Asi v polovici nás prekvapila „veľká voda“ v blízkosti Mosta SNP. Pretrhlo sa potrubie a voda sa vyliala do celého Sadu Janka Kráľa. Zaplavila nám dráhu a niekoľkokrát sme museli meniť trasu. Kým sme sa tam znova dostali, už aj tá časť bola zaplavená a takto voda postupovala. Ľudia, ktorí v parku korzovali s deťmi a kočíkmi, sa tiež sťahovali na chodníky, kde nebola voda, takže tam bolo husto. No ale dalo sa to zvládnuť.
Keď si porovnáte pocity po skončení tohto maratónu a úplne prvého, aký je v tom rozdiel?
Prvý som bežala v Košiciach. Vtedy tam v jednom kuse lialo, fúkal vietor, zima bola. Zúbožená som dobehla do cieľa a hovorím si: tak toto je maratón? A už som rozmýšľala, či ešte na nejaký pôjdem. Dnes to bola pohoda, úplne iné počasie. Ale, samozrejme, je medzi nimi takmer štyridsať rokov.
Keď ste v Košiciach v roku 1984 debutovali, štartovalo len 27 žien, z toho jedenásť zo zahraničia a šestnásť z vtedajšieho Československa. Poznali ste vôbec v tom čase osobne nejakú maratónkyňu?
Nie, vôbec. Skočila som do toho rovnými nohami, bez nejakých rád. Akurát jednu maratónkyňu som spoznala v telocvični, kde sme mali šatňu, ležala úplne vyčerpaná na žinenkách. Povedala som si, aj o tomto je maratón.
Čo vás inšpirovalo odhodlať sa na maratón? Športovali ste aj predtým? Behávali ste kratšie trate?
Moja športová minulosť bola dosť chudobná. Chodievala som so ženami do telocvične. V Tlmačoch iné možnosti veľmi neboli. Okrem toho som diaľkovo študovala, mala som dve deti, prácu, takže na športovanie príliš priestor nebol. Keď som mala 35 rokov, v deň mojich narodenín sa konal v Tlmačoch beh oslobodenia na tri kilometre. Veľmi ma presviedčali, aby som sa zúčastnila. Tak som išla, zapáčilo sa mi to a odvtedy som začala behávať. Každý deň tie tri kilometre, potom už mi to bolo málo, tak som si pridávala. Asi po troch mesiacoch prišli za mnou chlapci z podniku, ktorí vedeli, že behávam, či by som išla na Beh Trate mládeže. To boli vtedy veľmi vychytené preteky. Bežali sa dvadsať kilometrov do kopca z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. Hovorím im, že toľko som v živote nebežala. Vraveli, že to zvládnem a že mám ísť. Preteky sa konali v sobotu a ešte v piatok som si na školskom dvore išla odbehnúť dvadsať kilometrov, či to na druhý deň zvládnem. Potom už ma to naozaj chytilo. A keď už som odbehla dvadsať kilometrov, začali ma nahovárať aj na maratón. A pri ňom som zostala. No a po roku som sa dala aj na stokilometrový beh.
Aké pre vás boli stokilometrové behy v porovnaní s maratónom? Predsa len, je to viac než dvojnásobná vzdialenosť.
Mne sa to veľmi páčilo. Našla som sa v tom. Nikto ma nenaháňal, keď som chcela postáť, tak som postála, aj keď čas bol, samozrejme, dôležitý. No ale doma mi to nechceli dovoliť, že sto kilometrov je už príliš veľa. Odbehla som nejakých sedem stokilometrových behov v rozpätí od osem do desať hodín.
V dlhom zozname vašich maratónov je aj množstvo slovenských, ktoré dnes už neexistujú. Ktorý z nich vám najviac chýba?Moja športová minulosť bola dosť chudobná. Chodievala som so ženami do telocvične. V Tlmačoch iné možnosti veľmi neboli. Okrem toho som diaľkovo študovala, mala som dve deti, prácu, takže na športovanie príliš priestor nebol. Keď som mala 35 rokov, v deň mojich narodenín sa konal v Tlmačoch beh oslobodenia na tri kilometre. Veľmi ma presviedčali, aby som sa zúčastnila. Tak som išla, zapáčilo sa mi to a odvtedy som začala behávať. Každý deň tie tri kilometre, potom už mi to bolo málo, tak som si pridávala. Asi po troch mesiacoch prišli za mnou chlapci z podniku, ktorí vedeli, že behávam, či by som išla na Beh Trate mládeže. To boli vtedy veľmi vychytené preteky. Bežali sa dvadsať kilometrov do kopca z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. Hovorím im, že toľko som v živote nebežala. Vraveli, že to zvládnem a že mám ísť. Preteky sa konali v sobotu a ešte v piatok som si na školskom dvore išla odbehnúť dvadsať kilometrov, či to na druhý deň zvládnem. Potom už ma to naozaj chytilo. A keď už som odbehla dvadsať kilometrov, začali ma nahovárať aj na maratón. A pri ňom som zostala. No a po roku som sa dala aj na stokilometrový beh.
Aké pre vás boli stokilometrové behy v porovnaní s maratónom? Predsa len, je to viac než dvojnásobná vzdialenosť.
Mne sa to veľmi páčilo. Našla som sa v tom. Nikto ma nenaháňal, keď som chcela postáť, tak som postála, aj keď čas bol, samozrejme, dôležitý. No ale doma mi to nechceli dovoliť, že sto kilometrov je už príliš veľa. Odbehla som nejakých sedem stokilometrových behov v rozpätí od osem do desať hodín.
Nové Mesto nad Váhom. Dvakrát sa tam menila trať. Svojho času sa bežalo na moravskú hranicu a späť a potom už len po slovenských dedinách. To bola veľmi pekná akcia a počula som, že tento rok by ho mali obnoviť. Potom sa mi ešte páčil maratón okolo Oravskej priehrady. Novomestský maratón existoval mnoho rokov, oravský vznikol a zanikol, rovnako považskobystrický. To boli také pokusy, jednohubky.
Práve z považskobystrického maratónu máte svoj najlepší čas, ale vraj si na ten beh príliš nespomínate. Ako je to možné? Iní bežci o svojich osobných rekordoch rozprávajú roky.
Neviem prečo. Pamätám si z neho len toľko, že som chcela byť prvá a druhá bežkyňa bola veľmi blízko za mnou, tak som zrýchlila, aby ma nedobehla. To ma zaujímalo, nie čas. Na viac si z toho behu nespomínam, ani ako som tam bola, s kým som bola. A bola som tam jedenkrát.
Maratóny ste začali behávať v osemdesiatych rokoch, keď sa nedalo veľmi cestovať do zahraničia. Ktorý bol váš prvý zahraničný?
Prvý veľký bol New York, ale to už som mala šesťdesiat rokov. Úplne prvý zahraničný bol v Regensburgu v Nemecku...
Tento rozhovor si dočítate v najnovšom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
