Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Proti behu bola totalitná moc bezradná

Proti behu bola totalitná moc bezradná
Dnes bežíme my za vás, zajtra pobežíte vy za nás, znelo heslo opozičných bežcov z roku 1989
Beh je pre mňa sloboda. Toto často počúvame z úst profesionálnych aj rekreačných bežcov. V časoch neslobody však beh mohol byť aj protestom a vyjadrením nesúhlasu. Práve také podujatie vytvorila v roku 1989 Spoločnosť za veselšiu súčasnosť (SVS), v skutočnosti neformálne združenie troch ľudí – Báry Štěpánovej, Luboša Rychvalského a Petra Payna.

Myšlienka behu Triedou politických väzňov sa zrodila v legendárnej pražskej kaviarni Slavia ako reakcia na množstvo opozičných iniciatív, napríklad petícií či vyhlásení, ktoré však boli príliš formálne. „Luboš hovoril, poďme urobiť niečo inak. A tak vznikol beh Triedou politických väzňov za prepustenie politických väzňov,“ spomínala v rámci projektu Pamäť národa na vznik tejto akcie Bára Štěpánová.

Ponáhľame sa na električku


Prvý beh sa uskutočnil 1. mája 1989 o sedemnástej hodine. Trojica vybehla od Petschkovho paláca spod pamätnej dosky s odkazom Juliusa Fučíka „Lidé, bděte!“ až k hlavnej pošte. Ulica sa volala podľa politických väzňov od roku 1946 na počesť ľudí väznených a mučených gestapom počas Protektorátu práve v Petschkovom paláci.
Následne nechala SVS cez rozhlasové stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky rozhlásiť, že behať budú každý deň v rovnakom čase až do prepustenia všetkých politických väzňov. Zároveň dali svojej akcii aj heslo: „Dnes bežíme my za vás, zajtra pobežíte vy za nás.“ Vtedajšia študentka Magdalena Platzová, jedna z neskorších účastníčok týchto behov, to vo svojom denníku glosovala slovami: „Akosi sa predpokladá, že v budúcnosti pôjdeme do väzenia my. Uvidíme.“

Samotní organizátori boli na túto alternatívu pripravení. Hneď na druhý deň si totiž so sebou priniesli aj zubné kefky pre prípad, že by nocovali na policajnej stanici. Jan Dus, ktorého cituje publikácia Filozofové dělají revoluci, zase pripomínal, že bežci nijako priamo štátnu moc neprovokovali: „Páčila sa mi voľná štruktúra tejto akcie: v určenú hodinu... sa každý, kto chcel, prebehol Triedou politických väzňov odhora nadol. Bolo jedno, či pobeží sám alebo so skupinou, neboli žiadne transparenty, nič okato riskantné.“

Z pôvodne komornej akcie sa postupne stala síce nie masová, ale pomerne navštevovaná záležitosť. Koncom mája SVS v samizdatovom periodiku Informace o Chartě 77 informovala, že za prvých 25 dní sa na behu zúčastnilo 488 bežcov a beh sa koná bez vonkajších zásahov. Pre policajtov totiž vznikla takmer neriešiteľná situácia. „Kým účastníkov tradičných pouličných demonštrácií často brutálne rozháňali zasahujúce jednotky obuškami, slzným plynom či vodnými delami, v prípade bežiacich osôb, ktoré neskandovali heslá a nevydávali politické vyhlásenia, nebolo tieto postupy také ľahké použiť,“ napísal v štúdii Happeningom proti totalite historik Petr Blažek.

„Vlastne je skvelé, že do toho Bára s Lubošom vniesli trocha humoru. Proti tomu sú, myslím, komouši úplne bezradní... je smiešne zavrieť niekoho za behanie. To je asi aj policajtom jasné. Chcú predsa, aby sa ich ľudia báli, a nie aby si z nich robili žarty,“ hodnotila tento nápad Magdalena Platzová, ktorej denník neskôr vyšiel knižne pod názvom Máme holý ruce. Jedným z obranných argumentov bežcov za politických väzňov bolo tvrdiť, že sa ponáhľajú na električku.

Pohľadnice pre politických väzňov

S rastúcou účasťou sa začal mierne meniť aj charakter samotnej akcie. Pred jej začiatkom sa niektorí účastníci venovali aj vážnejším činnostiam, napríklad podpisovaniu rôznych opozičných petícií či vyhlásení. Inováciou sa stalo posielanie pohľadníc politickým väzňom z hlavnej pražskej pošty, kde bol „cieľ“ každodenného behu. V samizdate zverejnili mená a väzenské adresy vtedajších politických väzňov. Na prvom zozname boli napríklad Václav Havel, Hana Marvanová, Ivan Martin Jirous prezývaný Magor či Petr Cibulka. „Tie pohľadnice im prišli. Hovoria, že ich to ohromne posilňovalo. Tak sme si hovorili, že to má zmysel,“ hovorí pre Pamäť národa Bára Štěpánová.

Historik Petr Blažek však pripomína, že nie všetci politickí väzni pohľadnice dostali, a niektorým ich doručili až po Nežnej revolúcii. Napriek tomu ich odosielanie malo svoj význam. „Myslím si, že to bolo dôležité aj pre účastníkov, pretože si sami uvedomovali, že nejde len o recesiu, ale skutočne behajú v situácii, keď inde sú väznení ľudia,“ povedal Blažek pre Český rozhlas.

Počet bežcov, a teda aj pohľadníc, neustále stúpal. Kým v prvý deň bežala len zakladateľská trojica a na druhý deň osem ľudí, 5. júna písal samizdat o päťdesiatich až šesťdesiatich účastníkoch, a to napriek nepriaznivému počasiu, a 21. septembra ich bolo dokonca sedemdesiatdva. Vtedy sa k SVS pridala aj ďalšia recesistická skupina Berušky, ktorú vytvorili učni a stredoškoláci. Po prepustení sa k behu z vďačnosti pripojili aj niektorí bývalí politickí väzni. Bára Štěpanová menuje napríklad Stanislava Devátého či Hanu Marvanovú.

Pôvodne si organizátori zaznamenávali nielen počty, ale aj mená účastníkov, neskôr už evidencia nebola taká presná. Petr Blažek však odhaduje, že do decembra 1989, keď SVS s behmi prestala, sa na nich zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí.
Nechýbalo ani násilie

Napriek tomu, že zatýkanie bežcov bolo pre režim väčším problémom ako mlátenie demonštrantov, ani táto na prvý pohľad bezpečná akcia sa nezaobišla bez použitia násilia zo strany štátnej moci. Stalo sa tak 8. septembra 1989, keď uniformovaní aj neuniformovaní príslušníci SNB znemožnili konanie behu venovaného v ten deň Stanislavovi Devátému a zadržali osem účastníkov, ktorých odviedli na oddelenie Verejnej bezpečnosti.

Tam sa k nim podľa samizdatovej správy správali veľmi hrubo. „Josefa Štocha jeden z mužov v civile udrel putami zozadu do hlavy tak prudko, že omdlel. S krvácajúcou ranou na hlave zostal asi štvrť hodiny ležať na betónovom dvore. Až po dôrazných protestoch ostatných zadržaných mu jeden z nich mohol poskytnúť prvú pomoc a bol privolaný lekár. Jedinú pomoc, ktorú mu predtým príslušníci VB predtým poskytli, predstavovalo vedro vody, ktoré naňho vyliali, aby sa prebral z bezvedomia. Lekár sa dostavil až po ďalšej polhodine a nariadil okamžitý prevoz zraneného do nemocnice, kde mu museli ranu zošiť... Ide o prvý vážny útok na túto doteraz viac-menej tolerovanú akciu Spoločnosti za veselšiu súčasnosť. Od 1. 5.1989, keď bol tento každodenný beh odštartovaný, sa na ňom zúčastnilo už niekoľko sto bežcov a len výnimočne bol niektorý z nich zadržaný,“ písal samizdatový časopis Informace o Chartě 77.

Petr Blažek vo svojej štúdii pripomína aj prípad Václava Svobodu, ktorého pri behu zastavili dvaja neznámi civilisti, ktorí ho zbili, vyrazili mu zub a spôsobili mu trvalú duševnú traumu, v dôsledku ktorej začal koktať. Po Nežnej revolúcii sa vyšetrovatelia neúspešne snažili identifikovať páchateľov tohto útoku.

Veľryby a kolobežka pre Havla


Okrem behu na podporu politických väzňov, ktoré trvali do decembra 1989, SVS organizovala aj ďalšie recesistické podujatie, napríklad vypustenie makety veľryby na Vltavu (policajti im ju rozdupali a Luboš Rychvalský dostal úradný príkaz odstrániť jej torzo z brehu), fiktívny zásah bezpečnostných zložiek proti občanom alebo odhalenie základného kameňa skanzenu bezprávia v obci Bezpráví.

Akciou Každý na svojom piesočku zase kritizovala a parodovala neschopnosť opozície dohodnúť sa na spoločnom postupe. Úplne poslednou akciou Spoločnosti za veselšiu súčasnosť bolo 15. januára odovzdanie kolobežky Václavovi Havlovi na Pražskom hrade. SVS tak reagovala na lamentovanie Havlových spolupracovníkov, že chodby hradu sú príliš dlhé a veľa sa tam nachodia. Tak im to chceli uľahčiť. A nový prezident jazdením na kolobežke zabával novinárov a možno aj iných hostí.

Aj keď SVS nepatrila k najznámejším a už vôbec nie najpočetnejším opozičným skupinám, svojimi aktivitami ukázala, že proti nedemokratickému režimu sa dá bojovať aj humorom, jeho zosmiešňovaním a privádzaním jeho predstaviteľov do rozpakov.
13.1.2020   /   Ostatné   /   Autor: Tomáš Mrva   /    Foto: Bigstock

Ďalšie články