Haile Gebrselassie je usmievavý zabijak, ktorý vybieha vždy o piatej

Keď občas čítate chytré rady, pod akým uhlom máte mať ohnuté paže, aby ste boli dobrí, spomeňte si na neho. Haile ľavú ruku vôbec nemá podľa predpisu. Ako keby ju mal kedysi zlomenú a nejako zle mu zrástla. Tá škola s tým súvisí.

Ako Zátopek behal v kanadách, on behal s učebnicami v ľavej ruke. A navyše neuveriteľné vzdialenosti.

Každé ráno desať kilometrov tam, každé popoludnie desať kilometrov naspäť. V nadmorskej výške dva a pol tisíc metrov. Ale ešte horšie to bolo, keď začal belg alebo meher, ako sa v amharskom jazyku hovorí v období dažďov v centrálnej Etiópii. Belg je na jar a netrvá dlho, tak asi mesiac, zatiaľ čo počas mehera prší od júna až do konca septembra. Kvôli nim mal Haile zostrený tréning. Aby bol včas v škole, musel bežať rýchlejšie, pretože mal v ceste rieku, ktorá sa po lejakoch rozvodňovala. Musel pobehovať po brehu hore a dole, aby našiel vhodný brod, pretože most tam neexistoval. Tým strácal čas, a tak musel viac zamakať. A k tomu stále tie knižky v ruke.

Aj keď bohvie, ako to s nimi bolo. Keď mu pred časom britskí novinári položili naozaj chytrú otázku, či je podľa neho lepšia štátna škola, alebo súkromná, odpovedal: "Keď som bol školákom, sto sa nás muselo deliť o štyri knižky." A musel nosiť všetky štyri on, pretože bol najrýchlejší.

Ale vlastne je to jedno. Keby ste tak behali od šiestich rokov deň čo deň aj bez knižiek, navyše v nadmorskej výške dva a pol kilometra, tiež by ste mali natrénované. A nezáležalo by na tom, že vaša ľavá ruka nie je práve štýlová.

Trebárs by vám potom tiež hovorili Usmievavý zabijak ako jemu.

Pri prvých pretekoch sa mu smiali . Ale len chvíľu

Vytrvalci nie sú zabávači ako Usain Bolt. V tvárach majú zarezanú drinu. Ale Haile Gebrselassie sa dokáže smiať ako chlapec. Priateľsky a bezstarostne. Preto tá prvá polka prezývky. Tá druhá je jasná. Zabíja zvyčajne nádeje všetkých, kto s ním beží a chce ho poraziť. Keňan Paul Tergat o tom vie svoje svoje.

Olympiáda v Sydney, rok 2000, dvesto päťdesiat metrov pred cieľom pretekov na desať kilometrov. Tergat sa zrazu odtrhne, preskočí ako kozľa z vnútornej dráhy do vonkajšej a vystrelí šprintérskym tempom. Zdá sa, že ostatní by ho nedobehli ani na bicykli. Na dvestovke má dva metre náskok. Ale v rovinke to vyzerá, že Haile nepotrebuje bicykel, pretože má motorku. V cieli je prvý. Neuveriteľné: posledné kolo za 53 sekúnd a záverečná dvojstovka za 25,4 sekundy. Po desiatich kilometroch v nohách.

K tomu pridajte 27 svetových rekordov, dve zlaté olympijské medaily a desať titulov majstra sveta. A tiež výhru nátelníkov v cene asi tak sedemdesiatich centov. To bola jeho prvá cena.

Bolo mu trinásť, bol najmladší, boli to jeho prvé preteky a keď vybehol, všetci sa mu smiali. Bola to tisícpäťstovka na školských pretekoch. Požičal si tenisky od staršieho brata a dodnes ich má vo vitríne. O behaní nevedel vôbec nič. Len to, že kto je v cieli prvý, víťazí. Tak podľa toho vybehol. Od prvej sekundy letel, ako by pretekal na stovke. Preto ten smiech. Všetci čakali, kedy to zabalí.

"Pozrite sa na toho blázna," líčil Haile po rokoch reakcie divákov. "Mysleli si, že ma to tempo zabije." Samozrejme vyhral a dostal kraťase a ten nátelník.

Ale bežcom chcel byť už oveľa skôr, v siedmich rokoch. Priviedol ho k tomu malý tranzistor, ktorý počúval tajne, pretože otec nechcel, aby sa zbytočne vybíjali baterky. Zaliezol si s ním a počul, ako etiópsky bežec Miruts Yifter vyhral päťku v dramatickom preteku na olympiáde v Moskve. Nevedel si to predstaviť, ale chcel tiež niečo vyhrať. A Etiópčania vyhrávajú zásadne v behu.

Je potrebná disciplína

Pár rokov potom, čo vyhral nátelník, bol nominovaný do etiópskej juniorskej reprezentácie pre majstrovstvá sveta v cezpoľnom behu v Antverpách. "Keď sa za tým obzriem, uvedomujem si, že môj hlavný problém bol, že som nemal nič vhodného na seba," povedal po rokoch Haile.

A keď chudobný chlapec z etiópskeho vidieka dorazil do Belgicka, bolo to len šesť rokov po tom, čo Bob Geldof zhromažďoval peniaze pre Etiópčanov trpiacich hladomorom, očaril ho blahobyt, ktorý tam videl.

Pochopil, že by si k nemu mohol dobehnúť. Mal zdravý hlad, ktorý plodí nedostatok. Dodnes hovorí, že čím viac vecí človek má, tým menej sa snaží. "V meste už u nás nevidíte toľko bežcov, najviac ich je na vidieku."

Ale dôležitejšie ako "hlad" bola prirodzená túžba vyhrávať a disciplína. "Veľa talentovaných sa nedostane až na vrchol, pretože nemajú ambície. Talent nie je všetko. Je potrebná disciplína a tá vychádza z ambícií."

Každodenný stachanovec

Jeho disciplína ho prebúdza už o piatej. A potom maká ako stachanovec. Najskôr beh, dvadsať, dvadsaťpäť kilometrov. Sprcha, raňajky a potom kancelária a biznis, ale o tom až neskôr. Po obede návrat domov, spánok na hodinku až dve a potom opäť tréning. Prebehnutie a posilňovňa. "Tie hodiny, ktoré nasledujú potom, sú najlepšie," hovorí. Prídu totiž deti a rodina je pokope. O desiatej večer všetci spia, vrátane Haileho, aby nabral sily pred ďalším ranným vybehnutím.

Hoci je už štyridsiatnik, behá stále, ako by bol v najväčšom pretekárskom záprahu. "Nedokážem joggovať. Neviem behať pomaly. Keby som robil kilometer za päť minút, nemal by som pocit, že behám. Ľahké prebehnutie je pre mňa kilometer za 4:30."

Hovorí o sebe, že sa musí potiť. Niekedy je tréning peklo, ale tak to má byť. Tým, čo mu pomáha peklom prebehnúť, je cieľ. Motivuje ho. Dokonca aj teraz, v bežecky vysokom veku, si dáva pozor, aby v ňom nevyhaslo súťaživé srdce, a tak stále beží dopredu, hore do kopca a potom sa rúti zase dole do údolia. Kilometer za kilometrom. Deň po dni.

Sa súťaživosťou to však bolo vždy trochu zvláštne. Chcel víťaziť, ale mal aj obyčajnú radosť z behu. "Keď vyhrám, nič ma nebolí a všetko je krásne. Bolesť cítite len vtedy, keď prehráte. Ale v mojom prípade to netrvá dlho, pretože sa vráti potešenie z toho, že som bežal."

Preč sú tie časy, keď lámal rekordy na kratších tratiach, ako keď v roku 1995 v Zürichu prekonal o šialených 11 sekúnd rekord na päť kilometrov. Pomohol si trikom: väčšinu času bežal podľa vtedy módneho hitu I'ma Scatman. Je to rýchla skladba a on podľa nej išiel ako metronóm.

Neskôr prešiel hlavne na maratóny. Aj keď dvakrát prekonal svetový rekord, tvrdí, že nepozná tajomnú formulu, ako ho dobre zabehnúť. "Pri maratóne je veľa vecí, z ktorých musíte mať obavy. Každý kilometer je iný. Štyridsaťdva kilometrov je dlhá trasa a každý z nich môže bolieť. Prvých pätnásť je ešte nádhera. Veci sa začínajú diať po dvadsiatom kilometri. Pozeráte, ako kto dýcha, a hovoríte si: ten je unavený a jeho únava naopak pomáha vám. "
Tak teraz viete, ako na to.

Ale ak máte pocit, že sa tieto rady sa nehodia pre vaše obyčajné behanie, potom má Haile niečo aj pre vás. Behanie je totiž niečo ako metafora bežného života. Vyžaduje disciplínu, cieľ a tvrdú prácu. Keď hovorí s ľuďmi, hovorí im: "Vyhrajte najskôr nad sebou. Čo tým myslím? Pozrite, niekto napríklad povie, že skončí s fajčením, pitím alebo drogami. Ale potom to neuskutoční. To znamená, že prehral sám so sebou. A kto prehrá sám so sebou, nikdy nezvíťazí nad niekým, alebo niečím iným a tak vám hovorím: Vyhrajte najprv sami nad sebou. To znamená, že môžete vyhrať všetko, o čom snívate, čo si plánujete a čo chcete. Ale musíte sa o to snažiť. "Na vlastné oči som v Addis Abebe videl, ako to myslí.

Budúci prezident?

Stál som v centre mesta a pozeral na obrovský, snáď dvadsaťmetrový billboard, na ktorom bežal Haile. "To patrí jemu," poznamenal môj kamarát, diplomat Jaroslav K., ktorý v Etiópii pôsobil. "To chápem, že je to on," odpovedal som a divil sa, ako to podivne povedal.

Jaroslav sa zasmial a povedal: "Ja myslím, že ten barák je jeho." Tým som sa dozvedel, že Haile Gebrselassie je úspešný podnikateľ a filantrop, ktorý sa vybehanými peniazmi snaží vylepšiť Etiópiu.

Barák " bol moderný osemposchodový dom. Volá sa Alesa Building po manželke a sídli v srdci běžcovho podnikania. Haile dnes zamestnáva cez tisíc ľudí a jeho majetok vraj má hodnotu 50 miliónov dolárov. Patrí k nemu päť budov v Addis Abebe a štyri inde v Etiópii, pričom hlavnou perlou je päťhviezdičkový hotelový komplex Haile Resort pri jazere AVAS , asi tristo kilometrov od Addis. K impériu patrí sieť kín, stavebná firma, dílerstvo značky Hyundai a dve školy, ktoré postavil a prevádzkuje. Jedna je v kraji, kde sa narodil. " Ľudia tam toho veľa nemajú. Množstvu detí platíme vzdelanie, oblečenie a učebnice. "

Hoci je Haile Gebrselassie milionárom a jazdí v Mercedese, stále vie, odkiaľ vyšiel. Keď sa ho spýtali, akú si dovolil najväčšiu márnotratnosť, povedal: " Pre človeka, ktorý pochádza z krajiny, ako je Etiópia, je už fantastickou extravaganciou voda z kohútika alebo elektrina. "

Etiópčania ho považujú za svoj ​​vzor. On im to vracia a chce vstúpiť do politiky. Na rade je parlament, ale samozrejme sa hovorí o tom, že raz bude prezidentom. Prezident Haile Gebrselassie, to znie skoro ako cisár Haile Selassie.

A pritom stále behá. Ráno po piatej. "Deň bez behu pre mňa nie je dobrý deň. Viete, ak už v tom človek raz je, behá až do smrti."

Milan Vodička, rungo.cz