Behaj lesmi Devín: Pohľadom bežca

Trate boli nakoniec situované v západnej časti Bratislavy a určitým spôsobom v sebe skrývali aj bežecké posolstvo spočívajúce v spojení asi dvoch najslávnejších bežeckých podujatí konajúcich sa v tejto lokalite. Štart aj cieľ pretekov bol na parkovisku pod hradom Devín, odkiaľ už vyše 90-krát vybehli bežci na legendárnu trať vedúcu z Devína do Bratislavy. No a v lesoch na masíve tiahnucom sa od sútoku Moravy s Dunajom po Karlovu Ves bojujú pretekári už viac ako 40 rokov o víťazstvo na behu Devínskou kobylou. Nie, organizátori si toto spojenie nevysvetlili tak, že trať pretekov navrhli spôsobom po asfalte do Karlovej Vsi a lesom späť. Ich snahou bolo čo najviac trate viesť po lese, aby naozaj platilo „behaj lesmi“.

Štart všetkých pretekov (detských, 12 km i 20 km) bol pod zrúcaninou hradu len kúsok od sútoku riek a prvé metre symbolicky viedli areálom hradu. Po prebehnutí „starým Devínom“ sa prvé riadne „výškače“ začali naberať medzi novostavbami, ktoré postupne nahrádzajú vinice či ríbezľové polia v minulosti dominujúce na slnečných svahoch Kobyly. Po necelých 3 km sa bežci na kratšej trati dostali do lesa a chodníky ich postupne zaviedli aj na úseky, kadiaľ sa beží „Kobyla“. A všetci, ktorí tieto preteky aspoň raz bežali, boli určite radi, že pri záhradách teraz trať viedla rovno a neodbočovalo sa na legendárny „smrťák“. Ďalej sa pokračovalo zvlneným traverzom okolo kopca až sa dobehlo k miestu, kde kedysi veľmi dávno (keď autor týchto riadkov bol ešte dieťa a možno aj trocha neskôr :) bol drevený prístrešok s pekným výhľadom na Devín aj Dunaj spolu s mostom za Hainburgom. Odtiaľto sa úzkym občas dosť strmo padajúcim chodníkom bežci vrátili späť do Devína. Pre záverečný finiš bola rezervovaná promenáda pod hradom.

Preteky sa konali za horúceho letného počasia, čo bola výzva ako pre organizátorov tak aj pretekárov. Veľmi oceňujem, že organizátori k pôvodne plánovaným dvom „občerstvovačkám“ pridali ďalšie dve „osviežovačky“, mne padli veľmi vhod. Bežci k boju s horúčavou a predovšetkým s možnou dehydratáciou pristupovali individuálne. Mnohí mali malé fľaštičky s nápojom či za opaskom alebo ako súčasť ľahkej vesty. Alternatívu samozrejme ponúkli aj organizátori pretekov, od ktorých každý bežec dostal zelený pohárik s veľmi pružného „nepokrčiteľného“ silikónu a do neho mu na občerstvovačkách načapovali. Toto riešenie sa mi páčilo aj z dôvodu, že okolo občerstvovačiek sa nepovaľovali rozhádzané plastové poháriky, svoj pohárik si každý priniesol do cieľa. Mne pri behu nijako nezavadzal, nakoľko mal uško a ako štafetový kolík som ho držal v ruke.