V nedeľu 24. apríla ráno o 9.00 h nasadlo do nákladného vojenského auta 37 bežcov. O 10.30 h už stáli zoradení na priestranstve pod starobylým Devínom. Beh vylákal aj babky z kostolov. Sledovali zablatené postavy, lebo trať bola rozmoknutá a ťažko chápali, prečo bežia, keď ich nikto nenaháňa. Písal sa rok 1921 a zrodila sa krásna tradícia.
V januári 1920 na ustanovujúcej schôdzi atletického odboru I. ČsŠK Bratislava zvolili sa predsedu atletického trénera Američana Maxa W. Youngera (na Slovensku pôsobil až do roku 1923). Práve jeho zásluhou a podporou hlavného protagonistu atletiky v klube Antona Mášu-Balíka prijali členovia novovzniknutého odboru uznesenie, že pripravia cestný beh, akési slovenské Běchovice (pražský beh Praha - Běchovice). S pomocou predsedu I. ČsŠŠK Gejzu Reháka (mimochodom, v roku 1939 prvého predsedu Slovenského olympijského výboru) zapáleného pre atletiku, získali do organizačného výboru aj prominentné osobnosti mesta. Vo februári 1921 prebehla tlačou správa, že atletický odbor I.ČSŠK Bratislava pripravuje na jar usporiadanie cestného behu z Devína do Bratislavy.
Ešte pár hodín pred plánovaným štartom bola neistá účasť pretekárov maďarských a nemeckých menšinových klubov na Slovensku, ktoré neboli členmi Československej atletickej amatérskej únie, čo malo byť podmienkou štartu.
Delegát Československej atletickej amatérskej únie (ČsAAU) Ing. Skřivánek z Prahy vyriešil problém kompromisom. Vyhlásil, že ak chcú tieto kluby nominovať pretekárov na nedeľňajšiu premiéru, musia sa zúčastniť
na rokovaní o založení Západoslovenského okrsku ČsAAU so sídlom v Bratislave. Ráno sa na stole objavili podpísané vyhlásenia
menšinových klubov, že s podmienkou súhlasia a prídu na rokovanie. Nič nebránilo, aby sa podujatie spustilo.
Na nádvorí Štefánikových kasární na dunajskom nábreží (sídlo 4. ženijného pluku), kde sa v súčasnosti nachádza Slovenská národná galéria, nasadlo v nedeľu 24. apríla ráno o 9.00 h do nákladného vojenského auta 37 bežcov zo Slavie Praha, Viktórie Žižkov, Třebíča, Prostějova, Žideníc, Komárna i Bratislavy (I. ČsŠK a PAC) a do starej fordky sa napratala skupinka funkcionárov. O 10.30 h už stáli zoradení na priestranstve pod starobylým Devínom. Beh vylákal aj babky z kostolov. Sledovali zablatené postavy, lebo trať bola rozmoknutá a ťažko chápali, prečo bežia, keď ich nikto nenaháňa.... Celú trať lemovali diváci a najviac sa ich tiesnilo v cieli pred Slovenským národným divadlom, kde ich bolo pätnásťtisíc! Hoci Bratislava mala vtedy iba 90 000 obyvateľov... Husté špaliere lemovali posledné metre. Lesk podujatiu dodala aj skutočnosť, že zároveň sa konali aj jarné slávnosti Československého Červeného kríža. Do cieľa, kde vyhrávala vojenská kapela, dobehlo 21 bežcov.
Favoritom bol preslávený olympionik, ktorý celú mladosť strávil v Budapešti, Václav Vohralík (AC Sparta Praha), ktorý napokon zvíťazil (36:51,4 min). Nadšený dav ho v cieli vítal hromovovým ,,Zdar!“. S minútovou stratou za ním dobehol jeho oddielový kolega František Zika, ktorý prišiel do cieľa naboso, lebo po ceste stratil jednu tenisku. Najlepším bratislavským bežcom bol pekár Koloman Schätzel z menšinového klubu PAC, ktorý skončil ôsmy. Mestská tlač písala: ,,Závod tento bude historickým v dejinách športu na Slovensku, lebo športový úspech bol ohromný. Závod otvoril konsolidáciu atletického športu na Slovensku."
