez Peterkovej skalpu. Limit do Ria mi všetko vynahradil.
Ako prijal váš senzačný boj s časom manžel, ktorý vám dlhé roky pri bežeckom lyžovaní robil servismana a pri atletickej príprave poradcu a kouča?
Tešil sa. Veľmi ma v mojom úsilí podporoval. Spolu sme to plánovali, spolu sme šili taktiku, ako tento maratón zvládnuť. Prakticky už hneď na treťom kilometri ma povzbudzoval. Vlieval mi silu. Navyše, už tam som prežila menší šok. Príjemný. Spolu s ním mi tlieskal a povzbudzoval ma aj Tomáš Dvořák. Olympijský víťaz a majster sveta v desaťboji. To bola sila, keď vám takýto človek príde prejaviť podporu. Normálne ma to nakoplo k ešte väčšej snahe dokázať to, pre čo som sa rozhodla pražský maratón bežať. Mňa prišla povzbudzovať legenda českého športu! Legenda svetového desaťboja! To bol pre mňa nádherný povolený doping. Celý maratón som bežala podľa seba, lebo na Keňanky a ostatné Afričanky ešte nemám. S nimi sa naháňať pre mňa nemalo zmysel. Ja som si vytrvalo išla za svojim plánom. Nakoniec z toho bolo cenné šieste miesto medzi ženami. Byť v tejto konkurencii v prvej elitnej šestke je tiež veľký výkon.
Aká bola odozva medzi ľuďmi, ktorí vám držali palce? Ako vnímali vašu senzačnú cestu za splnením ženského maratónskeho limitu na OH 2016 v Riu?
Mám pocit, že všetci mi to veľmi srdečne želali. Dostala som plno priaznivých reakcií. Netušila som, že mám po celom Česku toľko fanúšikov. Bola som prekvapená, koľko ľudí na sociálnych sieťach reagovalo na môj úspech. Milo ma zaskočilo, koľko priaznivcov atletiky mi prialo postup v polmaratóne na ME v Amsterdame a v maratóne na OH v Riu. Mobil mi zaplavili gratulácie. Médiá vyvolali okolo mňa hotový kolotoč. Nebola som zvyknutá na taký rozruch. Predsa len bežecké lyžovanie je niekde inde ako atletika. Hoci som bola piata na ZOH 2014 v Soči, hoci som mala medailové úspechy na svetových šampionátov juniorov v bežeckom lyžovaní, totálny harmatanec okolo mňa rozpútal až limit do Ria. Možno aj preto, že som bola hneď na očiach, kým zo Soči som sa vrátila až po niekoľkých dňoch, z pretekov Svetového pohára mnohokrát až po niekoľkých týždňoch. A za ten čas moje výsledky prekonal niekto iný (smiech).
Na čo sa v olympijskom Riu najviac tešíte?
Aby som pravdu povedala, na spoločnú olympijskú dedinu. Ešte som to vo svojom športovom živote nezažila. Na našich zimných olympiádach klasickí lyžiari väčšinou bývajú oddelene od ostatných olympionikov. Nie sú v tej istej dedine. Vždy je to niekde v horách, v extra dedine, v nejakej samote, kde celú olympiádu poznáme iba tréning a prípravu na svoje súťaže. Teraz prvý raz mám šancu osobne spoznať aj iných športovcov, pozrieť sa na iné športy, povzbudiť aj niekoho z reprezentačných kolegov - olympionikov. Veľmi sa teším. Bude to pre mňa novinka. Multišportové podujatie v takomto obrovskom rozsahu som ešte nezažila. Už sa neviem dočkať.
Ak to dobre počítame, budete štvrtou Češkou, ktorá vo svojom živote ako aktívna športovkyňa zažije olympiádu i zimnú olympiádu. Ako vnímate tento prienik medzi známe české olympijské "obojživelníčky" ako sú Kateřina Neumanová, Kateřina Nashová, či Martina Sabliková?
Mám z toho radosť. Dostať sa do spoločnosti takých športovkýň ako je Kateřina Neumanová alebo Martina Sabliková je pre mňa obrovská pocta. Budem sa v Riu usilovať, aby som im výkonom a výsledkom neurobila hanbu (smiech). Aj životný príbeh ich dvoch dokazuje, že v športe sa dajú dosiahnuť veľké výkony aj v niekoľkých športoch súčasne. Najmä vtedy, keď je človek správne trénersky vedený a športovo motivovaný. Príbehy Kateřiny Neumanovej a Martiny Sáblikovej predsa netreba nejako extra pripomínať. Ľudia, ktorí sa zaujímajú o šport, o ich úspechoch na olympiádach vedia.
Kateřina Neumanová v súvislosti s vašou orientáciou na beh na lyžiach a zároveň aj na cestný beh a atletiku tvrdí, že letná bežecká príprava vám škodí, že vám odčerpáva energiu, ktorú by ste mali špeciálne venovať kondičnej príprave na bežecké lyžovanie. Čo si o jej názore myslíte? Ako ho vnímate?
Poznám jej názor, ale špeciálne sme sa o tom spolu nerozprávali. V čase, keď som sa s ňou radila o bežeckom lyžovaní, mi to niekoľkokrát zdôraznila. Neviem, možno má pravdu, možno nie. Mne to takto vyhovuje. Každý má iný spôsob letnej prípravy, každý preferuje niečo iné. Ona jazdila v lete na horských bicykloch, ja som behala. Ja som si zvykla v lete behať na ceste aj v rámci tréningu na lyžiarsku zimu. Pre mňa je beh prejavom radosti a slobody. Lyžiarsky tréning sa u mňa za tie roky zmenil na dril, rutinu a nutnosť, každodennú povinnosť, kým beh je pre mňa prejavom slobody, radosti z pohybu, liekom na mnohé psychické problémy a starosti. Pri behu si dôkladne vyčistím hlavu, prídem na iné myšlienky. Beh je balzamom na dušu, účinný liek. Zažila som to, viem, o čom hovorím.
Keď spomínate radosti a starosti bežeckého lyžovania, treba povedať, že vy ste si od neho museli viac ako celú sezónu totálne oddýchnuť. Hoci ste v ňom dosiahli pekné výsledky, v sľubne rozbehnutej sezóne ste dokonca skončili v nemocnici, kde ste sa dlhšie museli liečiť. Čo sa v tom čase stalo?
Vinou častej zmeny trénerov, ako aj pre časté experimentovanie počas športovej prípravy, môj organizmus stratil energiu. Bola som totálne na dne. Navyše, krátko po sebe som ochorela, pričom som štyrikrát musela brať antibiotiká. Bolo to zlé. Nechcelo sa mi behať na lyžiach, nechcelo sa mi trénovať. Chýbala mi iskra. Chýbal mi podnet, dôvod, ktorý by ma nakopol. Skončila som v nemocnici, kde odborníci museli stanoviť dokonca aj môj jedálny lístok. Navyše, veľmi dlho nevedeli presne určiť dôvody mojich problémov. Hoci celý život som chudšej postavy, tentoraz bolo zreteľne vidieť, že som stratila svalovú hmotu. Nemala som silu. Bola som poriadne chudá. Jesť mi nechutilo, ale nebola to anorexia, o ktorej vtedy často hovorili dokonca ešte aj moje zahraničné súperky. Bola to iná porucha vo fungovaní organizmu. Tieto zdravotné patálie ma pripravili o prakticky celú lyžiarsku sezónu. Prežila som si svoje peklo. Našťastie, aj v nemocnici som neskôr mohla trénovať. Začínala som tam odznova...
Ako ste vnímali mediálne vyhlásenia svojich sokýň z úzkej bielej stopy o vašej údajnej anorexii? Veľmi vás tým tvrdením ranili? Zasiahli vás na citlivom mieste?
No nebolo to nič príjemné. Najmä od Rakúšanky som to nečakala. Nemala na to právo. Ak mi chcela niečo o mojej chorobe povedať, mala mi to povedať priamo, nie iba odkazovať cez médiá. To sa predsa nerobí! Bolo to trochu neštandardné, ale bol to jej názor. Ja s tým už nič neurobím. Lekári zistili, čo mi bolo, vyliečili ma, vďaka čomu sa mi teraz podarilo aj splniť limit do Ria. Už by som sa nechcela baviť o mojich bývalých zdravotných problémoch. Áno, boli. Boli veľké. Dlho som sa z nich liečila a vyliečila. A dúfam, že tieto starosti už mám úspešne a na veľmi dlho za sebou.
Je pravda, že pred olympiádou v Soči 2014 ste rezolútne vyhlásili: buď na tejto olympiáde urobím nejaký slušný výsledok, alebo dám bežeckému lyžovaniu zbohom, nadobro s ním seknem? Naozaj ste sa ešte pred Soči takto ukážkovo tvrdo zaťali?
Áno. Bolo to niečo v tomto duchu. Dala som si tvrdé ultimátum. Už som cítila, že za tie roky by sa patrilo urobiť nejaký pozoruhodný výsledok. Vedela som, že naň mám natrénované. Veď sa bežeckému lyžovaniu intenzívne venujem už od malého dieťaťa. Mala som asi tri roky, keď som prvý raz stála na lyžiach. V piatich som už na nich behala a súťažila na detských súťažiach. Otec bol bývalý bežec na lyžiach, tak ma k tomuto športu cielene viedol od malička. Výber môjho športu bol predsa jasný.
Takže to vysvetľuje, po kom máte obdivuhodnú húževnatosť a bojovnosť? Po kom ste tieto vzácne vlastnosti zdedili?
Neviem, po kom to mám, lebo som po tom nepátrala. Nikdy takto otázka nestála. Ale asi po otcovi. Aj on behal na lyžiach, v juniorskom veku bol československým reprezentantom. Patril medzi nádeje bežeckého lyžovania vo vtedajšej spoločnej republike. Neskôr tiež presedlal na klasický cestný beh.
Ako otec reagoval na to, že hneď pri prvom maratóne v živote ste splnili limit na OH 2016 v Riu, že ste počas svojho debutu reálne útočili na český rekord v maratóne žien?
Asi ma konečne začal uznávať ako dcéru a športovkyňu (smiech). Asi konečne bol - a aj je na mňa pyšný.
Ako tú hrdosť po vašom vydarenom pražskom maratóne dal najavo?
Kúpil mi veľkú bábiku s pekným nápisom: ´Skvelá dcéra´ (smiech). Daroval mi ju ako pamiatku na môj prvý maratón v živote, na ktorom som splnila limit na OH v Riu. Bolo to z jeho strany krásne gesto, lebo doteraz ma ako správny otec oveľa častejšie kritizoval, než chválil. Na každom mojom výkone a výsledku niečo našiel, čo sa dalo lepšie urobiť. Pravda s výnimkou olympiády v Soči. Tam som ho piatym miestom na ´skejtárskej´ tridsiatke uspokojila (smiech). Vždy bol na mňa veľmi prísny. Keďže sám behal na lyžiach, vedel o tomto športe všetko. Teraz som v cieli pražského maratónu videla, že je na mňa veľmi hrdý. Potešilo ma to. Mal slzy v očiach, čo u neho nebývalo zvykom. Jednoducho, ´taťko´ bol totálne namäkko (smiech).
Ste obdivuhodnou bežkyňou na lyžiach, štartovali ste na troch olympiádach a na šiestich svetových šampionátoch, v seriáli Tour de Ski ste dvakrát celkovo skončili v TOP 10, na 6. a 8. mieste. Kde podľa vás treba hľadať strop vašich bežeckých schopností v úzkej bielej stope?
To by som tiež veľmi rada vedela. V tejto chvíli netuším, kam sa moja športová kariéra bude uberať. Neviem, či sa ešte dokážem lyžiarsky tak pripraviť, aby som držala krok so svetovou špičkou. Neviem, či v sebe ešte nájdem dosť síl, aby som sa k bežeckému lyžovaniu vrátila. Teraz si od lyžovania dávam minimálne na jednu sezónu oddych, všetko úsilie sústredím na atletiku. V júli som štartovala na ME v Amsterdame. Po ME sa sústredím na olympiádu v Riu. Až po nej budem riešiť svoju ďalšiu budúcnosť. Až po Riu budem plánovať a hľadať ďalšie veľké výzvy pre seba. Teraz je pre mňa výzvou číslo jeden bežať maratón v olympijskom Riu. A čo najlepšie. Aby som v cieli bola spokojná sama so sebou.
A čo bude s vašou stávkou? Akosi nespomínate toho sľúbeného, či skôr prehratého psa?
Vidíte, na to som úplne zabudla. Keď sa pýtate na môj najbližší program, musím do neho zaradiť aj turné po českých chovateľoch, u ktorých by som mohla kúpiť vhodného psa pre môjho fyziterapeuta Richarda. Už dlhšie sledujeme inzeráty, sami sme oslovili ľudí z tejto oblasti, aby nám s kúpou pomohli. Šteňa tejto rasy stojí okolo desať tisíc českých korún, zatiaľ sme však našli chovateľov, ktorí nám psov ponúkajú od dvadsať tisíc vyššie. Tak tých odborníkov ešte trochu presondujeme. Keď som sa stavila, musím tie peniaze zaplatiť. Nie je to síce malá čiastka, financie by sa nám zišli aj v inej oblasti, nemáme na zbytočné plytvanie, ale dané slovo treba dodržať. To sa predsa patrí (smiech).
Vidíte, akú búdu ste si na seba splneným limitom ušili? Nebolo rozumnejšie v závere maratónu spomaliť, aby ste teraz nemuseli hľadať vhodné šteňa?
To v žiadnom prípade. Ja mu toho psa veľmi rada kúpim. Richard Jisl si ho za služby, ktoré nám už roky poskytuje, zaslúži. Nech je aj on šťastný, nech aj on z môjho limitu do Ria niečo má. Verím, že sa s nejakým chovateľom dohodnem na slušnej cene a vydarenej kúpe. Teraz sa však zameriame na prípravu na polmaratón na ME v Amsterdame a na olympijský maratón v Riu. Šteňa Akita Inu musí zatiaľ počkať. Má ho však u mňa odložené. O to sa nemusí báť.
Keď hovoríme o vašej unikátnej "obojživelnosti", je vo vašich silách zaútočiť o dva roky na ZOH 2018 v Pjongčangu aj na olympijskú medailu?
Nikdy som nepatrila k športovcom, ktorí dopredu vyhlasovali, že idú získať medailu, že chcú skončiť v prvej trojke, v prvej päťke a podobne. Vždy som na preteky išla s pokorou a odhodlaním. S presvedčením, že ak nebudem mať smolu, dokážem veľký výsledok. Lebo som naň poctivo trénovala. To som vedela. Ale dopredu som žiadne verejné sľuby nedávala. Tak ich nebudem dávať ani teraz. Pokiaľ sa pýtate na ZOH 2018 v Pjongčangu, neviem, čo dovtedy bude. To je ešte hudba budúcnosti. Tridsiatka na krku. Konkurencia nespí. Oveľa mladšie dievčatá sa derú dopredu. Naozaj neviem, čo bude. Rozhodla som sa plniť predsavzatia v maratónskom behu, tak ich idem plniť. Teraz myslím čoraz intenzívnejšie na olympiádu v Riu, olympiáda v Pjongčangu je v tejto chvíli pre mňa veľmi ďaleko.
Ktoré úspechy v doterajšej kariére si najviac vážite a prečo?
Na prvom mieste je to piate miesto v skejtárskej tridsiatke z olympiády 2014 v Soči. To bez konkurencie. Piate miesto z olympiády je pekný výsledok. Potom si vysoko cením dve umiestnenia do 10. miesta na MS 2015 vo Falune, ako aj štyri medaily z juniorských svetových šampionátov. Dve mám zo súťaže jednotlivcov, dve zo súťaže štafiet. Veľkú cenu pre mňa majú aj 6. a 8. pozícia v celkovom poradí seriálu Tour de Ski v sezónach 2013/2014 a 2015. Až za týmto lyžiarskym zoznamom je čerstvo splnený limit na OH 2016 v Riu na maratón žien a limit na polmaratón na ME 2016 v Amsterdame. Z atletiky mám doma niekoľko titulov majsterky Česka v behu žien na 10 km i medailové úspechy v behu Běchovice - Praha. Tie si tiež veľmi vážim, lebo tento legendárny beh je mojou srdcovkou. Veľmi rada ho behám.
Aktuálne ste najúspešnejšou českou atlétkou v posledných ročníkoch legendárneho behu Běchovice - Praha. Čím si vás tieto preteky získali? Prečo im venujete takú pozornosť vo vašom športovom živote?
Beh Běchovice - Praha je najstarším atletickým podujatím v Česku. Tento rok organizátori chystajú už jubilejný 120. ročník. Pre mňa je to krásna a bohatá tradícia. Je to oslava behu. Som rada, že som svojou účasťou mohla trochu prispieť k 120-ročnej histórii podujatia. Ja na ňom štartujem z úcty k ľuďom, ktorí beh založili, zveľaďovali a dokázali ho udržať pri živote až 120 rokov. Keď budem mať čas, veľmi rada na ´Běchovice´ opäť prídem. Je to kus našej športovej histórie, ktorý si zaslúži našu podporu a pozornosť. Preto na ňom veľmi rada behám. Jeho atmosféra je neopakovateľná, jeho história vzbudzuje rešpekt a úctu.
