Že za starých čias si na medailu siahli len prví na bedni, takže človek sa musel na preteky nielen pripravovať, ale musel ostatných tiež poraziť. Až potom sa mohol dostať na bedňu a niekto mu na krk zavesil tú vysnívanú placku.
Túto glosu píšem po nedeli, kedy na maratóne v Berlíne padol svetový rekord. Bežalo tam niekoľko desiatok tisíc ľudí, a všetci dostali medailu.
Je to dobré alebo zlé?
Osobne som presvedčený, že pre každého rekreačného bežca, ktorý sa pri práci (dnes obvykle nie osemhodinovej, ale skôr desať až dvanásťhodinovej) a s deťmi, hypotékou, starostlivosťou o starnúcich rodičov dokáže pripraviť na fyzicky extrémny výkon, ktorým maratón bezpochyby je, si medailu zaslúži prinajmenšom rovnako ako tí Keňania, čo sa dostanú na bedňu a odvezú si prize money.
Čistý čas rekreačných bežcov z euroamerického Západu (vrátane tých najlepších) je trochu smiešny v porovnaní s čistým časom profi bežcov z afrického Juhu, ale to vôbec nevadí. Pretože skutočný dôvod našej účasti na týchto pretekoch nie je čas v cieli, ale radosť na ceste. Radosť z toho, že sa môžem uvoľniť z práce a uvoľniť z rodinných povinností a byť na chvíľu súčasťou toho pestrofarebného bežeckého Babylonu plného vášne, energie a spolupatričnosti.
Beháme predovšetkým preto, aby sme boli zdraví a nabudúce mohli bežať opäť. Máme pocit, že presne toto je ten pravý život na vysokej nohe, ktorý nám dobíja energiu a prináša udržateľnú kvalitu života a hlbší pohľad do jeho zmyslu.
Udržať sa v špičkovej kondícii telesnej a duševnej, keď máte dvadsať alebo tridsať, to je celkom jednoduché, ale behať maratóny v štyridsiatke, päťdesiatke, šesťdesiatke alebo sedemdesiatke, to je práca pre skutočných frajerov. A tí si zaslúžia medailu!