Herec Juraj Bača si už odbehol prvé preteky. Nedobrovoľne

Herec Juraj Bača si už odbehol prvé preteky. Nedobrovoľne
Na bicykli sa padá podobne ako v živote.
Pre filmovú či seriálovú rolu sa dokáže zaťať a tvrdo na sebe pracovať. Herec a spevák Juraj Bača (32) stvárnil v poslednom čase akčnejšie tipy hrdinov, čomu prispôsobil aj fyzickú prípravu. Cudzí mu nie je ani beh. „Využíval som ho aj ako spôsob otužovania. Vďaka tomu, že som si zvykol zabehať aj v zime, neochorel som,“ tvrdí v rozhovore pre behame.sk.

Odkedy máte k aktívnemu pohybu pozitívny vzťah? Začali ste pre hereckú kariéru alebo ešte skôr?

Bol som hyperaktívne dieťa. Stále som vymýšľal, bol som zlý, bil som brata. Podľa mňa bol tajný plán rodičov, hoci to nikdy neprezradili, zamestnať ma športmi, kde som sa mohol vybúriť. Takže som odmalička chodil na tenis, futbal, basketbal, obul som si kolieskové korčule a trávil som čas v skejtových parkoch. Napokon som začal jazdiť zjazd na horských bicykloch.

Ten bol kedysi veľmi populárny.

Myslím, že moja generácia prežila najväčší boom tohto športu. Keď som začal súťažiť, bolo nás v štartovom poli osemdesiat a keď som končil, tak v ňom figurovalo aj šesťsto pretekárov.

Na bicykli už nejazdíte?

Jazdím, ale už nechodím na preteky.
Zjazd na horských bicykloch je celkom nebezpečný. Ste adrenalínový typ?

Vždy som potreboval posúvať svoje hranice, prekonávať výzvy a tam som našiel sám seba. Dovtedy som bol pod ochranou rodičov a v zjazde sa objavila dávka rizika. Začal som s metrovými skokmi a najdlhšie už mali pätnásť – šestnásť metrov. Na bicykli musíte prekonať strach. Keď sa pustíte dolu, musíte sa sústrediť a ísť na sto percent. Pred skokom už nemôžete brzdiť. Buď sa zastavíte, alebo to dáte. Práve z toho čerpám odvahu do života. Vždy je to skok do neznáma a až keď letíte, zistíte, čo je to za skok, ako má postavený dopad a podobne.

Dopadli ste vždy bez ujmy?


Mal som polámané rebrá, prasknuté stavce, ale to patrí k tomu. Pre mňa je zjazd najväčšou metaforou života. Na bicykli sa padá podobne ako v živote. Prvá vec, ktorú musí zjazdár urobiť po skoku, na ktorom sa dorazí, je, že sa po rehabilitácii na ten skok vráti a skočí ho. V opačnom prípade sa u neho vytvorí blok a keď ho neprekoná, tak rastie a rastie. Rovnako to platí aj v živote.

Máte taký skok?

Je tu, v Bratislave. Na prvý pokus som ho neskočil a dodnes ho obchádzam, hoci som už prekonal aj oveľa väčšie skoky. Keď sa človek na niečom popáli, mal by využiť prvú príležitosť, aby to napravil.

Pred nakrúcaním seriálu Komisár Rex, kde ste stvárnili kapitána Majera, ste absolvovali fyzickú prípravu. Mali ste nejaké základy?

Paradoxne to tiež súviselo so zjazdom na horských bicykloch, kde aj po menších pádoch trpeli moje ramená. Hľadal som spôsob, ako zlepšiť kondíciu a niekto mi odporučil thajský box. V role vojaka v muzikáli Iago, sa mi to veľmi hodilo. Keď prišiel Komisár Rex, absolvoval som výcvik sebaobrany Krav Maga. To už som sa začal na herecké úlohy poctivo pripravovať. Zistil som, že ak má človek cieľ, tak ide, rola ho motivuje, aby na sebe pracoval.

Tak ste sa pre film Amnestie dali na karate...

Vyžadovala si to moja postava. Hrám tam bývalého trénera karate, ktorý sedí vo väzení v Leopoldove.

Pred filmom ste tiež podstúpil drastickú diétu. Schudli ste osem kilogramov, hoci už – ako ste poznamenali – veľmi nebolo z čoho. Ako sa vám to podarilo?

Veľmi ťažko. Ľudia, ktorí sa venujú fitnes alebo kulturistike, majú môj neskutočný obdiv a rešpekt. Keby som vedel dva roky, čo ma čaká, chudol by som postupne, ale takto som musel zhodiť za niekoľko mesiacov. Skúšal som viacero diét, jedna z nich bola keto diéta. To bola pre mňa azda najväčšia méta, niečo také držať. Ani si neuvedomujeme, akí sme závislí na cukroch. Keď som ich vylúčil, cítil som sa ako v delíriu. Myslím, že ľudia, ktorí držia tento typ diéty, by nemali ani šoférovať. Navyše to bolo vo veľmi hektickom období, keď som mal deň rozplánovaný na minúty – nebolo možné to dlhodobo vydržať, lebo som mal stavy na odpadnutie. Tak som prešiel na delenú stravu, čo malo podobný účinok, akurát že som nebol taký hladný a mal som nejakú energiu.

Koľko ste schudli?

Mal som 82 kg, pri výške 1,93 m. Bol som totálne vychudnutý, ľudia sa ma pýtali, či nie som chorý. Bol to masaker. Teraz mám 95 kg. Aj ma trošku mrzí, že som nabral kilogramy späť. Ani strava už nie je vyvážená. Darmo, predtým som zaťal zuby a hecol som sa.
Aký ste bežec?

Beh bol istý čas pre mňa dennou rutinou, keďže bývam pri lese. Využíval som ho tiež ako spôsob otužovania. Keď som bol malý, býval som často chorľavý. Vďaka tomu, že som si zvykol zabehať aj v zime, neochorel som. Keď som začal spievať v muzikáli a minulý rok v projekte venovanom Karlovi Gottovi, spomenul som si na Stevena Tylera, ktorý chodí behať a popri tom si spieva pesničky. Tak som si povedal, že to vyskúšam. Vybehol som na Kolibu a spieval som si nahlas Gottove pesničky. Ono sa nezdá, ale tak ako počas behania musíte pracovať s dychom, je to podobné aj pri speve.

Nestalo sa, že ste prekvapili spevom nejakého bežca?

Stalo a boli to trápne situácie. Potom som už vedel, že keď bežím do zákruty, nespievam.

Absolvovali ste aj nejaké bežecké preteky?

Minulý rok som odbehol svoje prvé a nie úplne dobrovoľne.

Prečo?

Zavolal ma kamarát, aby som odštartoval nultý ročník Unínskeho behu v dedine Unín na Záhorí. Nepočítal som s tým, že budem behať, ale bol som oblečený v športovom a presvedčili ma, aby som si dal aspoň jednu rovinku. Na nej ma povzbudzovali aj miestne babičky, bežal som ďalej, vybehol som z dediny, ľudia stále ma povzbudzovali, tak som nechcel byť trápny a odbehol som to celé. Bolo to tuším 8 km a dal som to za 43 minút, ale oplatilo sa, lebo ako odmenu som dostal od starostu melón a unínsku slivovicu. Takže prídem aj tento rok.

Ešte pred šiestimi rokmi ste sedeli v kancelárii a venovali sa účtovníctvu. Ako ste sa stali hercom?

To je veľmi dlhý príbeh. Ako dieťa som začal sám od seba hrať na gitare, aj v nedeľu v kostole som hrával, ale moju umeleckú kariéru odštartovala smrť Michaela Jacksona. Po nej sa chystal projekt na jeho počesť. Viem, že veľkolepý koncert sa napokon neuskutočnil, ale protagonisti spravili turné po Slovensku a zastavili sa aj u nás v Galante. Po polnoci už bola dobrá nálada, spevák zahlásil, že už končia, ale keby sa niekto ešte odvážil zaspievať, tak môže. To bol pre mňa podnet, prišiel som na pódium, zaspieval som aj zahral na gitare. Na druhý deň sa mi jeden z členov kapely ozval, že sa mu to páčilo, sršala z toho energia a či by som nechcel v jeho projekte skúsiť rolu gitaristu. To bol môj prvý kontakt so šoubiznisom.

Ale aj tak bol z vás účtovník.

Popri tejto, nazvime to hudobnej dráhe, som skončil vysokú školu manažmentu, robil som na účtovníckom oddelení IBM, ale stále som cítil, že ma to nenapĺňa a že tam vonku ma niečo čaká. Každému, kto cíti, že by mal v živote spraviť nejaké zmenu, odporúčam, aby sa na to podujal. Teraz, hoci som rozlietaný, niekedy končím deň úplne vyčerpaný, som spokojný a šťastný, lebo robím to, čo ma baví. Myslím si, že ľudia často nie sú zlí, sú len nešťastní. Veľa ľudí nežije život, ktorý by chceli a pritom majú všetko v rukách.

A herecká kariéra?

Nakrúcal som videoklip, kde som sa spoznal s Dominikou Richterovou. Končila konzervatórium, rozmýšľala, čo ďalej so životom a prihlásila sa na Vysokú školu múzických umení. Tak som si povedal, kedy to mám vyskúšať, ak nie teraz, keď sa o to pokúsi aj moja partnerka. V práci som podal výpoveď, na VŠMU nás vzali oboch.

Ako zareagovalo okolie?

Padli aj otázky, čo chcem s herectvom v 26 rokoch, keď si moji rovesníci už zakladajú rodiny, berú hypotéky, kupujú si autá. Ale ja som to vnímal tak, že by ma v starobe, keď budem bilancovať život, veľmi mrzelo, keby som to nevyskúšal.

Potom to už šlo celkom rýchlo.

Mal som veľké šťastie, lebo hneď v prvom ročníku ma zobrali na hosťovanie do SND. Tam si ma všimla Zuza Fialová, ktorá ma dohodila do seriálu Panelák. Neskôr si ma zasa Zdenka Studenková zobrala do ďalšej hry v divadle a už prišlo Búrlivé víno, Komisár Rex, Som mama, Amnestie. Za krátkych päť rokov, čo som na očiach divákov, som nevystúpil z kolotoča. Pritom to bol pre mňa totálny krok do neznáma. V divadle som bol prvýkrát, až keď som v ňom hral. Je to hanba, ale v rodine sme nemali nikoho, kto by nás k tomu viedol.

Dej filmu Amnestie sa odohráva krátko po Nežnej revolúcii v Československu. Ako tieto udalosti vníma vaša generácia?

Mal som v tom čase dva roky. Moja generácia, ale aj tá, ktorá príde po nás, bude žiť v tieni komunizmu, hoci nepriamo. Myslím, že nedokážeme doceniť cenu slobody, lebo sme nežili v ére pred ňou. Neviem si predstaviť strach našich rodičov, ktorí sedeli niekde vonku a obzerali sa okolo seba, či ich niekto nepočúva. Moja generácia nebude nikdy chápať reálnu cenu slobody. Môžeme si to pripomínať, zdôrazňovať, ale aj v tomto prípade platí, že až keď o niečo prídeme, začneme si to vážiť. Chodíme teraz s Amnestiami na besedy po stredných školách a diskutujeme s deťmi na tému komunistického režimu. Je potrebné v mladých ľuďoch vzbudzovať prirodzený záujem o históriu.

Žijú súčasní tínedžeri politikou?

Vnímajú ju úplne inak. Napríklad prostredníctvom sociálnych sietí, cez stránku Zomri. Mnoho vecí zľahčujú, kritický pohľad na dianie v spoločnosti má u nich celkom iný rozmer, akejsi politickej satiry. Všetci si uťahujú z rigorózky kapitána Danka, akurát neviem, či si v ich veku dostatočne uvedomujú, aký vplyv majú tieto veci na krajinu, jej ekonomiku, piliere demokracie.

Rozprával som sa so synom mojej sesternice, ktorý nechápal, prečo by mal za hudbu platiť, keď si ju môže stiahnuť na internete. Nezažil dobu, kedy sa kupovali cédečka alebo ešte platne na burze. Skrátka, narodil sa do sveta, v ktorom je hudba zdarma samozrejmosť. Niektorí mladí ľudia dokonca vnímajú nedávnu minulosť ako fikciu. Niečo také sa predsa v skutočnosti nemohlo stať.
8.3.2020   /   Rozhovory   /   Autor: Braňo Raškovič

Ďalšie články