Dva roky skoro nevidela, päť rokov len ležala. Teraz sa chystá na maratón!

Dva roky skoro nevidela, päť rokov len ležala. Teraz sa chystá na maratón!
Môže to byť postava česko - slovenskej vzájomnosti. Simona Vlašimská, jedna z viac ako štyroch stoviek majiteľov českého pasu na slovenskom štarte, sa vydala za bežeckou vášňou s košickou motiváciou. Presne v deň štartu tohtoročného ročníka oslávi štyridsiatku. A zabehnúť si pri tom maratón bola pre ňu hlavná výzva. Stihla ju však neplánovane už skôr a cestou zaznamenala aj ďalšie víťazstvo.
To prvé si zapísala už v januári v Cooperovom teste vybraných behajúcich žien, nominovaných do tretieho ročníka projektu Women ' Challenge, organizovaných spoločnosťou Prague International Marathon. V strahovskej ,,nafukovačke“ zvládla odbehnúť 2990 metrov. Za dvanásť minút, aby bolo jasné.

S radosťou potom pobehovala aj po chodbe atletického zväzu, kde sa konala následná besiedka spoločenstva behajúcich dievčat a žien . Pritom ... vyhrala už veľakrát sama nad sebou, alebo skôr nad svojím telom. Len čítajte jej príbeh.

Bývalá plavkyňa, aj solídna triatlonistka z Mělníka, sa vrátila v roku 1989 z náročného sústredenia vo vtedy ešte sovietskej Rige. "Denne sme dávali trikrát desať kilometrov, k tomu posilňovňu. Tréner mi potom povedal: teraz odpočívaj, len sa trochu ponaťahuj. A mne praskol meniskus," ukazuje na prvú jazvu na kolene.

Znie to ako horor z minulého storočia. Áno, artroskopia a druhý deň hybaj domov bez barlí, to bolo vtedy sci-fi. Nasledovala reoperácia, potom to isté ako cez kopirák na druhej nohe. "Po jednej z operácií som začala strácať citlivosť v ľavej, následne aj pravej nohe a v trupe. Výsledky vyšetrenia boli neurčité, až po niekoľkých týždňoch lekári našli Borreliu (návratnú horúčku) v punktátoch ľavého kolena. Zasiahnutá bola synoviálna membrána, ktorá plní vyživovaciu a mazaciu funkciu a je poskladaná do mnohých záhybov. Keby sa rozprestrela, zabrala by dvadsať metrov štvorcových plochy,“ popisuje diagnózu.

Nákaza spôsobila zápal mozgu, miechy aj zrakových nervov. Dva roky skoro nevidela, päť rokov len ležala v posteli, pribrala skoro tridsať kíl, brala invalidný dôchodok. "Snívalo sa mi o behaní, aj keď som dovtedy moc nebehala," vracia sa k mesiacom ako zo sna.

Ale prebudila sa z neho. A prihlásila sa na štúdium medicíny. Na jeseň 2002 po tom, čo jej umrel otecko, školu opustila. Predtým ešte podstúpila ďalších sedem operácií kolien. Zrazu povstala. A postupne si splnila tri životné ciele - zaplávala si s delfínmi, stala sa matkou a zabehla maratón.

Ešte týždeň pred pôrodom odšliapala tri hodiny na spinningovom maratóne. Vlani začala viac behať. Päťkrát týždenne, okolo desať kilometrov, pred sebou tlačila kočík. Prvé preteky We Run Prague si odtrpela, podobne Veľkú Kunratickú. Prvýkrát ju pred rokom "Ženská výzva" nevypočula. "Bola som sklamaná, naložila som Terezku do kočíka a išla behať. Aj v daždi to bolo dobré," hovorí. "Budem si behať sama, a čo," zasekla sa. Prihlásila sa na Hervis polmaratón, ale ochorela. A tak si aspoň čítala o príhodách dvanástich statočných žien. ,,Nakopol ma maratón, ako ho dievčatá, o ktorých som čítala, zvládli," bojovala ďalej.

Behám veľmi rada, ale do štádia, že bez toho nemôžem byť, som nedospela," rozpráva. "Som rada aj za deň voľna."

Kamarát ju opäť prihlásil do Women's Challenge a teraz to vyšlo. Ťahá jej na štyridsať - áno, pri glorifikácii "obyčajných" behajúcich žien porušujeme touto informáciou spoločenskú etiketu, hádam láskavý čitateľ odpustí. Stále sa smeje, srší energiou. A stíha toho naozaj veľa.

V zamestnaní, kam sa vrátila už po šesťmesačnej materskej dovolenke, vedie tím osobných konzultantov veľkých klientov. A teraz práve zháňa diár s obľúbeným Malým princom. Pod vedením trénera Miloša Škorpila stihla tento rok päť polmaratónov i maratón, k tomu pridala ďalšie preteky vrátane Miřejovického polmaratónu. Splnila si plány - maratón pod štyri hodiny, polmaratón pod dve, naposledy v Ústí nad Labem už dokonca za veľmi solídnych 1:34 hod.

Vďaka usilovnosti aj charizme ju odborná komisia vyhlásila víťazkou Women's Challenge 2013. "Dostala som tu vynikajúce zázemie. Ostávalo teda len behať, " usmieva sa.
"Projekt mi dal rodinu gaziel, z ktorých niektoré sú mi veľmi blízke, dal mi trénera, človeka s ohromným srdcom. Prebudil vo mne lásku k behu, posunul ma do sveta nových skúseností a zážitkov. Spoznala som mestá, ktorými som v minulosti len prechádzala," obzerá sa. Teraz behá pre Športový klub vozíčkarov, nabehanými kilometrami tiež prispieva na povodňové konto v Miřejoviciach, ležiacich neďaleko jej domáceho Mělníka.

"Tým pre mňa behanie získava ešte hlbší rozmer. Získala som silu a sebavedomie pre založenie bežeckej skupiny v práci, ktorá mi dáva veľa radosti. S kamarátom pracujeme na charitatívnom projekte, v ktorom pochopiteľne zohráva svoju úlohu beh. Posilnená časom som po 23 rokoch opäť ochutnala atmosféru triatlonu, hoci len v plaveckej časti štafety, skúsila som aquatlon."

A teraz mieri do Košíc. K zavŕšeniu svojho veľkého bežeckého sna. Alebo skôr napísaniu ďalšej úžasnej kapitoly.

2.10.2013   /   Ostatné   /   Autor: Tomáš Nohejl   /    Foto: Tomáš Nohejl

Ďalšie články