V prvom rade som cítil veľkú úľavu po všetkom, čo sme v posledných dňoch a týždňoch museli podstúpiť. Vyprchal adrenalín, ktorý nás držal na nohách, začali sme pociťovať vyčerpanosť, no pocit, že športovci i organizátori dospeli až k cieľu všetko vynahradil. Maratón sme pripravili s vypätím všetkých síl vo formáte, aký nám okolnosti dovolili. Na druhej strane sme však smutní, že sme museli veľa bežcov – aj keď veľmi neradi – odmietnuť, že sme im štart nemohlo dopriať. Priniesol to však život a musíme sa s tým na oboch stranách vyrovnať. Moje pocity sú preto ešte stále dosť zmiešané. Ťažko sa teraz s odstupom tak krátkeho času dajú úplne presne vyjadriť.
To, že sa MMM v tradičnú prvú októbrovú nedeľu napokon uskutočnil, bola odmena za vytrvalosť a nezlomnosť...
Bolo to ťažké, lebo prípravy na maratón sprevádzali stále sa meniace nariadenia a opatrenia, ktoré sme museli brať do úvahy. Nemohli sme a samozrejme ani nechceli ísť proti nim. Prvoradý cieľ bol rešpektovať všetky záväzné fakty, dbať na prevenciu a ochranu zdravia a zachovať kontinuitu maratónskej tradície. Radili sme sa s odborníkmi, vymieňali sme si skúsenosti, komunikovali sme. Hľadali sme podporu všade, kde sa dalo. Sme vďační každému, kto nám podal pomocnú ruku, povzbudil nás a pomohol nám. A takých ľudí bolo skutočne veľmi veľa.
Celé Slovensko sledovalo vašu vytrvalú snahu o zachovanie 97. ročníka najstaršieho maratónskeho behu v Európe. Čo bolo v tomto boji najzložitejšie?
„Predovšetkým opakované reštarty. Človek sa zobudil a netušil, s čím novým sa bude potrebné v tejto zložitej dobe vysporiadať, aké nariadenie bude platiť, podľa čoho sa pri prípravách bude dať postupovať. Situácia sa menila doslova každý deň. Nebolo vôbec ľahké motivovať ľudí, aby pokračovali v prípravách maratónu, ktorý sa možno ani neuskutoční. Bolo to náročné najmä na psychiku. Som rád, že sme všetko vydržali, nevzdali sme sa. Odmenou bol 97. ročník, ktorý sa začal symbolicky so zamračenou oblohou a v daždi, no a končil sa na slnečnými lúčmi zaliatej trati. Presne ako celé prípravy maratónu. Som šťastný, že sme sa nevzdali.“
Váš najkrajší zážitok z tohtoročnému košického maratónu?
Samozrejme, veľmi ma potešil výkon víťazného Mareka Hladíka. Je to sympatický mladý muž, ktorý zanechal v Košiciach veľmi dobrý dojem – vystupovaním, svojím úsilím. Podal výborný výkon, ktorý v obdivuhodnom sólo behu podčiarkol osobným rekordom. Dekorovať takéhoto športovca je vždy radosť. Ja sa však veľmi teším aj pri pohľade na tých, ktorí do cieľa dobiehajú medzi poslednými. Tiež vydali na trati všetky sily, išli na hranici svojich možností a nevzdali sa. Hoci mnohí už majú svoj vek, niečo v živote prežili, vždy sa na trať v Košiciach chcú znova a znova postaviť a stať sa tak inšpiráciou pre nás ostatných.
Na štart sa napokon postavilo 164 mužov a 24 žien, čo znamená, že ste nenaplnili ani povolených 200 bežcov a bežkýň. Čo sa stalo?
Keď sme v sobotu, v predvečer štartu kontrolovali štartovú listinu, zistili sme, že nenaplníme plánovanú kvótu. Stáva sa to na všetkých pretekoch, že všetci zaregistrovaní bežci si pre svoje štartové číslo neprídu. V situácii v akej sa nachádzame je to o to pochopiteľnejšie. Niekoľko bežcov sa rozhodlo necestovať do Košíc v poslednej chvíli. Snažili sme sa so všetkými ešte v strede týždňa komunikovať práve preto aby sme dohodnuté počty bežcov čo najviac naplnili. Nikoho však nemôžeme nútiť, aby sa postavil na štart, keď sa na to v poslednom momente necíti. Tí, čo v nedeľu bežali, zažili v uliciach Košíc podľa mňa síce nevšedné, ale veľmi pekné preteky. Veľa z nich si okruh v centre mesta pochvaľovalo a po pretekoch nám ďakovali, že 97. ročník podujatia vôbec bol. Takéto slová sa nám počúvali veľmi dobre.
Medzinárodný maratón mieru bol okrem slovenského šampionátu aj 8. kolom celoročného 15-dielného Bežeckého pohára SAZ. Víťaz 97. ročníka Marek Hladík si v ňom upevnil prvú pozíciu. Ako vnímate tento projekt SAZ pre slovenských vytrvalcov a vytrvalkyne?
Každá iniciatíva, každý projekt, ktorý pomôže slovenskej atletike, sú na osoh. Som rád, že prišla i táto snaha obohatiť súťažný kalendár novými akciami. Teším sa aj z toho, že hoci mnohé veľké a významné atletické podujatia vo svete pre koronavírus zrušili, slovenskí atléti na dráhe ukázali napokon niekoľko skvelých výkonov. Vytrvalci mali takýchto možností pomenej a preto je Bežecký pohár SAZ veľmi vítanou motiváciou v sezóne, ktorá mala byť pôvodne úplne iná. Snahy mnohých slovenských vytrvalcov treba podporovať, treba im pomáhať. Napríklad aj takým projektom, ako je Bežecký pohár SAZ.
Ako sa pozeráte na snahu vedenia SAZ motivovať vytrvalcov, aby aj vďaka Bežeckému poháru sa zúčastňovali na podujatiach na celom Slovensku?
Je veľmi dobré, keď vrcholoví i rekreační bežci objavujú rôzne kúty Slovenska aj vďaka bežeckým podujatiam. Vidíme ako temer všade, i mimo veľkých miest, vedia organizátori pripraviť kvalitné a vydarené preteky. Treba o i nich hovoriť, pomáhať im, prezentovať každou formou úsilie a schopnosti organizátorov. Každé bežecké podujatie, ktoré pribudne do súťažného kalendára ma poteší. Som rád, že túto iniciatívu podporuje aj SAZ.
Čo hovoríte na iniciatívu partnera bratislavského Night Run-u,
firmy Telekom, ktorá sľúbila vyplatiť trénerom najlepšej desiatky mužov a
žien v Bežeckom pohári SAZ prémie v celkovej výške 10 000 eur?
V
súčasnosti atletika i celý slovenský šport potrebujú každé euro.
Hovorme si pravdu a rešpektujme realitu: slovenský šport nie je priorita
tejto vlády. V tomto zložitom období, ktoré pre pandémiu koronavírusu
žijeme, určite nie. Peniaze od štátu súrne potrebujú aj iné oblasti
nášho života. Preto buďme radi ak sa nájde akýkoľvek partner, ktorý ide
podporovať slovenskú atletiku. Ešte viac ma teší, že iniciatívne našiel
spôsob, ako podporiť a motivovať práve trénerov. Ani tí to samozrejme
dnes nemajú vôbec ľahké. Je to dobrý príklad pre ostatných.
Koľko ľudí sa podieľalo na príprave 97. ročníka MMM?
Náš
tím sa každý rok postupne s blížiacom sa maratónom rozrastá. V pevnej
štruktúre organizačného výboru nás bolo približne 70. Priamo počas
maratónu v centre mesta nám pomáhalo do 200 ľudí. Niekto by mohol
povedať, že na jedného účastníka bol jeden usporiadateľ či dobrovoľník.
Bolo však potrebné všetko poistiť a pripraviť sa na každú alternatívu.
Do hry vstupoval i vyhlásený núdzový stav a obmedzenia, ktoré sú s nim
spojené.
Aké najväčšie poučenie a skúsenosť ste získali počas prípravy najstaršieho európskeho maratónu?
Opäť
sme sa presvedčili, aká dôležitá je včasná a otvorená komunikácia,
ktorá dodáva ľuďom v našom okolí istotu a prehľad o celkovom dianí. Mám
na mysli komunikáciu smerom do vnútra nášho tímu i smerom k účastníkom
maratónu. Venovali sme jej množstvo času, museli sme za pochodu meniť a
upravovať organizačné manuály a podklady pre naše tímy, snažili sme sa
aj v tejto neprehľadnej situácii dostať k ľuďom v našom okolí čo najviac
zrozumiteľných informácií. Veľmi povzbudzujúce pre nás boli slová
podpory a spolupatričnosti, ktoré zaznievali z mnohých strán. Celý tím
sa dokázal zomknúť a spolu prekonávať prekážky. Mnoho krát už za
zdanlivo beznádejnej situácie. A rovnako ako v samotnom maratóne, kde
často rozhoduje viac hlava a mentálna sila, než iba samotná fyzická
pripravenosť, i viera vo vlastné sily nás organizátorov bola pre celkový
úspech rozhodujúca. Postupovali sme vpred krok za krokom bez
premršteného sebavedomia, s pokorou, no súčasne s presvedčením, že to
napokon zvládneme.“
S akými pocitmi ste po viac ako dvoch desaťročiach počúvali slovenskú hymnu na počesť víťaza Medzinárodného maratónu mieru?
Ako vyzerá poradie najlepších v BP SAZ 2020 po MMM v Košicich, po 8 z 15 plánovaných kôl?