Mladý muž s irackými koreňmi je prvým, kto v Českej republike na tejto úrovni presadil momentálne veľmi známu a úspešnú nórsku metódu, vďaka ktorej žnú úspechy aj bratia Ingebrigtsenovci. Okamžite si získal dôveru nádejných českých atlétov a v súčasnosti vedie aj Tomáša Habartu a Damiána Vícha, ktorí zaznamenali skvelé výsledky na 3000 metrov cez prekážky aj na júnových ME v Ríme.
Hakim, ako ste boli spokojný s výkonmi a výsledkami vašich zverencov na ME v Ríme?
Keďže moji zverenci Tomáš Habarta a Damián Vích sa vo finále pretekov Steeplechase umiestnili na 10. a 12. mieste v dvoch najrýchlejších časoch českej histórie, sme s tým veľmi spokojní. Mojím želaním bolo, aby sa obaja dostali do finále, skončili do 12. miesta a aby si urobili svoje osobné rekordy. Všetko sa napokon vyplnilo a dopadlo najlepšie, ako mohlo. Všetko si proste sadlo.
Tomáš Habarta už v máji prekonal najstarší 52-ročný český rekord na 3000 m cez prekážky. Bol to pre vás prvý veľký signál alebo dôkaz toho, že idete správnym smerom?
Vlastne už podľa výrazne zlepšených výkonov atlétov, ktorých som trénoval rok predtým, som vedel, že v našich končinách stačí naozaj malá zmena na to, aby sa tí ľudia dokázali výkonnostne posunúť. Predtým sa nám to podarilo napriek tomu, že som ešte na plný úväzok pracoval v inej neatletickej práci, takže som príprave tréningov a starostlivosti o svojich zverencov nemohol venovať tak veľa času. Napriek tomu to fungovalo. Keď som potom v novembri prevzal reprezentantov, už v zime na halových pretekoch som videl, že po pár mesiacoch sa posúvajú a zlepšujú. Veril som tomu a začal som sa tešiť na leto.
Kedy ste začali spolupracovať s reprezentačnými atlétmi ako ich tréner?
Spolupracujeme od novembra minulého roku. Pôvodne som spolu s nimi ešte behával v jednej skupine a oni vedeli, že po ukončení aktívnej kariéry by som chcel robiť trénera. Keďže sme boli dosť zapálení, veľa sme sa rozprávali o tréningoch, rôznych metódach a podobných veciach. Keď som potom skončil s behaním a začal trénovať, chlapci vedeli, že si pôjdem za tým, o čom sme sa vždy rozprávali, poznali moje zmýšľanie, a dali sme to dokopy. Zrejme práve v tom období zároveň cítili, že by sami potrebovali aj zmenu trénera.
Vy ste svoju aktívnu atletickú kariéru ukončili už v júni 2022 ako pomerne mladý bežec. Prečo ste sa tak rozhodli?
Mal som 26 rokov, 800-ku som behal za nejakých 1:47 a v tom období to stačilo iba na štvrté miesto v republike. Nevedel som sa dostať na žiadnu medzinárodnú akciu. Vzhľadom na to, že Európa a svet išli stále rýchlo dopredu, s najväčšou pravdepodobnosťou by som sa už nikam ani nedostal. Už som vedel, že aj keď sa zlepším o sekundu, nikam ma to neposunie a vždy ostanem niekde na štvrtom alebo maximálne treťom mieste. Nehľadiac na to, že v tom veku som v Dukle nedosiahol ani na polovičný úväzok a robil som to vlastne iba z lásky k športu, čo však išlo na úkor všetkého ostatného. Atletiku som opustiť nechcel, no vedel som, že už mi nestojí za to drieť na ovále každý deň, keď to nič neprináša. Musel som urobiť zmenu, kým ešte nebolo neskoro.
Aké boli vaše začiatky na trénerskej dráhe a čo všetko ste museli urobiť, aby ste sa stali trénerom?
Neľahké. Keďže vtedy som ešte pracoval na plný úväzok v inej práci, nemal som žiadny voľný čas. A takto to bolo ešte donedávna. Počas prvého roka mi určite veľmi pomohlo aj to, že som pracoval ako asistent u Jana Pernicu, ktorý mal pod sebou veľmi početnú skupinu atlétov. Tým pádom nedokázal byť na každom jednom tréningu, a tak som mu začal vypomáhať a konzultovať s ním rôzne tréningy. Keď som mu ukázal svoje prvé plány, povedal mi, že by som už 800-károv mohol trénovať aj sám. Dostal som teda na starosť štyroch ľudí, ktorým som sa naplno venoval. Napokon ma nechal pracovať celkom samostatne.
Bol to teda práve Jan Pernica, kto mi dal prvýkrát dôveru, a dôverovali mi aj jeho zverenci. Znamenalo to pre mňa veľa, pretože som to vtedy robil úplne zadarmo. Ale skúsenosti so všetkými , ktorým som sa venoval, mi do života a ďalšej kariéry dali zatiaľ asi najviac. Som za to vďačný.
Veľmi úspešná metóda, ktorú praktizujete pri vašich zverencoch, je tá istá, ktorú v posledných rokoch preslávili Ingebrigtsenovci z Nórska?
Áno. Tento spôsob „double threshold“ tréningov, teda dvojfázových prahových tréningov, je v podstate to, čo praktikujú Ingebrigtsenovci v Nórsku. Oni to v súčasnosti najviac spopularizovali, ale aj v Nórsku to siaha trochu viac do histórie. Každopádne dnes aj na základe výsledkov bratov Ingebrigtsenovcov sa to nedá prehliadať, takže sa o to začal zaujímať celý svet.
Avšak ja by som skoro povedal, že to, čo trénujeme my, ani nie je
podľa tejto nórskej metódy. Nemyslím si totiž, že to má nejaké jasné
mantinely. My úplne presne nevieme, ako to robia Ingebrigtsenovci a iné
atletické skupiny. Vychádzame však z tejto filozofie a snažíme sa to
aplikovať do našich tréningových plánov. Ja do toho zase vkladám aj
niečo zo svojho náhľadu a vedomostí.
Tento rozhovor si dočítate v aktuálnom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.