Trošku geografie
Jednou z dominánt Studlandu je zrúcanina stredovekého hradu Corfe (Corfe Castle), ktorého počiatky sa datujú od éry Sasov a vo svojej dobe slúžil ako jedno z najdominantnejších obranných postavení kráľovstva. Vôkol hradu sa rozprestiera vo svojej nahote zvlnená krajina, tak typická pre Anglicko. Na lúkach sa pasú ovce a kravy a v dedinke Corfe Castle, pomenovanej podľa hradu, sa zvítavajú nadšenci behu z blízkeho a hádam i širšieho okolia. Podľa predpovede počasia by mal dážď okolo desiatej hodiny doobeda ustať a od východného pobrežia by sa malo začať vyjasňovať.
Štart je naplánovaný na 10:30 a okolo pol desiatej skutočne badať v diaľke prenikajúce slnečné lúče.
Tímový duch
Amatérske bežecké kluby možno nájsť i v maličkých dorsetských dedinkách a každý oddiel vybaví svojho zástupcu dresom. Starí aj mladí nosia farby svojho tímu na všetkých pretekoch a na štarte je radosť sledovať – žltočervené farby AC Bournemouth, modrozelené tričká Purbeck Runners, bielomodrá kombinácia Poole Runners, červenozelená Lytchett Manor Striders, orandžovočierne varianty Littledown Harriers alebo červenobiele šachovnicové tielka Watford Joggers. Počet štartujúcich sa napokon vyšplhal na cifru 407 pretekárov.
Štartujeme aj my – malacký bežec Jakub Valachovič na seba naťahuje dres bežeckého portálu Beháme.sk, Juraj Moravčík, niekdajší popredný bežec AC Malacky, ktorý už pár rokov pracuje a žije práve v Poole, štartuje v čiernom tričku s dlhými rukávmi, keďže vravel, že pár dní pred štartom prekonal mierne nachladnutie. Obaja slovenskí bežci štartujú pod názvom Slovakia All stars, ktorý vyšiel z hlavy práve Juraja Moravčíka, prezývaného v Anglicku Gio (Giorgio) a je, priznávame, mierne pritiahnutý za vlasy. Ale proti gustu žiaden dišputát.
Vpred k anglickému vidieku
Na štarte riaditeľ pretekov ... všetkým bežcom zdôraznil potrebu byť opatrný. „Od rána mierne pršalo, uvedomte si, že cestičky budú kĺzať. Nežeňte sa dopredu za každú cenu!“ Približne každých päťsto metrov alebo v miestach, kde sa stretalo viacero cestičiek stáli tzv. traťoví maršali v reflexných vestách, ktorí usmerňovali pretekárov. Štartovalo sa z kraja dedinky Corfe Castle a hneď po vybehnutí sa pretekári pustili do prudkého klesania. V týchto miestach na úzkom asfaltovom chodníku prišli na rad aj lakte, kto mohol tušiť že jedného dňa sa tu bude preháňať štyristo bežcov. Do čela sa dostali hneď od počiatku aj naši dvaja bežci, no bolo jasné že v početnom poli sa nájdu takí, ktorí budú Slovákov trápiť. Najmä Mathew Clark z Purbeck Runners nastúpil s veľkým entuziazmom a viedol pole pretekárov. Prvá polovica trate vás vedie po anglických lúkach. Na trávnatých pasienkoch stoja občasní diváci, turisti a fotografi, ako aj dobytok, ktorý so záujmom sleduje masu ľudí. V jednej chvíli vám cestu skrížia pasúce sa kone a vy s malou dušičkou prebiehate len meter od nich. V týchto miestach sa Jakub Valachovič odpútal od zvyšku poľa a bežal sám. Za ním s miernym odstupom pracoval Clark, a držal sa i Moravčík s ďalšími domácimi pretekármi. Trať vedie k južnému pobrežiu Atlantického oceánu. Korením pretekov sú okrem pasúceho sa dobytka i tesné lávky ponad potok, drevené zábrany s úzkymi stúpačkami, umiestnené v oplotení pasienkov, ktoré treba preliezať s opatrnosťou, lebo sú šmykľavé, ako aj kúsok spoločnej cesty pozdĺž železničnej trate, kde občas prefrčí parný vlak. Po približne štyroch kilometroch prichádza náročný úsek – asi štyristometrové stúpanie malým, no tmavým lesíkom. Chodník je úzky, bežci sa musia zoradiť za sebou a najmä si musia dávať „sakramentský“ pozor na šmykľavé kamene a korene. Po vybehnutí z lesíka cestička pokračuje, po ľavej strane máte hneď plot a po pravej na vás číhajú ostré černicové kry. Človeku je v týchto chvíľach úzko, do slova a do písmena. Valachovič pokračoval v suverénnom výkone a súperom sa vzďaľoval každou minútou. „Tieto preteky som už bežal pred tromi rokmi, no nedá sa povedať, že by som si pamätal trasu. Stalo sa mi asi dva razy, že som zostal stáť a nevedel som, kam mám bežať. No potom som v diaľke objavil značku a tušil som, že idem správne. Každý takýto moment ma naplnil novými silami. Bežalo sa krásne, cítil som, že mám množstvo síl. Kam sa človek pozrel, tam videl sviežu anglickú krajinu a bez preháňania môžem tvrdiť, že preteky som si ozaj naplno užíval.“ vravel v cieli malacký bežec.
Schody do neba
A prichádzalo sa k moru. Neklamným dôkazom bol prudký vietor, ktorý sa zboku oprel do bežcov a chvíľami to vyzeralo, že im chce strhnúť štartové čísla z trička. Pretekári už mali v nohách isto vyše desať kilometrov v kopcovitom teréne. To najhoršie malo ešte len prísť. Keď sa dostanete k pobrežiu, otvorí sa vám obzor pre bohov. Pre vami len nekonečná masa spenenej vody, ktorá sa triešti na ostrých a vysokých skalách. Bočíte doprava a nevdojak obdivujete výjavy pripomínajúce Búrlivé výšiny od Emily Brönteovej. Vietor tu vami lomcuje z plných síl, pred vami sa hadí uzučký chodníček a vy blažene vdychujete svieži morský vzduch. Romantika čoskoro pominie! Prichádza totiž obávaná pasáž celých pretekov – schody. V mieste, kde sa stretávajú dva kopce tvoriace pobrežie, sú do svahu vystavané dlhokánske schody, ktoré navyše kĺžu. Dolu je to tristo metrov a hore ďalších tristo. Zbiehanie zo schodov vyžaduje zvoľnenie tempa a maximálnu opatrnosť. Jakub Valachovič sa na ne dostal s vyše minútovým náskokom. „Hlavou mi prebleslo – je to tu!“ Členky teraz dostávajú riadne zabrať a horšie to bude pri stúpaní. „Spred troch rokov viem, že najhoršie je dívať sa pred seba. Sledoval som pozorne každý jeden schod a pekne pomaličky som ich vybiehal. Po špičkách, cez členky a uvoľnene. No predsa v druhej polovici prišlo neuveriteľné tvrdnutie, ako keď robíte výpony. Už som nebežal, ale len vychádzal, držiac sa pritom za kolená. Hrozné!“ Na vrchole sa malacký bežec pozrel za seba a videl svojich súperov, pri zbiehaní schodiska: „Nemal som príliš veľa času sa obzerať, no tušil som, že mám pohodlný náskok a ak sa niečo významné neprihodí, mal by som si prvú priečku s prehľadom udržať až do cieľa.“
Opäť druhý
Rozhodol posledný kopec?
Nemám k tomu čo dodať. Nezabudnuteľný zážitok.“ Juraj Moravčík dobehol až na 118. mieste. „Prvých päť kilometrov bolo fajn a bežalo sa skvele. Potom prišli kopce, ktoré som nikdy príliš nemiloval a kŕče do nôh. Do cieľa som len doklusal,“ krútil hlavou. Priznal však, že na behanie nezanevrie, naopak, rád by sa do kolotoča atletiky vrátil: „V minulosti som celkom slušne behal osemstovku. Takéto trate mi vyhovujú. Dnešných 13 míľ je na mňa veľa. Ale neľutujem, že som išiel.“
Sezóna graduje
Usporiadatelia mohli byť spokojní. Pretekári žiarili spokojnosťou a navyše vyšlo počasie, čo nie je v Anglicku ozaj bežné. Pre našich bežcov sezóna pokračuje. Jakub Valachovič ešte plánuje absolvovať zopár dráhových pretekov a opäť sa zúčastniť ďalších kôl Moravsko–slovenského pohára. Juraj Moravčík sa čoskoro chystá na návštevu na Slovensko a taktiež sľubuje, že bude trénovať. Hlavná sezóna graduje, tak si ju vychutnajme na sto percent.