Ako ste sa dostali k atletike a konkrétne k šprintu?
Ako chlapec som sa venoval cyklistike. Päť rokov ma v Prešove trénoval Ľudovít Pavela, ktorý voľakedy viedol aj Alenu Barillovú a Lenku Ilavskú. Jazdil som na ceste i na dráhe. Kým velodróm mi učaroval, desiatky kilometrov na ceste ma ubíjali. Snažil som sa skrývať, vyhýbal som sa tréningom. Chcel som to zabaliť, ale rodičia mi to nedovolili. Teraz som rád, lebo cyklistika mi dala potrebné základy.
Mohli ste byť ako Peter Sagan...
Mal som rád šprint, ale na klopenej dráhe. Ukázalo sa, že mám rýchle svalové vlákna a som zrodený pre šprint.
A tak ste začali behať...
Keď som skončil s cyklistikou, tri roky som cvičil v posilňovni. Postupne som však zisťoval, že som rýchly. Napríklad, keď som bežal za autobusom.
Často ste naháňali autobus?
Len, keď som ho nestihol (s úsmevom).
Čo sa vám na behu zapáčilo?
Keď som sa prechádzal po meste a potreboval som sa vybúriť, lákalo ma rozbehnúť sa naplno. Začal som trénovať. Len tak sám pre seba, so stopkami v rukách. Potom som šiel na testy k jednému trénerovi do Košíc. Ukázalo sa, že by som mohol mať potenciál. Pripravoval som sa ďalej, až kým si ma na štadióne v Prešove nevšimol tréner Peter Doroš, ktorý viedol aj ďalšieho mladíka Richarda Pouša. Povedal, že vyzerám dobre, vypracoval mi tréningový plán a už som netrénoval len sám, ale aj s Rišom.
Mali ste už vtedy nejakú atletickú víziu?
Mal som jasný cieľ, že chcem byť najlepší. Veril som tomu a každé zlepšenie ma hnalo vpred.
Najlepší na Slovensku?
Najlepší celkovo.
Potom už nabrala vaša atletická kariéra rýchly spád?
Na prvých pretekoch v Košiciach som bol piaty, čo ma trošku zaskočilo. Zarazil ma aj čas, bol tuším 11,60. Vtedy som si uvedomil, že to nie je jednoduché, vrátil som sa na zem. Ale vedel som, že šesťdesiatku mám dobrú. Dobre som odštartoval, vďaka tomu som to vtedy nevzdal. Druhé preteky, majstrovstvá východného Slovenska, som už vyhral. Bežal som tuším 11,20, čo ma povzbudilo. Snažil som sa dostať pod jedenásť sekúnd. Keď sa mi podarilo dosiahnuť túto métu, cítil som, že to nie je zložité. Môj prvý štart na majstrovstvách Slovenska v Novom Meste nad Váhom v rolu 2011 som pretavil vo víťazstvo. To bol pre mňa šok. Aj pre rodičov. Skrátka mi to vyšlo.
A otvorilo vám to dvere do veľkej atletiky...
Ešte nie. Prišlo znovu ťažké obdobie. Nemal som v zime kde trénovať. Behával som na ceste, lebo medzi panelákmi bol ľad. Čakal som, či nejde auto. Napokon to vyvrcholilo tým, že som sa dal na boby. Vnímal som to ako šancu dostať sa z Prešova. Dozvedel som sa o tom od Marcela Lopuchovského. Aj Vlado Šimík ma presviedčal o dobrých podmienkach a kvalitnej príprave. Predstavoval som si, že mi to pomôže v behu, zrýchli ma to na stovke. Vtedy som sa prvýkrát stretol aj s terajším trénerom Kristiánom Cupákom.
Brali ste boby vážne?
Boli chvíle, keď som si myslel, že by som mohol byť bobista, ale nebolo ich veľa. Po bobovej sezóne som vedel, že sa chcem venovať atletike.
Spomínate si na prvú jazdu v ľadovom tobogane?
Prvý išiel Vlado Šimík v dvojboboch. Keď som videl, aký z nich vyliezol zničený, nebolo mi všetko jedno. Ale chcel som sa zahrať na tvrdého, tak som povedal, že idem. Lake Placid je azda najťažšia dráha na svete, tam všetko bolí. Hádzalo ma to ako v práčke, mal som na tele modriny. Viac ako dve jazdy by som v ten deň nedal. Bobový šport mi však veľmi pomohol. Naučil som sa samostatnosti, stal som sa psychicky odolnejší. Tlačenie bobov je skvelé na fyzičku. A mal som aj šťastie. Na posledných pretekoch Svetového pohára v Soči sme nenašli posilňovňu, takže som dva týždne trénoval rýchlosť. Svaly si oddýchli a cítil som sa super. Po návrate domov som povedal trénerovi Cupákovi, že chcem ísť na halové majstrovstvá Slovenska. Zabehol som tam limit na európsky halový šampionát. Po Európe sa všetko zmenilo. Prišla podpora zo strany atletického zväzu, zabehol som slovenský rekord, limit na svetový šampionát...
Vaša mama je stále aktívna kulturistka. Po nej ste zdedili športové gény?
Otec aj mama mali k športu blízko. Otec po vzore svojho otca behal dokonca maratóny. Rodičia môjho otca boli športovo zdatní. Môj dedko Milan Závacký bol plavec, hral tiež vodné pólo. Behal maratóny. Dokonca súťažil aj v pretekoch železných mužov. Mama sa kulturistike začala venovať až vtedy, keď už mala štyri deti... Aj moja teta Zuzana Zanová bola kulturistka. Takže svalnatá postava v našej rodine nebola žiadna vzácnosť. Starší brat je horolezec, ktorý bol aj v Himalájach, ďalší dvaja bratia nešportujú.
Na februárových halových majstrovstvách sveta v Sopotoch ste na 60 m zabehli čas 6,71 a postup do semifinále vám unikol o dve stotiny sekundy. Ako ste to vnímali?
Až po štart som cítil veľmi dobre, uvoľnený, aj do blokov som išiel pokojný. Štart mi vyšiel, videl som, že niektorí súperi sú za mnou a Číňan vedľa mňa. Niekde v strede trate som však akoby stratil rytmus, spravil som príliš dlhý krok, ktorý ma rozhodil. Výrazne ma to spomalilo. Vo finiši som sa zasa príliš skoro naklonil dopredu. Po behu som nebol sklamaný. Nevedel som ešte, či som postúpil, lebo to bolo veľmi tesné. V tej chvíli som bol rád, že čas je solídny.
A neskôr?
Neskôr to už na mňa doľahlo. V hoteli som si vravel, aká je to škoda. Dve stotiny? To je možno toľkoto (ukazuje rukami asi 20-30 centimetrov). Na druhý deň som sa cítil ešte lepšie (Nie horšie?). Bolo mi smutno, že už si tento rok v hale nezabehám.
Chochlíkov slovenský rekord v behu mužov na 60 metrov je starší ako vy. Čo podľa vás treba urobiť preto, aby po 27 rokoch odišiel do histórie?
Musím sa viac zamerať na vytrvalosť. Teraz sme nemohli vycestovať do zahraničia, kde by sa dalo natrénovať viac dlhších úsekov. V bratislavskej hale Elán bolo uprostred florbalové ihrisko. Preto sa dá behať iba na kraji dráhy. Keď budeme mať viac natrénované, môžeme uvažovať aj o novom rekorde.
Čo vás ešte tento rok čaká?
Na prvých pretekoch v Trnave by som si v rámci tréningu vyskúšal dvojstovku, potom mám v pláne Odložilov memoriál v Prahe, za ním ide Zlatá tretra v Ostrave, ME družstiev v Rige. Ďalšie preteky budú závisieť aj od mojich výkonov. Určite by som rád súťažil s kvalitnými borcami, ktorí by ma potiahli. Vrcholom sú majstrovstvá Európy v Zürichu.
Čo by ste chceli v atletike dokázať?
Snívam o stovke pod desať sekúnd. S vetrom do chrbta dva metre za sekundu (s úsmevom). S vetrom či bez neho, je to jedno. Štarty už mám dobré, keď popracujem na rýchlostnej vytrvalosti, verím, že je to možné.
Adam Zavacký
Narodil sa 27. februára 1988 v Liptovskom Mikuláši. Výkonom 10,21 je držiteľom slovenského rekordu v behu na 100 m (18. 5. 2013) a časom 6,67 aj v hale na 60 m (26. 1. 2014). Zúčastnil sa na MS 2013 v Moskve (46. časom 10,46), halových ME 2013 v Göteborgu (13. časom 6,75), aj na halových MS 2014 v Sopotoch (27. za 6,71).
