Tajomstvo Keňanov nie je nijako tajomné

Tajomstvo Keňanov nie je nijako tajomné
Včera som dočítal knihu Running with the Kenyans (Behanie s Keňanmi) od Adharananda Finna. Ide o súčasný bestseller autora článkov o behaní pre britský magazín Runner’s World, ktorý strávil určitý čas v Keni, kde behával s aktuálnymi i niekdajšími esami vytrvalostnej atletiky. Mám rozporuplný názor na túto knihu a dovolím si okrem nej hodnotiť aj iné fakty, ktoré sa týkajú kenského behu.
Toto dielo ocenia najmä začínajúci bežci, ktorí majú málo skúseností s behaním a zisťujú, že bežať nie je iba prirodzený ľudský pohyb, ale v konečnom dôsledku zhluk viacerých technických determinantov. Pre mňa zazneli v knihe len niektoré novinky, mnohé veci som už predtým čítal a považoval ich za samozrejmé. Sám sa podľa nich vo väčšine prípadov riadim. Predsa však by som nepreceňoval znalosti bežeckej komunity na Slovensku. Začiatočník nájde v knihe dôležité informácie, ktoré samé o sebe sú prospešné. Lenže možno aj mnohým aktívnym bežcom, ktorí sa aspoň za bežcov považujú, nebudú poznatky z knihy na škodu. U nás je totiž ešte stále väčšina bežcov a žiaľ aj trénerov, ktorí samozrejmosti, aké opisuje Finn, so suverenitou prehliadajú a držia sa svojich stereotypov.

Betón nie je pre bežcov

Netreba totiž prečítať veľa strán, aby sme sa dozvedeli to podstatné. Britský novinár navštívi ešte pred vycestovaním do Afriky špičkových kenských vytrvalcov, ktorí žijú na periférii Londýna. Spoločne sa vydajú do blízkeho parku. Finna prekvapuje, že idú pešo až do parku, nepobehnú. Keňania mu vysvetlia, že sa snažia vyhýbať asfaltovému povrchu, keďže doma behajú len po nespevnených, prašných cestách. Či strednotratriari alebo maratónci – nebehajú po asfalte. Kniha to nevysvetľuje, možno ani Keňania sami netušia, prečo sa lepšie cítia v teréne. Dá to však rozum, behanie po tvrdom betóne je jedna z najhorších vecí, aké človek môže robiť. Mne to na Kanárskych ostrovoch potvrdil aj José Hernandéz, účastník olympijského maratónu (osobný rekord 2:11). Okrem toho, že beháva najmä v teréne a minimálne po betóne, zvláda udržať dlhé kilometre na špičkách.

Špička behá po špičkách

V knihe sa vysvetľuje, prečo sa má behať po špičkách. Keňania nazývajú takýto spôsob behu ako „bosý“. Ak totiž skúšate behať bosou nohou (najlepšie po tráve), veľmi skoro zistíte, že došľap na pätu bolí a že je to práve špička, ktorá je predurčená na beh. Ak zatratíme všetky argumenty, ktoré nás majú primäť k takémuto štýlu, zostáva tento posledný – veď aj príroda nás vybavila tak, aby sme behali po špičkách. Ibaže na rozdiel od Keňanov, my naboso takmer nebeháme. Radšej „frajeríme“ v teniskách, ktoré majú zodpovedne tlmiť nárazy.

Reklama a marketing verzus príroda

Kniha okrem techniky a voľby správneho terénu opisuje aj ďalšie know-how kenského úspechu. Podľa autora nie je tajomstvo Keňanov nijako tajomné. Za ich úspechy stojí ľahká strava založená na zelenine a sacharidoch. Mimo všetkého napríklad búra ďalší stravovací mýtus v našich podmienkach – Afričania konzumujú minimum mäsa alebo mliečnych výrobkov.

Chudoba alebo fenomén?

A taktiež Finn píše o chudobných pomeroch, ktoré kenské deti zoceľujú a ženú ich do aktívnejšieho pohybu. Prevažne bosé deti behajú prirodzene po špičkách aj po tom, čo sa im začne dariť a rodičia im kúpia tenisky. Všetky tieto informácie už sú i v našich podmienkach viacmenej známe. Navyše Keňa je zamilovaná do vytrvalostného behu tak ako Jamajka do šprintu, Brazília do futbalu, Kanada do hokeja alebo Nórsko do lyžovania. Možno to je dôvod, prečo Keňa tak dominuje v behoch, lebo pochybujem, že susedné štáty v Afrike ako Uganda alebo Somálsko by nenapĺňali také parametre ako že chudobné deti behajú naboso po prašných cestách. Len v týchto krajinách nie je beh až taký fenomén, čo ich možno diskvalifikuje z toho, aby viac konkurovali tejto Mekke vytrvalostných behov.

Tajomstvo?

Na záver recenzie, ktorá sa vlastne zvrtla na úvahu o Keni si myslím, že predsa by našinec mal viac ako na Keňanov upriamiť pozornosť na krajiny, ktoré tiež produkujú bežcov dosahujúcich skvelé bežecké výsledky a pritom typovo bližšie nám. Na rozdiel od knihy si ja myslím, že predsa Keňania zrejme majú nejakú fyziologickú predispozíciu na beh. Podľa môjho názoru súvisí so somatotypom Keňanov, ktorí majú nápadne dlhé nohy v pomere k trupu a tuk, ak už nejaký majú, sa im na rozdiel od belochov alebo Arabov ukladá do oblasti brucha a nie nôh. Toľko literatúra, ktorú však v knihe nenájdete. Arabi (najmä zo severnej Afriky – Maroko, Egypt, Tunisko, Alžírsko) sú nám typovo (rasovo) bližší, taktiež majú skvelú techniku behu a skôr si môžeme od nich brať vzory, ako z Keňanov.

Prečo to my robíme takto?

Ako príklad môžem spomenúť opäť Josého Hernandéza, keďže Španieli sú podľa mňa najlepší európski vytrvalci. Jeho technika na Lanzarote priam udierala do očí a navonok ho oddeľovala od všetkých ostatných priemerných bežcov, ktorí vyrukovali na dráhu v teniskách s tučnou podrážkou, aby tlmila ich otrasný beh cez päty, resp., ako zvyknú alibisti hovoriť – cez celé chodidlo, čo je len iný výraz pre beh po pätách. Ak takto behajú Keňania a dokonca Španieli, prečo mnohí naši vytrvalci behávajú po pätách na betóne? Prečo konzumujú vo veľkom mäso a iné výdobytky našej „tradičnej“stravy? Prečo sa ich tréneri nesnažia aspoň v letných mesiacoch hnať do bosého behania? Natiahnite ma na škripec, ale odpoveď vám nepoviem.

Autor je MSR v behu na 3000m cez prekážky.


17.1.2013   /   Novinky   /   Autor: Jakub Valachovič

Ďalšie články