Majseviča tiež uznali vinným z „poskytnutia nepravdivých alebo nepresných informácií v priebehu udalostí, ktoré viedli k odchodu športovkyne z olympijskej dediny“ v auguste 2021. Šesťdesiattriročný Majsevič nesmie zastávať žiadnu funkciu v atletike do februára 2029.
Prípad Kristiny Cimanovskej vyvolal v Tokiu diplomatický incident. Športovkyňa podrobila kritike vedenie bieloruskej výpravy na OH, ktoré ju bez jej vedomia prihlásilo ako členku štafety na 4 x 400 m. Po uvedenej kritike ju Bielorusi odhlásili z ďalšieho diania v Tokiu a oznámili jej, aby si zbalila kufre a odcestovala domov. Sprievod na letisko jej robili Majsevič a ďalší člen bieloruskej výpravy Artur Šimak.
Bieloruske sa však na letisku podarilo zalarmovať políciu, že odchod z Tokia sa deje proti jej vôli. Veci potom nabrali rýchly spád. Noc strávila športovkyňa v letiskom hoteli, neskôr zamierila na poľské veľvyslanectvo a o dva dni neskôr cez Viedeň priletela na základe humanitárneho víza do Varšavy. A tam zotrvala v spoločnosti svojho manžela doteraz, cíti sa tam v bezpečí.
Cimanovská už vo Varšave prezradila, že do Bieloruska by sa rada vrátila, ale stane sa tak až vtedy, keď to bude pre ňu bezpečné. Poľsko sa stalo útočiskom množstva aktivistov z Bieloruska, aby sa vyhli represiám zo strany autoritárskeho režimu samozvaného prezidenta Alexandra Lukašenka. Ten podľa oficiálnych výsledkov z leta 2020 opäť vyhral prezidentské voľby, no miestna opozícia aj mnohé krajiny vo svete to považujú za zmanipulované.
Po spomenutých voľbách sa v krajine strhla vlna protestov, ktorá mala za následok približne 35-tisíc zatknutých osôb a tisíce zbitých demonštrantov. Cimanovská síce v Tokiu kritizovala predstaviteľov bieloruskej výpravy na OH a nie vládu, no do februára 2021 bol šéfom Bieloruského olympijského výboru práve Alexander Lukašenko, agendu potom odovzdal svojmu synovi.