Ján Mečiar chce bežať tam, kde sa zrodil maratón

Ján Mečiar chce bežať tam, kde sa zrodil maratón
Mnohí poznajú jeho tvár z televíznej obrazovky, kde moderuje spravodajskú reláciu. Mnohí poznajú jeho hlas z rozhlasových vĺn. A mnohí poznajú aj jeho vytrvalé nohy a srdce športovca. S Jánom Mečiarom (46) sme sa bavili o behu po behu. Ráno o ôsmej už mal za sebou pravidelný tréning s kolegami z televízie Joj.
Ako dlho sa takto spolu stretávate?

Tuším tretiu sezónu. Každú stredu ráno beháme na dráhe intervaly. A okrem toho samozrejme každý ešte behá individuálne.

Odkedy beháte?

Asi šesť alebo sedem rokov.

A podnet bol?

Začal som sám od seba. Sedenie ma už ubíjalo. Odjakživa mám sedavé zamestnanie a beh je najlepšie riešenie pre pohyb. Človek na to vlastne takmer nič nepotrebuje. Keď má čas, vtedy vybehne.

Pomohlo? Zbadali ste na sebe pozitívne účinky behu?


Určite. Cítim sa lepšie. Chrbát ma nebolí od sedenia, nemám pocit, že som taký stuhnutý.

Ako ste sa dostali od rekreačného behu na prvé preteky?

Najskôr ma na ne nič nelákalo, veď načo. Začal som behať, aby som sa hýbal a nie podával nejaké úžasné výkony. Ale potom sa raz vrátili kolegovia z Nočného behu v Bratislave celí nadšení. Nechápal som, čo môže byť úžasné na tom, že sa tlačím v mase ľudí, ale presvedčili ma. Vyskúšal som to a zapáčilo sa mi to. Preteky vnímam skôr ako spoločenskú akciu, lebo my už sotva niečo vyhráme, ale je to super.

Ale zabehli ste už aj maratón...

Áno, v roku 2015 som odbehol ČSOB Bratislava Marathon.

Trúfali ste si?

Netušil som, do čoho idem. Išli sme na maratón s malou dušičkou aj s kolegyňou Evou Nocárovou. Organizátori, s ktorými sa poznáme, nás sledovali po celej trati, či ešte žijeme, či vládzeme. Ale zvládli sme to pod štyri a pol hodiny vlastným tempom.

S TV Joj Running Teamom mávate aj spoločné sústredenia?

Keď sa dá, tak dvakrát do roka. To sú tiež spoločenské akcie, v rámci ktorých sa cez deň behá a spí a v noci sa žije. Ale naozaj tam nabeháme za štyri dni desiatky kilometrov.

Dali ste sa dokopy celkom pozoruhodná partia.

Áno, beh sa šíril v televízii ako infekcia. Ale začali sme každý sám. Občas sme prehodili v práci slovo o behu a takto sa sformovala skupina ľudí so spoločným záujmom.

Ako sa vám pozdávali štafetové preteky Od Tatier k Dunaju?

Je to skvelé podujatie, ale zladiť pracovné povinnosti dvanástich ľudí je dosť komplikované a tento rok sa to, žiaľ, nepodarilo.

Mali ste niekedy na pretekoch krízu?

Na svojom druhom maratóne v Bratislave. Odbehol som 21 kilometrov a ďalej to jednoducho nešlo. Krízy bývajú, ale takúto veľkú som už nemal. Boli to jediné preteky, ktoré som vzdal.

Spoznávajú vás ľudia na trati?


Na dlhých behoch áno, povzbudzujú, vykrikujú popri trati, občas sa nejaký bežec pridá a podebatujeme. Je to príjemné.

Čo pre vás znamená čas?

Nebudem hovoriť, že ho nesledujem, lebo všetci naň pozeráme, ale nejdem na štart, aby som podal skvelý výkon, ale pre dobrý pocit. Ja už nič asi nevyhrám, ibaže by som sa dožil osemdesiatky, vládal chodiť a dobehol prvý vo svojej kategórii.

Kde rád beháte?

Krúženie neznášam. Na intervaly je dráha dobrá, ale radšej sa presúvam z bodu A do bodu B. Veľmi dobre sa v Bratislave behá cez mosty, dá sa to pekne nastaviť podľa toho, koľko má človek času a chuti. V zime chodievame do haly.

Po behu ste sa dali aj na triatlon. Prečo?

Áno minulý rok sme objavili čaro triatlonu. Je to iné a zasa mi to trošku pomohlo, lebo musím aj plávať.

A práve plávanie vám pri premiére robilo najväčšie starosti.


Nechal som sa presvedčiť na účasť na Karpatskom triatlone na Záhorí. Uvedomil som si, že som neplával rok a vtedy to bolo navyše v mori. Samozrejme, že to bolo cítiť. Po päťdesiatich metroch som si myslel, že sa utopím a umriem. Ani bicykel nebol bohvieaký, takže to bolo skôr komické, ale tento rok už mi to ide lepšie.

Koľko ste plávali?

Šesťsto metrov. Je to fajn, v neopréne sa celkom dobre pláva.

Po pretekoch ste sa potom dali na plavecký tréning.

Áno, v zime som chodil do bazéna a striedal som beh, plávanie, beh... Na bicykel som vysadol až na jar, lebo v zime by to bolo na našich šialených cestách priveľké riziko.

Koľko triatlonov ste absolvovali tento rok?

Karpatský, Štiavnický, Liptovský Mikuláš i rakúsky Podersdorf. Pre mňa je účasť na triatlone vzácnosťou, lebo väčšinou bývajú cez víkend, keď musím pracovať.

Ako sa vám darí zladiť športovanie s časovo náročnou prácou?

S problémami. Väčšinou mám čas ráno. Tak ako teraz, ráno si odbehnem a do večera som v práci. Na bicykel potrebujete veľa času. Občas sa nám podarilo, že po televíznych novinách o dvanástej sme vzali bicykle, pobehali na nich trate na Kolibe a potom sme sa rýchlo vrátili znova do práce.

Už niekoľko ste súčasťou projektu Parasport24 Tour. O čo ide?

To už je tradícia. Ja som sa pridal od tretieho ročníka. Jazdíme po Slovensku s hendikepovanými športovcami, ktorí jazdia na hendbajkoch. Má to čaro, sú to silné príbehy.

Podľa čoho si vyberáte akcie?

Momentálne podľa toho, ako mám čas. A s čím prídu kolegovia. Sám som bežal v Trnave na City rune, v rodnom meste som nemohol chýbať. Do Komárna na beh Komárno - Komárom ma zasa zavolala kolegyňa, ktorá tam býva a pracuje.

A najbližší maratón?

Verím, že na budúci rok. Presvedčil som Marcela Matanina, že pôjdeme na maratón do Atén. On ho na vlastnej koži zažil na olympijských hrách v roku 2004 a pre mňa by bolo úžasné bežať maratón v miestach, kde sa zrodil.


17.10.2017   /   Rozhovory   /   Autor: Brano Raskovic

Ďalšie články