Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Iná krajina, iný maratón, každý týždeň, celý rok

Iná krajina, iný maratón, každý týždeň, celý rok
Začínal v Indii a končil na Filipínach. Bežal v úmornej horúčave, brodil sa po prsia v močiari, tlieskali mu v Barcelone aj v Severnej Kórei. Keď bolo po všetkom, zobudil sa v panike, že zaspal a uletelo mu lietadlo. 
Dan Mičola pochádza z Rožnova pod Radhoštěm, už niekoľko rokov však žije vo Veľkej Británii, kde je členom bežeckého klubu v meste Dunstable. Hoci behá len rekreačne, istý čas mu patril svetový rekord v počte maratónov zabehnutých v rôznych štátoch v priebehu 52 týždňov.

Ako vznikol nápad odbehnúť v priebehu jedného roka 58 maratónov v 58 štátoch? Od začiatku ste mali v pláne presne takýto počet?

S nápadom na prekonanie svetového rekordu v počte maratónskych štátov za rok som neprišiel sám. Od roku 2016 som členom dvoch medzinárodných klubov združujúcich maratóncov z celého sveta, ktorých koníčkom je „zbieranie“ maratónov v čo možno najväčšom počte štátov. V decembri 2016 som na facebooku bilancoval svoju bežeckú štatistiku za uplynulý rok a prezident jedného z týchto klubov ma upozornil, že moje odbehnutie maratónov v 29 štátoch bolo štvrtým najvyšším známym počtom, aký kedy dosiahli. Potom ma nabádal, aby som sa pokúsil prekonať vtedajší najlepší výkon, šesť rokov starý zápis Austrálčana Tristana Millera. Číslo, ktoré som mal pokoriť, bolo 42. Toto nahováranie som kategoricky odmietol s odpoveďou, že možno niekedy v budúcnosti, ale teraz s tým nechcem nič robiť.

Medzitým sa na mojom facebookovom profile rozvinula živá debata o tom, že by som sa mal pokúsiť o nový rekord a prvýkrát padla zmienka o 52 maratónoch v 52 štátoch za 52 týždňov. Toto bol krásne symetrický variant, o ktorom som tajne uvažoval ako o cieli pre môj pokus o rekord, ak by som sa k nemu o pár rokov neskôr odhodlal.

Čo nasledovalo potom?

V záujme pokračovania tej zaujímavej konverzácie s priateľmi som si jedného večera sadol k počítaču, aby som sa pokúsil dokázať, že také množstvo krajín je v súčasnosti nedosiahnuteľné. Množstvo štátov nemá žiadne maratóny alebo iba jeden a väčšina z nich sa sústredí v jarných a jesenných mesiacoch, keď sú na vytrvalostné preteky najlepšie podmienky.

Nalinkoval som si teda veľkú tabuľu, vytiahol farebné fixky a začal vypĺňať jednotlivé týždne kódmi krajín, kde sa v daný týždeň koná nejaký maratón. Čoskoro mi bolo jasné, že som sa pravdepodobne zmýlil a dosiahnuteľný počet by mohol byť dosť blízko čísla 52. Nedalo mi to a strávil som niekoľko večerov hľadaním po všetkých kútoch internetu, mazaním a prepisovaním tabule, až som na svoje prekvapenie dokázal naplánovať 60 pretekov v 60 štátoch na štyroch kontinentoch, a to všetko v priebehu jedného roka. Niekoľko dní som ešte váhal, ale nakoniec môj duch dobrodruha zvíťazil nad pochybnosťami a okolo Vianoc 2016 som sa začal prihlasovať na preteky, kupovať si letenky a objednávať hotely a autá z požičovní.
Čo všetko ste ako bežec mali za sebou, keď ste sa rozhodli pre tento projekt?

V čase, keď som s týmto projektom začal, som mal za sebou už 114 maratónov v 37 štátoch sveta, a to všetko počas dvoch rokov od môjho prvého maratónu v decembri 2014. Medzi nimi bolo množstvo viacdňových akcií, keď som absolvoval maratóny či ultramaratóny v po sebe nasledujúcich dňoch vrátane niekoľkých takzvaných quadzillas (štyri maratóny za štyri dni) a po jednej akcii s ôsmimi maratónmi za osem dní a jedenástimi za jedenásť dní.

Ako vyzeralo plánovanie toľkých maratónov? S čím ste začali? Mali ste predstavu, kde chcete bežať prvý maratón a podľa toho hľadali ďalšie možnosti, alebo ste sa odpichli od nejakého konkrétneho dátumu?

Pri tomto konkrétnom projekte som musel vziať do úvahy preteky, na ktoré som sa prihlásil pred tým, ako som vôbec vedel o tom, že existuje nejaký rekord. Čiže tie zahraničné, na ktoré som mal už kúpené letenky a hotely, som zaznačil na tabuľu ako nemenné záchytné body, a britské som vyradil a buď predal svoje miesta, alebo som sa dohodol s usporiadateľmi na presune na nasledujúci rok. Moje prvé naplánované zahraničné preteky boli 15. januára 2017. Tento dátum sa teda stal začiatkom môjho projektu. Následne som pridal na tabuľu štáty, kde sa koná ročne len jeden maratón. Potom prišli na rad štáty s dvoma maratónmi, s troma a tak ďalej. Tabuľu som musel niekoľkokrát zmazať, keď som sa ocitol v situácii, že niektorý týždeň nebolo možné vyplniť štátom, ktorý na nej ešte nefiguroval.

Vyskytli sa nejaké neočakávané okolnosti, choroba, zranenie alebo niečo iné?

Od začiatku mi bolo jasné, že plánovacia fáza bude pre celý projekt rozhodujúca a čím viac problémov dokážem predvídať pred tým, ako si sadnem do prvého lietadla, tým väčšia bude moja šanca na úspech. Plánovanie s viac ako ročným predstihom je však extrémne problematické, keďže usporiadatelia väčšinou nevyhlasujú presný dátum pretekov viac ako pol roka dopredu. Často som sa teda orientoval podľa dátumov z predchádzajúcich rokov a napodiv som väčšinou trafil. Ak si dobre pamätám, zmýlil som sa len pri dvoch pretekoch – jedných v Chorvátsku, ktoré som tipoval na koniec novembra, ale boli prvý víkend v decembri, čo znamenalo narýchlo plánovanú cestu do Vietnamu, a jedny v Malajzii, ktoré mali byť moje záverečné, ale oproti predchádzajúcim rokom sa posunuli o týždeň. Tento posun znamenal, že som musel nájsť náhradu nielen za ne, ale aj za tie, ktoré im predchádzali, pretože bez použitia súkromného lietadla nebolo fyzicky možné premiestniť sa na miesto konania náhradného posledného maratónu.

Zranenia ma trápili od úplného začiatku. Preto bolo pre mňa dôležité pokúsiť sa zbytočne ich nezhoršiť a bežať naozaj pomaly. Výhodou bolo, že som mal oveľa viac pokoja na fotografovanie počas pretekov a tiež viac času na zoznámenie sa s množstvom nových ľudí z celého sveta.

Ani raz vám nemeškalo lietadlo alebo nezrušili let?

S letmi som mal v podstate po celý rok skutočne obrovské šťastie. Zrušili mi len jeden let, ale ten bol po pretekoch v Skopje naspäť do Británie, takže neohrozil nasledujúce preteky. Niekoľkokrát som zmeškal prípoje pre meškanie prvého letu, ale nikdy som nemusel dlho čakať na nasledujúci let.

Som hrdý, že sa mi podarilo nezmeškať žiadny let, aj keď viackrát to bolo naozaj o chlp. Z Kanady som raz letel domov v spotených šortkách s medailou na krku. V Moskve som sa musel prebiť na začiatok radu pred pasovou kontrolou a šprintovať na opačnú stranu letiska s plným močovým mechúrom, aby som sa ako posledný dostal na palubu.

Najväčším škrtom cez rozpočet bol posledný októbrový víkend, keď som mal v piatok bežať v Iraku a v nedeľu v Keni, ale obidva behy zrušili alebo presunuli na iný dátum a narýchlo som musel zohnať náhradu v Kanade a potom o pár týždňov neskôr v Jordánsku.

Kde ste nakoniec bežali prvý maratón z tejto série a kde ste ju zakončili?

Moja séria sa začala 15. januára 2017 v Bombaji v Indii a poslednú cieľovú čiaru som prekročil 14. januára 2018 v Cebu City na filipínskom ostrove Cebu. 

Ako vyzerali presuny medzi jednotlivými maratónmi? Aké dopravné prostriedky ste využívali? 

Keďže medzi mojím rozhodnutím podniknúť tento projekt a prvým maratónom v rekordnej sérii bol menej ako mesiac, nejaké dlhšie uvoľnenie z práce nebolo možné, a to napriek tomu, že som na voľnej nohe. V praxi to znamenalo, že som vo väčšine prípadov opúšťal Britániu buď v piatok večer alebo v sobotu ráno a v pondelok som zase zarezával v kancelárii. Samozrejme, boli výnimky, keď to jednoducho nebolo možné fyzicky stihnúť, takže som si musel víkend o deň alebo dva predĺžiť. Spravidla som v podstate medzi januárom a decembrom bol buď v práci alebo na cestách. Aspoň na záver celej anabázy som bol schopný zbaviť sa pracovných povinností a stráviť mesiac v juhovýchodnej Ázii a trochu si odpočinúť od neustáleho cestovania. 

Ktorý z absolvovaných maratónov bol pre vás najkrajší a ktorý najťažší? 

Najkrajší a najťažší sú pre mňa kategórie, ktoré sa veľmi často prekrývajú a tak to bolo aj v tomto prípade. V pamäti mi navždy zostanú troje ťažké preteky, všetky trailové: Marató dels cims v Andorre so stúpaním a klesaním viac ako 3400 metrov, Ultra-Trail Tai Mo Shan 50 km v hongkonskej horúčave s 3650 metrami stúpania a klesania a Golden Ring Ultra 50 km v ruskom Suzdale, kde som sa brodil po prsia v močiaroch. 

Aká bola najkratšia vzdialenosť medzi dvoma po sebe nasledujúcimi maratónmi a odkiaľ kam ste museli cestovať najdlhšie? 

Keďže som sa prakticky stále vracal po pretekoch domov, priame cesty medzi maratónmi vlastne neexistovali s výnimkou predĺženého pobytu v juhovýchodnej Ázii. Najdlhšia cesta mi však zostane v pamäti nadosmrti. Už som spomenul zrušené maratóny v Iraku a v Keni. Celé to však bolo riadne komplikované. Najprv maratón v Nairobi posunuli o mesiac pre opakovanie prezidentských volieb, ktoré sa mali konať len dva dni pred pretekmi a organizátori sa obávali, že by sa bežci mohli stať obeťami očakávaného násilia v napätej politickej situácii. Mal som kúpenú letenku Londýn – Dauha – Erbil – Dauha – Nairobi – Dauha – Londýn a rozhodol som sa, že z nej použijem prvé tri lety a namiesto do Nairobi potom z Dauhy poletím do Montrealu a odtiaľ pôjdem autom do quebeckého mestečka Magog na náhradný maratón. 
Dva týždne pred odletom však iracká vláda zakázala všetky medzinárodné lety do irackého Kurdistanu ako reakciu na referendum o nezávislosti, ktoré Kurdi zorganizovali na konci septembra. Aerolínie mi potom vrátili peniaze za celú letenku a to znamenalo, že som mal v ruke len let Dauha – Londýn – Montreal – Londýn. Letecká spoločnosť odmietla moju žiadosť, aby som mohol začať cestu až v Londýne. S iba týždňovým predstihom boli lety z Londýna do Montrealu už nehorázne drahé, a tak som si namiesto nich kúpil jednosmerný lístok do Dauhy a strávil 42 bezsenných hodín na trase Londýn – Istanbul – Dauha – Londýn – Montreal – Magog. 

Plánujete ešte nejakú podobnú bežeckú výzvu alebo je to uzavretá kapitola a budete behať už bez takýchto náročných časovo-logistických výziev? 

Svetový rekord som držal viac ako dva roky a v auguste som mal možnosť osobne ho odovzdať svojmu premožiteľovi (Poliakovi Wojciechovi Machnikovi, ktorý bežal v 64 štátoch, pozn. red.), keď som mu na krk zavesil medailu po dokončení maratónu v Namíbii. Som rád, že sa mnou nechal inšpirovať a rád som mu niekoľkokrát pomohol a poradil na jeho ceste. Nemám žiadnu túžbu znovu sa pokúsiť získať rekord späť. Pravdupovediac, keby som bol pred začiatkom svojho projektu vedel, aké náročné bude uskutočniť ho, s najväčšou pravdepodobnosťou by som sa do toho nepustil. 

Plánov mám však stále mnoho. Od ukončenia môjho bláznivého roku som pokračoval v kompletizácií čiastkových výziev ako napríklad všetky členské štáty EÚ, NATO či bývalého Sovietskeho zväzu. Pokiaľ viem, bol som prvým človekom na svete, čo bežal maratón vo všetkých 15 bývalých republikách ZSSR.  

V tomto roku sa mi podarilo dosiahnuť svoj dlhodobý cieľ zabehnúť maratóny v sto rôznych štátoch. Momentálne som na čísle 108. Tiež som dosiahol 250 maratónov za menej ako 250 týždňov. Hodlám naďalej cestovať za maratónmi do ďalších štátov, ale v žiadnom prípade nie v takom tempe ako doteraz. Na rok 2020 mám zatiaľ naplánované len výlety do Saudskej Arábie, Jemenu, Palestíny, Nepálu, Mongolska a na Špicbergy. 

V priebehu budúceho roku sa mi, dúfam, podarí dokončiť „Alphabet Challenge“, čiže maratóny v štátoch začínajúcich sa všetkými písmenami anglickej abecedy okrem X. Popri zbieraní štátov som nedávno začal tiež so zbieraním britských a írskych grófstiev, čo mi zase umožňuje lepšie spoznať moju adoptívnu domovinu a jej najbližšieho suseda. 

Ktorý maratón, na ktorom ste sa ešte nezúčastnili, je vaším snom do budúcnosti? Máte aj nemaratónsky bežecký sen? 

Nejaký vysnívaný maratón nemám. Najbližšie k tomu bol asi londýnsky maratón, na ktorom som mal možnosť konečne sa zúčastniť tento rok na jar. Nie som príliš na sny, skôr si dávam menej či viac realistické ciele a užívam si ich postupné dosahovanie. 

Akým spôsobom ste regenerovali medzi maratónmi, keď ste museli vždy aj cestovať a k tomu ešte do inej krajiny? 

Behanie maratónov víkend čo víkend alebo aj častejšie, je samozrejme náročné. Počas môjho projektu to bolo ešte oveľa horšie, pretože namiesto kvalitnej regenerácie som strávil kopu času skrčený v lietadlách alebo za volantom auta. Sú tu aj ďalšie negatívne faktory ako nedostatok spánku, kvalita stravy a tiež nesprávna hydratácia. Asi nikoho neprekvapí, že keď človek strávi rok skákaním medzi časovými pásmami a spoliehaním sa na jedálne lístky letiskových reštaurácií, tak sa to záporne prejaví na celkovom zdraví organizmu. 

Ako ste dokázali zladiť presúvanie sa z jedného maratónu na druhý s pracovnými alebo rodinnými povinnosťami? 

O práci som už hovoril a len zopakujem, že som vďačný za pochopenie, ktoré môj súčasný zamestnávateľ mal a má pre moje dobrodružstvo. Viem, že si o mne myslí, že som zošalel, a podozrievam ho, že mi to všetko umožňuje, len aby som sa úplne nezbláznil. Rodinu našťastie nemám, takže z tohto pohľadu mám úplnú voľnosť. 

Čo ste robili v dňoch bezprostredne po skončení tejto série? 

Najprv som strávil veľa času v posteli a dospával ročný deficit. Prvý voľný víkend bol obrovským šokom, keď som sa v sobotu ráno zobudil v panike, že som zaspal a uletelo mi lietadlo. Skoro dva mesiace som vôbec nebehal a namiesto toho som sa venoval spinningu ako forme doplnkového športu. Môj prvý maratón potom nasledoval v apríli v Severnej Kórei po tom, čo môj najdlhší beh od januára bol desať kilometrov na páse. 

V bežeckých tabuľkách som videl, že v prvých maratónoch ste dosahovali na rekreačného bežca pomerne solídne časy. Neskôr to vzhľadom na množstvo behov bolo už bližšie k časovým limitom. Máte nejaké výkonnostné ambície, alebo je pre vás dôležitejšie zabehať si na viacerých miestach bez ohľadu na výsledok? 

Pravdupovediac, výkonnostné ambície som vlastne nikdy nemal. Na to som príliš lenivý. Po tom, čo som sa definitívne preorientoval na behanie zahraničných pretekov, ma časy úplne prestali zaujímať a behám si pre radosť, rozprávam sa cestou s ostatnými bežcami a vždy sa zastavím a pomôžem niekomu, kto sa trápi, či už beží svoj prvý alebo stý maratón. Preteky sú teraz pre mňa oveľa viac spoločenskými ako športovými akciami. Nech už som vo svete kdekoľvek, zriedka sa stane, že by som na štarte nenarazil na nejakého kamaráta. Keď som s behaním začal, bolo to celé o športe, ale teraz je to pre mňa o zážitkoch, ale hlavne o ľuďoch a priateľstvách. 

Máte nejaký bežecký vzor? 

Samozrejme, obdivujem špičkových bežcov vytrvalcov, ale vzor ako taký nemám. Rád robím veci po svojom a do takého svetonázoru vzory akosi nepatria. 

Ak by ste mali našim čitateľom odporučiť absolvovať povedzme päť maratónov, ktoré by to boli?  

Ťažká otázka. Naozaj neviem, ako objektívne porovnávať maratóny. Osobne uprednostňujem behy v prírode, takže nemôžem znovu nespomenúť Marató dels cims v Andorre. Pokiaľ ide o divácku kulisu, nič sa nevyrovná londýnskemu maratónu. Barcelonský maratón je jedným z pretekov, ktoré bežca prevedú popri všetkých pamätihodnostiach mesta. Maratón v Reykjavíku je jedným z mála, ktorý som bežal viac ako raz a možno si ho ešte v budúcnosti zopakujem – pekné preteky a navyše sa vždy konajú cez víkend, keď je v meste kultúrny festival. Asi najzvláštnejšie preteky, aké mám za sebou, bol maratón v Pchjongjangu v Severnej Kórei, kde sa beh začína aj končí na zaplnenom štadióne pred 50-tisíc divákmi, ktorí povzbudzujú pod prísnou choreografiou dirigentov v jednotlivých sektoroch. V podstate sa dá nájsť maratón pre každého. Výber je naozaj takmer nekonečný.
26.12.2019   /   Rozhovory   /   Autor: Tomáš Mrva

Ďalšie články