Vlaňajší premierový ročník Tatry Running Tour bol pre mňa novou bežeckou výzvou. Skúsenosti s bežeckým (ale ani cyklistickým) etapákom som nemal žiadne, takže na Štrbské Pleso som išiel plný očakávania, čo to bude zač. Najmä počasie sa postaralo o to, že na premierový ročník do smrti nezabudnem. Veľmi som sa preto potešil, že projekt tatranského bežeckého etapáku „prežil“ a usporiadatelia z Šport Clubu Štrbské Pleso pripavili druhý ročník. 22. júna som teda plný predštartovnej nedočkavosti vyrazil smer Vysoké Tatry. Predpoveďou počasia som sa nezaťažoval, síce termín tesne po Medardovi, vzbudzoval rôzne vodné asociácie, ale hovoril som si:„Meteorológ tipuje, Svätý Peter určuje“. A horšie ako vlani to snáď asi ani nemôže byť. Trasy ostali nezmené, takže po tejto stránke som vedel, čo ma čaká.
Prológ 21. júna 2012, 21:00 – 21:30
Počasie sa rozhodlo ignorovať fakt, že 22. jún je druhý letný deň a veselo si pokračuje vo minuloročnom trende. Mraky nad plesom veštia možnosť prehánky, teplotne je však príjemná (16 °C). Skutočnosť, že tesne po letnom slnovrate o 21. hodine ešte nie je noc, sa „ti najmocnejší hore“ rozhodli vyriešeiť tak, že na Štrbské Pleso poslali hmlu. Našťastie len tak postrašila a viditeľnosť bola dostatočná.
Na štart prológu nastupujem s jasnou taktikou, v pohode odbehnuť úvodných 3,5 km, pretože „bežecký chlieb“ sa aj tak bude lámať najmä v sobotu. Úderom 21. hodiny vyrazilo na trať pole 57 pretekárov. Začalo sa celkom v pohode, žiadna „hrana“. V stúpaní k hotelu Kempinski s údivom zisťujem, že som štvrtý, mením plány, prepínam na vyšší rýchlostný stupeň a na horskej prémii získavam tretí stupienok. V duchu si vravím, že zápis vo výsledkovej listine už mám a zvolňujem. Zopár súperov ma predbieha, ale to ma vôbec nevzrušuje. Najťažšie veci ešte mám pred sebou. Druhé miesto medzi štyridsiatnikmi ma potešilo.
1. etapa, 23. júna 10:00 – 12:00
Ráno pri pohľade z okna neverím vlastným očiam – svieti slnko, tatranské končiare sú síce v oblakoch, ale na podhorí je slnečno. Deň sa začína dobre. Druhé prekvapenie ma čaká pred štartom, kde dostávam pomyselné tričko najlepšieho vrchára. V hodnoteni 3-etapových účastníkov som na horskej prémii v prológu skončil druhý, víťaz je aj celkovým lídrom, takže beží v žltom a zelené vrchárske tričko je teda moje. Modifikujem taktické plány, po štarte to dosť napálim s cieľom utrhnúť nejaké body na horskej prémii pred hotelom Kempinski. Plán vychádza, knihujem opäť druhé miesto. Zvyšok „zeleného úseku“ sa snažím ísť maximálne úsporne, dva kilometre po modrej budú kruté. Trocha sa prepadám v poradí, ale nepripisujem tomu žiadny význam. Občas na nás z poza oblakov vykukne slniečko, dážď nehrozí. Hore kopcom sa snažím bežať, ale občas musím prejsť do chôdze, niekoľko súperov ma predbieha, ale rýchlejšie to nejde. Konečne križovatka s červenou a najťažie mám za sebou. Stúpanie naozaj splnilo úlohu separátora štartového poľa. Posledný úsek po červenej bežím v pozícii „široko ďaleko nikto“, najmä dieru za sebou si starostlivo kontrolujem. V cieli opäť dosahujem druhé miesto v kategórii, v absolútnom poradí som siedmy.
2. etapa, 24. júna, 10:00 – 11:00
Na štart finálnej etapy nastupujem s jasným zámerom udržať vybojované pozície ako v kategórii, tak aj v absolútnom poradí. Na prvého Gergardta nemám, je o triedu lepší, tak sa musím zamerať na starého známeho Tomáša Giertliho – nesmie mi odskočiť viac ako o minútu. Hoci trať poznám, jej „V profil“ vo mne budí rešpekt, záverečné stúpanie je súvislé bez oddychových miest. Hore sa beži vedľa zubačky, číslované stĺpy trolejového vedenia sú vynikajúcou pomôckou pri hľadaní odpovede na otázku „Bože, koľko ešte?“. Koniec je pri stĺpe 127. Dole sa mi beží celkom v pohode, žiadne „plašenie sa“ ako vlani, hore kopcom sa snažím ísť rovnomerné tempo, nohy síce bolia ale narastajúce čísla stĺpov signalizujú blížiaci sa cieľ. Väčšinu stúpania bežím v spoločnosti súperov z kategórie M50, žasnem, ako to chlapom „ťahá“... Konečne stĺp 127, ešte kopček, rovinka, zákruta, cieľová rovinka a koniec...
Kompletné výsledky muži.
Kompletné výsledky ženy.
