Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Comrades je ultramaratón so silným príbehom

Comrades je ultramaratón so silným príbehom
Nad ľudské sily? Keď to zvládli vojaci v plnej poľnej, dokážu to aj trénovaní športovci.
Najstarší a najväčší – koľko podujatí, nielen športových, by sa rado pochválilo aspoň jedným z týchto prívlastkov. Juhoafrický maratón Comrades, ktorý je v skutočnosti ultramaratónom, má oba. Nie nadarmo ho Juhoafričania volajú matkou všetkých ultramaratónov a najväčším zo všetkých pretekov.

Na počesť padlých druhov

Comrades má v rodnom liste zapísaný rovnaký rok narodenia ako beh Devín – Bratislava, čiže 1921. Nebyť prestávky počas druhej svetovej vojny, na budúci rok by sa bežal jubilejný stý ročník. S myšlienkou usporiadať vytrvalostné bežecké preteky prišiel veterán prvej svetovej vojny Vic Clapham, ktorý si chcel pripomenúť svojich padlých druhov a spolubojovníkov (odtiaľ názov Comrades), s ktorými pochodoval 2700 kilometrov po východnej Afrike. Inšpiráciou sa mu stal pochod z juhoanglického Brightonu do Londýna.

Clapham si zaumienil, že v Južnej Afrike sa bude bežať z Pietermaritzburgu do Durbanu. Jeho nápad sa spolku vojenských veteránov, ktorých požiadal o pomoc s organizovaním, sprvu príliš nepozdával. Jeho členovia, a nielen oni, si mysleli, že odbehnúť takmer 90 kilometrov je nad ľudské sily. Clapham však argumentoval, že ak on a jeho druhovia dokázali v horúčave a v plnej poľnej pochodovať stovky kilometrov naprieč Afrikou, trénovaní športovci zvládnu odbehnúť 56 míľ. Okrem toho tvrdil, že takáto skúška vytrvalosti a vôle bude dôstojným pripomenutím jeho padlých kamarátov.

Nakoniec teda súhlas na organizovanie pretekov získal a 24. mája 1921, na Deň impéria, sa na štart postavilo 34 odvážlivcov. Z nich do cieľa v Durbane dobehlo šestnásť. Ako prvý z nich Bill Rowan v čase 8 hodín a 59 minút. Tento čas má veľkú symboliku aj pre dnešných bežcov. Každý, kto dokončí Comrades v čase sedem a pol až deväť hodín, dostane takzvanú medailu Billa Rowana.

V nasledujúcom roku sa bežalo opačným smerom z Durbanu do Pietermaritzburgu. V žargóne Comrades sa tomuto smeru hovorí „hore kopcom“. Napriek tomu mal víťaz Arthur Newton o 19 minút lepší čas ako Rowan rok predtým. Svoju triedu dokázal aj v roku 1923, keď pôvodný Rowanov čas vylepšil o viac ako dve hodiny a ako prvý zabehol Comrades pod sedem hodín. V roku 1924 sa mu rovnaký kúsok podaril aj smerom do Durbanu.
Newton sa zapísal do dejín okrem piatich víťazstiev na Comrades aj experimentovaním s alkoholom počas behu. Istý čas bol presvedčený, že ak ho človek správne užíva, má pozitívne účinky. Systémom pokus-omyl sa dopracoval k podľa neho optimálnej dávke, ktorá ho má posilniť v závere pretekov.

Ako píše Thor Gotaas v knihe Dejiny behania, po 80 kilometroch pretekov v roku 1922 si doprial presne odmeranú dávku. Preteky s veľkým náskokom vyhral. Či vďaka alebo napriek alkoholu, zostáva otvorenou otázkou, ale istým náznakom môže byť, že neskôr od tohto spôsobu občerstvovania ustúpil. K metodike vytrvalostného tréningu však prispel aj zmysluplnejšie. Patril totiž k priekopníkom dlhých behov pri nízkej intenzite, dnes známych ako dlhý pomalý beh.

Búranie konvencií

Comrades bol od začiatku behom, ktorý búral zaužívané konvencie. Kým pred prvým ročníkom mnohí pochybovali, či vôbec niekto dokáže takú dlhú trať odbehnúť, v roku 1923 asi neverili vlastným očiam, keď videli do cieľa dobiehať ženu. Pravda, ako bývalo vtedy a ešte aj dlhé desaťročia potom zvykom, oficiálny štart jej nepovolili, takže bežala mimo súťaže. Do cieľa dobehla po 11 hodinách a 35 minútach. Ak by sa to v porovnaní s víťazom zdalo niekomu málo, treba podotknúť, že tridsať zo šesťdesiatich mužov sa do cieľa vôbec nedostalo a dvaja dobehli až po Francis Haywardovej.

Jej nasledovníčkou sa v roku 1931 stala učiteľka z Durbanu Geraldine Watsonová. Ako prvá žena zabehla trať pod 11 hodín. Tieto priekopníčky boli dôležité pre rozvoj ženského športu, ale oficiálne smú ženy na Comrades štartovať až od roku 1975. Mimochodom, rok 1931 bol špeciálny aj v tom, že okrem jednej ženy sa postavili na štart aj traja chodci a jeden pán na kolieskových korčuliach. Ten však po páde z pretekov odstúpil.

Na juhoafrické pomery ešte revolučnejším počinom ako štart ženy bola účasť čierneho bežca. Prvenstvo v tomto smere patrí Robertovi Mtshalimu, ktorý neoficiálne zabehol Comrades v roku 1935. Trvalo mu to deväť a pol hodiny a hoci sa vo výsledkoch neobjavil, v cieli dostal špeciálnu cenu od miestneho poslanca z Durbanu V. L. Shearera. V rokoch 1937 až 1939 sa konali samostatné preteky pre černochov nazvané Suncrush Marathon. Tie však už po druhej svetovej vojne neobnovili. Podobne ako ženy, aj černosi museli na oficiálny štart na Comrades čakať až do roku 1975. Ani vtedy to však nebolo jednoduché a nezaobišlo sa to bez kontroverzií.
„Dokonca aj v roku 1975 sme museli ísť proti zákonom tejto krajiny, aby sme umožnili černochom bežať. Niektoré záležitosti sme obišli tým, že sme černošských bežcov nazvali medzinárodnými bežcami,“ cituje vtedajšieho šéfa organizačného výboru Micka Winna Adharanand Finn v knihe Vzostup ultrabežcov.

V roku 1975 oslavoval Comrades 50. ročník a organizátori sa rozhodli spraviť z neho medzinárodné podujatie. Vyčlenili teda kvóty aj pre ženy a jednotlivé skupiny obyvateľstva. Každá nebelošská rasová skupina dostala šesť miest. Na štart sa tak postavilo takmer 1500 bielych mužov, dve ženy a 18 „nebelochov“.

Prvým černochom, ktorý oficiálne dokončil preteky, bol Vincent Rakabaele. Avšak ešte väčší rozruch vyvolal rok predtým, keď ho na preteky prepašovali jeho priatelia, bieli študenti, s ktorými trénoval. To by samo osebe nebolo až také pozoruhodné, podobné prípady sa vyskytli aj v minulosti. Lenže Rakabaele bol istý čas na čele pretekov. Černoch bez štartového čísla v časoch najtvrdšieho apartheidu. „Bol to dôležitý moment v dejinách juhoafrického športu a apartheidu. Po celý čas ho ľudia povzbudzovali a tlieskali mu a nikto sa ho nepokúsil stiahnuť z trate,“ povedal Finnovi Bob de la Motte, ktorý na Comrades skončil trikrát druhý.
Po legende hádzali rajčiny

Aj keď sa dvere pre černošských pretekárov otvorili, apartheid zasahoval do osudov Comrades naďalej. V roku 1981 sa organizátori rozhodli spojiť svoje podujatie s oslavami 20. výročia Juhoafrickej republiky. Mnohí bežci, ktorí boli odporcami apartheidu, tento ročník bojkotovali. Iní sa rozhodli protestovať tak, že bežali s čiernymi páskami. Medzi nimi aj dlhovlasý mladík menom Bruce Fordyce, ktorý mal tú drzosť, že preteky aj vyhral. Neskôr spomínal, že diváci po ňom hádzali rajčiny a vajíčka. Jeho kamarát, ktorý vtedy slúžil vo vojenskej rozviedke, ho varoval, aby si bral nápoje len od svojho tímu, pretože tajní ho poznajú a môžu mu podsunúť nápoj, ktorý ho zrazí do kolien. Nadávkam sa nevyhol ani piaty muž v cieli Danny Briggs, ktorému diváci nadávali do komunistov.

Vášne sa neupokojili ani po pretekoch. Do juhoafrického bežeckého časopisu prišiel anonymný list, ktorého autor tvrdil, že niekto mal bežcov s čiernymi páskami vyslobodiť z ich utrpenia „a zastreliť ich“. Ďalší písal, že Fordyce sa správal nevlastenecky a jeho vystúpenie bolo urážkou Comrades. Dôkazom, že príčetnosť sa úplne nevytratila bolo, že listov podporujúcich bežcov s čiernymi páskami dostala redakcia väčšinu.

Fordyce celkovo vyhral Comrades deväťkrát, naposledy v roku 1990. Rok predtým, ešte stále v čase apartheidu a pred tým, ako prepustili Nelsona Mandelu z väzenia, prepísal dejiny juhoafrického športu Sam Tshabalala ako prvý černošský víťaz Comrades. Na prvú juhoafrickú černošskú víťazku Comrades stále čaká.

Význam Comrades pre juhoafrickú spoločnosť azda najlepšie vystihol Bob de la Motte, ktorý o tomto podujatí napísal aj román: „Keď sa Comrades v roku 1975 otvoril mužom a ženám všetkých rás, stal sa vzorom pre normálny šport v Južnej Afrike. Comrades počas jedného dňa v roku ukazuje, ako by Juhoafričania všetkých rás mohli a mali súťažiť, správať sa a rešpektovať jeden druhého.“



ZAUJÍMAVOSTI O COMRADES

- Pred štartovým výstrelom sa ozýva kikiríkanie kohúta. Nie je to však skutočné kikiríkanie, ale zvuk, ktorý vydal v roku 1948 pred štartom Max Trimborn, údajne aby sa zbavil nervozity. Túto zvláštnu úlohu neskôr plnil ďalších 32 rokov. Po jeho smrti sa používa nahrávka jeho „kikiríkania“.
- Najviac víťazstiev spomedzi mužov má Juhoafričan Bruce Fordyce, ktorý vyhral deväťkrát. Medzi ženami osemkrát vyhrala Jelena Nurgalievová. Jej dvojča Olesja vyhrala dvakrát.
- Traťové rekordy smerom „dole kopcom“ držia David Gatebe (5:18:19 z roku 2016) a Frith van der Merweová (5:54:43 z roku 1989). „Hore kopcom“ najrýchlejšie bežali Leonid Švecov (5:24:49 v roku 2008) a Gerda Steynová (5:58:53 v roku 2019).
- Najviac účastí (47) majú Barry Holland a Louis Mussin. Obaja sa bez prestávky zúčastňujú na Comrades od roku 1973. Najčastejšou ženskou účastníčkou je Kleintjie van Schalkwyková s 34 štartmi.
- Najstarším víťazom je Bielorus Vladimir Kotov, ktorý v roku 2004 vyhral ako 46-ročný. Na olympijských hrách v Moskve v roku 1980 skončil štvrtý v maratóne.
- Jediným víťazom, ktorého diskvalifikovali, bol v roku 1992 Charl Mattheus. V moči mu našli zakázanú látku, ktorá pochádzala zo sirupu proti kašľu. Dnes už na zozname zakázaných látok nie je. Mattheus neskôr regulárne vyhral Comrades v roku 1997.
- Najväčší počet účastníkov bol v roku 2000 (23 961). V tomto roku štartovalo 19 103 bežcov.
- Tak ako všetky športové súťaže, aj Comrades láka rôznych podvodníkov. Medzi najznámejšie prípady na Comrades patri Herman Matthee, ktorý v roku 1993 dobehol siedmy, ale neskôr sa ukázalo, že veľkú časť trate sa viezol v taxíku. V roku 1999 si Sergio Motsoeneng po niekoľkých kilometroch vymenil číslo so svojím dvojčaťom Fikom. Neskôr sa opäť vystriedali a Sergio dobehol do cieľa ako deviaty. Usvedčili ich fotografie, podľa ktorých jeden mal hodinky na ľavej ruke a druhý na pravej a jeden z nich mal na holeni jazvu. Nepoučiteľný Sergio dobehol v roku 2010 tretí, ale vtedy ho pre zmenu prichytili pri dopingu.
15.10.2019   /   Ostatné   /   Autor: Tomáš Mrva   /    Foto: Bigstock

Ďalšie články