Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Bol blízko smrti, ani o tom nevedel

Bol blízko smrti, ani o tom nevedel
Šport ho mohol pripraviť o život, on chce športom motivovať, inšpirovať a pomáhať
Chystal sa na najextrémnejšie cyklistické preteky v Európe, ktoré boli preňho veľkou výzvou. Napriek mesiacom tréningovej driny sa však na štart nepostavil. Zachránilo mu to život.

Marek Odstrčilík sa po veľkej životnej skúsenosti rozhodol ukázať ľudom , ako sa dostať zo zdanlivo neriešiteľnej situácie a obrátiť svoj život správnym smerom. Tam sú počiatky vzniku obľúbeného českého webového portálu Rungo.cz. Jeho štyridsaťsedemročný zakladateľ z Říčan pri Prahe otvorene vyrozprával svoj zaujímavý príbeh.

„Šport patrí k môjmu životu prakticky odjakživa, ale boli v ňom aj etapy, keď v ňom nezohrával dominantnú úlohu. Napríklad behanie ma nikdy nebavilo. Skôr som mal bližšie k cyklistike,“ začal pre magazín Behame.sk rozprávanie o tom, ako sa jeho životná cesta preťala s behom.

Smrť visela na vlásku

V roku 2010 sa však stalo niečo, s čím vôbec nepočítal. „O mojom probléme som nevedel, odhalila ho náhoda. Mal som šťastie. Zo dňa na deň som skončil v pražskom Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM), kde som sa u profesora Jana Pirka podrobil rozsiahlej operácii srdca.

Bola dlhá a zložitá. Keďže sa teraz spolu bavíme, je jasné, že som prežil. Menili mi chlopňu a aortu. Chlopňa bola popraskaná, tiekla mi krv do tela. Vôbec o tom netušíte a nebezpečné je to v tom, že to môže prasknúť a ukončiť váš život. Zachránili ma, operácia sa vydarila a ja som sa postupne začal vracať do života,“ zaspomínal si na svoju záchranu v nemocnici.
Odhaliť vážne zdravotné problémy mu pomohla nástojčivosť kamarátov. „Boli medzi nimi aj lekári. Dlhé roky mi vraveli: ´Marek, mal by si sa dať vyšetriť. Môžeš mať genetickú chybu. Mamka ti odišla relatívne mladá, máš k tomu predispozície. Skús to.´ Vždy som ich odbil, veď mi nič nebolo.

Od roku 2009 som sa začal pripravovať na náročné cyklistické preteky, ktoré som si chcel vyskúšať a potom sa podeliť o svoje dojmy. Keď som bol za polovicou prípravy, opäť do mňa húdli, aby som sa nechal otestovať. Keď už tak tvrdo na sebe pracujem, aby som si to nepokazil a radšej zašiel na kardiologické vyšetrenie. Už som to nechcel počúvať, tak som sa v jeden piatok odhodlal.
Vzhľadom na závažné odhalenie si ma tam chceli hneď nechať. V pondelok ma v IKEM-e hospitalizovali a v priebehu týždňa aj operovali. Pán profesor mi potom povedal, že som neprišiel o päť minút dvanásť, ale päť minút po dvanástej. Vraj, ak by som na tie preteky išiel, zrejme by som sa živý nevrátil.

Rok po operácii vlastný maratón

Odporúčania lekárov človeku, pre ktorého bol pohyb neoddeliteľnou súčasťou života, sa dali len ťažko akceptovať. „Chceli, aby som sedel doma na gauči a šetril sa, nech sa mi nič nestane. Mňa to však nenechalo pokojným, z môjho pohľadu to nebola správna cesta. Keby sa zo mňa stal pecivál, asi by som sa zbláznil.

Začínal som pomaly, ako starý pán. Chodil som si zabehať do lesa. Rok po operácii som odbehol svoj súkromný lesný maratón. Nemal som žiadne závratné tempo a dal som to za približne šesť hodín, čo nebol super výkon, ale naštartoval ma. Vnuklo mi to myšlienku spraviť niečo, čo by mohlo inšpirovať ľudí, ktorí chcú zmeniť svoj život, majú podobné zdravotné alebo psychické problémy. Chcel som im ukázať, že to ide, keď sa chce a zároveň, že to stojí za to.“

Namiesto výkonov radosť z pohybu

Odstrčilík už nikdy nebude športovať na úrovni ako pred operáciou. „Mám obmedzenia a mal by som, teda aj sa snažím, ich dodržiavať. Do konca života budem užívať lieky, napríklad na riedenie krvi. Musím dávať pozor na seba, kontrolovať sa, strážiť si pulz. Nie je to už o výkonnosti, ale o radosti z pohybu. Na vážne preteky už nemôžem pomýšľať, pretože pri súťažení pulz človeku veľmi vyskočí. Intenzívnej záťaži sa musím veľkým oblúkom vyhýbať. Aj teraz niekedy pridám do kopca, ale potom sa zbadám, spomalím či zastavím, aby mi klesla srdcová frekvencia.“

Osud už nebude pokúšať, ale život bez pohybu si nevie predstaviť

Sen o štarte na spomenutých pretekoch na horských bicykloch Salzkammergut Trophy pod Dachsteinom si český novinár vtedy nesplnil a už ani nikdy nesplní. „Tie preteky určite nie, to by ma moja kardiologička hnala kade ľahšie a ani sám by som to neriskoval. Raz som už mal obrovské šťastie, nebudem pokúšať osud,“ poznamenal Odstrčilík, ktorý sa k návratu k športovaniu odhodlal z vlastnej iniciatívy.

„Boli to moje pohnútky, nechcel som úplne prestať. Nedokázal som si predstaviť, že by som si nemohol sadnúť na bicykel, nešiel sa prebehnúť. Táto predstava ma doslova desila.“
Jeho ochorenie je genetického charakteru. Marfanov syndróm je dedičné ochorenie spojivového tkaniva, ktoré postihuje mnohé orgány vrátane zrakového, skeletálneho či kardiovaskulárneho systému.

„Na všetko treba ísť pomaly, ale neexistuje univerzálny návod. Veľa sa o chorobe ešte nevie a každý lekár mi radil niečo iné. Ja som si z toho vybral zlatú strednú cestu. Dávať na seba pozor, chodiť pravidelne na kontroly, ale len oddychovanie neprichádzalo do úvahy. Tak som sa naštartoval a išiel postupne krok za krokom. So mnou to absolvoval aj môj kamarát Honza Kužník z webu Technet.cz. Vzájomne sme si pomáhali.“

Športový život získal na pestrosti

Hoci založil web predovšetkým pre bežcov, v súčasnosti sa sám cíti viac cyklistom. „Určite ma o niečo viac baví bicyklovanie. Aj z dôvodu, že na bicykli si viem lepšie ustrážiť pulz. Pri behu sa zapája celé telo a pulz rýchlo stúpa, prejaví sa každé prevýšenie na trati. Skúšam tiež cyklistické preteky na trenažéri, ale nebojujem o popredné priečky, snažím sa aspoň virtuálne zažiť atmosféru pretekov. Okrem toho sa zameriavam na dýchanie, jogu a venujem sa rôznym formám cvičenia na popreťahovanie tela. Sám sa cítim, akoby som dozrel. Vnímam svoje telo komplexne. Už to nie je len o tom, že mám len beh a nič iné neexistuje. Paleta činností, ktoré zapĺňajú môj život, je pestrejšia. Toto mi vyhovuje ďaleko viac.“

Memento viac v ušiach ako na očiach

Po skúsenosti spred desaťročia si inak cení život. „Zo začiatku som si viac uvedomoval hodnotu života. S plynutím času po operácii sa to trochu otupuje a občas sa nesprávam tak ako bezprostredne po nej, keď som si neustále zdôrazňoval, že už nedovolím, aby toto muselo moje telo zažiť.

Keď máte umelú chlopňu, počujete srdce nielen vy, ale aj vaše okolie. Od operácie prešlo necelých desať rokov a ten zvuk mám stále v ušiach. Niekedy nebije pravidelne a chvíľkový výpadok človeka zarazí. Nie je to príjemný pocit. Je zložité a psychicky náročné neustále počuť tlkot svojho srdca. Na to sa nedá zvyknúť a človeka občas až zamrazí. Obzvlášť, keď si uvedomí hodnotu života. To je aj môj prípad.“

Ľudia sa podľa neho bezhlavo ženú za prekonávaním limitov a zanedbávajú svoj zdravotný stav

„Žijeme šialenú dobu. Ľudia chcú všetko a okamžite. Na štart pretekov idú nepripravení a s predimenzovanými cieľmi. Roky nič nerobili, ale niekto v práci začal športovať, čím ich namotivoval, tak do toho išli aj oni. Často však začnú v januári a v marci už bežia polmaratóny, maratóny.

Chápem, že ľudia chcú prekonávať limity, ale nemajú súdnosť. Všetkým odporúčam, aby nezanedbávali preventívne prehliadky, takisto sa nechali vyšetriť u kardiológa. Vyšetrenie, pri ktorom vám skontrolujú srdce, nestojí majetok a je to dobrá investícia. Nielen pre začiatočníkov.

Ja som tiež nemal nijaké problémy, ani dýchavičnosť. Cítil som sa v poriadku a fungoval normálne. Aj profesionálni športovci sa starajú o svoje zdravie a chodia na prehliadky. Nie je to pre nič za nič.“
Šport ho takmer pripravil o život, ale zároveň vďaka nemu mu lekári zachránili život. „Je to paradox, ale jedno s druhým súvisí a všetko má svoj význam. Asi to tak malo byť. Bola to náhoda, ale pravdou je, že keby som nemal kamarátov a najmä kamarátku Kláru z lekárskych kruhov, tak na to vyšetrenie nejdem...“

Prekonať bežeckú lenivosť

„Pokiaľ ide o prácu, mám ešte veľa nápadov. Práca sa nedá oddeliť od života, keďže s Magdalénou, s ktorou spolu robíme, aj žijeme. Roboty máme plný dom.

Určite chcem pokračovať v budovaní a vylepšovaní webu na dobrú úroveň, aby inšpiroval, motivoval, prinášal radosť a ukazoval nástrahy, teda, aby bol o živote. Určite by som sa chcel vrátiť k účasti na poriadnych pretekoch, kde sa človek môže stretávať s ľuďmi. Z nich ide radosť, že sa im niečo podarilo, napríklad zabehnúť alebo zorganizovať. Potom sa vám to vracia späť v podobe úsmevu.

V mojich osobných športových plánoch by som rád išiel na bicykli do Talianska, Španielska, Francúzska či Belgicka a spoznal pekné miesta Európy. V behu by bolo pre mňa víťazstvo, keby som sa každý deň dokázal vykopať von a pár kilometrov si zabehať. Voľakedy to nebol problém, teraz som už lenivejší. Často si radšej zacvičím, posilňujem a už sa mi niekedy nechce ísť von, napríklad do nečasu. Ale rád by som to ešte dokázal.“
Tento týždeň   /   Ostatné   /   Autor: Luboš Bogdanyi   /    Foto: facebook/Marek Odstrčilík

Ďalšie články