„V škole to zvyčajne vyzeralo tak, že chlapci športovali a súťažili a
dievčatá sa pozerali,“ spomínala Kristiansenová v rozhovore pre Sports
Illustrated. „Ale ja som vždy inklinovala viac k tomu, čo robili
chlapci. Behala som a hrala som futbal. Bolo to však ťažké: dlho som
nemala žiadnych dobrých kamarátov.“
V tieni Grete Waitzovej
Hoci dala prednosť lyžovaniu, nikto jej nemohol uprieť bežecký talent. V roku 1971 ako 15-ročná zabehla tisícpäťstovku za 4:22,6 a dostala sa ako náhradníčka do nórskeho tímu na európsky šampionát v atletike v Helsinkách. Jej spolubývajúca na izbe bola o tri roky staršia Grete Andersenová, ktorá neskôr už pod menom Waitzová spôsobila revolúciu v ženskom maratóne. „Bolo úžasné sledovať Ingrid, ako ráno aj večer robí kľuky, veľa kľukov. Ale trénovala pre lyžovanie, beh bol vtedy pre ňu očividne druhoradý,“ spomínala neskôr Waitzová.
Kristiansenová bola v roku 1976 náhradníčkou aj pre nórsky lyžiarsky tím na zimnej olympiáde v Innsbrucku. V bielej stope získala osem titulov majsterky Nórska v štafete, ale v individuálnych pretekoch nikdy netriumfovala. V roku 1978 skončila na majstrovstvách sveta v pretekoch na 20 km pätnásta. „To nebol dobrý výsledok, pretože nórske očakávania v behu na lyžiach boli vždy vysoké,“ komentovala s odstupom rokov.
Beh a lyžovanie kombinovala osem rokov (1971 - 1979). Keď ukončila štúdium a začala pracovať v Nórskom inštitúte pre výskum rakoviny v Trondheime, dala prednosť behu. Dlho však bežala v tieni Grete Waitzovej. „Na majstrovstvách Nórska som nazbierala azda dvadsať strieborných medailí. Vo všetkom som snažila Grete napodobniť. Bolo frustrujúce skončiť vždy za ňou, ale na druhej strane mi ukázala, že nórske dievčatá vedia zdolať aj tie najlepšie súperky. Vravela som si - keď to dokázala ona, dokážem to aj ja.“
Ingrid však musela niečo zmeniť.
Najlepší rok 1986
V roku 1981 sa vydala za Arveho Kristiansena, maratónca, ktorý pracoval ako inžinier pre Nórsku národnú ropnú spoločnosť. Presťahovala sa s ním do ropného prístavu Stavanger na juhozápadnom pobreží Nórska, kde mohla behať počas celého roka.
Zverila sa do rúk špičkového trénera Johana Kaggestada, v tom čase šéfa nórskej pobočky spoločnosti Nike. „Ingrid si vytvorila obrovskú aeróbnu kapacitu, ale chýbal jej sofistikovaný tréning,“ tvrdil uznávaný kouč.
V roku 1980 získala bronz v behu na 3000 m na pretekoch v holandskom Sittarde, ktorým IAAF pridelila štatút MS (prvý globálny svetový atletický šampionát sa však uskutočnil až o tri roky neskôr v Helsinkách).
Kristiansenová sa výrazne zlepšila až po narodení syna. Gaute prišiel na svet 13. augusta 1983. Deväť dní po pôrode začala znovu s tréningom. O päť mesiacov vyhrala maratón v Houstone, v tom istom roku opäť aj v Londýne a patrila k favoritkám na zisk zlata na olympijských hrách v Los Angeles 1984. Preteky však nezvládla mentálne. Nemala rešpekt pred traťou, ale pred Grete Waitzovou.
„Keby som stíhala Joan (Benoitovú, neskoršiu víťazku), preteky by vyzerali inak. Ale ja som čakala na Grete. Bežala v balíku, tak aj som sa držala v balíku. Ak by som mohla nejaké preteky bežať znovu a inak, boli by to tieto,“ povzdychla si. V Los Angeles dobehla štvrtá, za Benoitovou, Waitzovou a Motovou. Domov sa vrátila zlomená a s vedomím, že ešte nie je komplexná maratónkyňa. Telo už bolo pripravené, ale hlava ešte nie.
Kristiansenová zašla za psychológom Willym Railom, ktorý spolupracoval so známymi biznismenmi a umelcami. Vysvetlil jej, že trpí komplexom z Grete Waitzovej a Joan Benoitovej. Pomohol jej nájsť potrebné sebavedomie. „Kľúčové je, aby ste mali preteky pod kontrolou a nedovolili, aby preteky dostali pod kontrolu vás,“ dodala.
V roku 1985 vyhrala opäť Londýnsky maratón v novom svetovom rekorde 2:21:06. Jej najlepší rok bol 1986. Po triumfe na Bostonskom maratóne zabehla svetový rekord na 10 000 m (30:13,74), keď vylepšila vlastný najlepší čas o 46 sekúnd. Ďalší rekordný zápis dosiahla v Štokholme na 5000 m (14:37,89). Nikdy predtým žiadna bežkyňa alebo bežec nedržali súčasne svetový rekord na 5000 m, 10 000 m a v maratóne.
Telo v permanentnom pohybe
Reportér magazínu Sports Illustrated ju navštívil v roku 1986, keď bola na vrchole kariéry. Opisoval domácu pohodu, aká vládla v dome manželov na predmestí Osla:
Kristiansenová pripomínala skôr šikovnú domácu gazdinku než špičkovú atlétku. Na tridsaťročnom tkáčskom stave tkala koberce, plietla oblečenie pre vtedy trojročného syna Gauteho a veľa zavárala. Posťažovala sa, že toho roku bola slabá úroda čučoriedok. „Som trochu rozmaznaná. Z Osla môžem za niekoľko hodín odletieť kamkoľvek do Európy, kde môžem behať. A potom sa viem rýchlo vrátiť domov,“ vravela vtedy vytrvalkyňa.
V roku 1987 vyhrala maratón v Chicagu, aj 10 000 metrov na svetovom šampionáte v Ríme. Sklamaním sa pre ňu skončila i ďalšia olympiáda – v Soule 1988 vzdala preteky na desaťtisícke po siedmich kolách pre zlomenú kosť na nohe.
Posledný maratón zabehla v roku 1989 v New Yorku – vyhrala. S úspešnou kariérou sa rozlúčila v roku 1993.
„Som presvedčená, že lyžiarsky tréning mi dal pre beh skvelé základy, pretože som získala silné srdce a pľúca, ktoré sú pre vytrvalcov veľmi potrebné. Počas celej mojej bežeckej kariéry bolo lyžovanie súčasťou prípravy. V zime som namiesto sústredenia niekde v teple vždy zostávala v Nórsku a behala som na lyžiach. Myslím si, že to malo výrazný podiel na mojich úspechoch,“ vysvetlila v rozhovore pre Athletics Illustrated z roku 2014.
Zaspomínala si v ňom aj na svoje rekordné behy. „Najlepší výkon som podala asi na desiatke v roku 1986. Jedna bežkyňa mi mala v prvom-druhom kilometri rozbehnúť preteky, ale na môj vkus bežala pomaly, tak som ju predbehla a povedala jej, že si pobežím vlastné tempo. Keď sa obzriem späť, tak aj svetový rekord v maratóne bol veľmi dobrý. Vydržal trinásť rokov a viem, že veľa skvelých bežkýň sa ho snažilo prekonať, no nikdy sa im to nepodarilo. Do Londýna vtedy prišli so mnou dvaja nórski bežci. Neboli to maratónski špecialisti, no mali mi pomáhať s tempom. Prvý odpadol asi na pätnástom kilometri a druhý na dvadsiatom piatom, takže mi veľmi nepomohli. Ale aspoň som sa mala v prvej polovici pretekov s kým porozprávať. Potom som mohla debatovať už len sama so sebou. Robila som to na pretekoch často. Pomáhalo mi to nemyslieť na únavu.“
Ingrid Kristiansenová už nechodí na preteky, ale stále sa udržuje v kondícii a ponúka svoje služby ako trénerka. „Trénujem takmer každý deň, niekedy aj dvojfázovo. Behám, lyžujem sa, jazdím na bicykli, venujem sa nordic walkingu alebo paddle boardingu. Takže moje telo je v permanentnom pohybe,“ tvrdí.
Osobné rekordy I. K.
5000 m 14:37,33 5. augusta 1986 Štokholm
10 000 m 30:13,74 5. júla 1986 Oslo
Maratón 2:21:06 21. apríla 1985 Londýn
Najväčšie úspechy
Zlato na MS 1987 v behu na 10 000 m
Zlato na ME 1986 v behu na 10 000 m
Víťazka maratónov v Londýne (4x), v Bostone (2x), v Houstone (2x), New Yorku aj v Chicagu. Utvorila dva svetové rekordy na 5000 m (14:58,89 a 14:37,33), dva na 10 000 m (30:59,42 a 30:13,74) a jeden v maratóne (2:21:06). Majsterka sveta v krose (1988) a dvojnásobná majsterka sveta v cestnom behu na 15 km (1987 a 1988).
