Marek Fašiang: Také endorfíny, aké mám po behu, nemám po žiadnom inom športe

Marek Fašiang: Také endorfíny, aké mám po behu, nemám po žiadnom inom športe
Najviac ľudí ho zrejme pozná ako jedného zo seriálových oteckov. Niektorým bude povedomý aj jeho hlas, keďže sa od tretej časti až do konca filmovej série prihováral slovenským divákom ako Harry Potter. MAREK FAŠIANG je však aj vyštudovaný právnik, podnikateľ, ktorý vlastní v Bratislave niekoľko kaviarní a v neposlednom rade aj milovník aktívneho pohybu vrátane behu.
Z viacerých športových aktivít, ktorým sa venujete, alebo ste sa venovali, ma zaujal zjazd na bicykli. To musel byť celkom adrenalín, nie?

Určite bol. Ale zjazdu na bicykli sa už nevenujem, nielen preto, že mám svoj vek. Keď som bol mladší, s partiou chalanov sme chodili na Kolibu, keď to tam ešte vôbec nebolo pre cyklistov vybudované. Takže sme si zhotovili skok a na ňom sme skákali.
Keď som skončil štúdium na vysokej škole, v auguste sme pobalili bicykle a snoubordy a vyrazili na výlet do Francúzska. Dopoludnia sme jazdili na snoubordoch na ľadovci a popoludní sme zišli lanovkou o jednu stanicu nižšie a jazdili sme na bajkoch. To sa mi veľmi páčilo.
V tom čase sme sa boli pozrieť aj na majstrovstvá sveta v zjazde na bicykli vo Švajčiarsku, kde som naživo stretol a pozdravil Filipa Polca alebo Stevea Peata, čo boli moje idoly.

Čo sa stalo, že ste už na bicykel v lese sadali menej?

Zastavilo ma zranenie, keď som si na Semmeringu zlomil lopatku. Chytil som blok a musím povedať, že odvtedy mám na bicykli rešpekt. Zostalo mi však veľa ďalších športových aktivít. Mám rád všetky doskové športy. Čiže v zime snoubording, v lete wakeboarding. Rád chodím aj k oceánu surfovať, hoci teraz na to nebolo veľa možností, keďže bola pandémia covidu a najmä som sa venoval malej dcérke.
 Surfing pri oceáne znie zaujímavo. Ako rýchlo sa to dokáže suchozemec naučiť?

To sa nedá. Je to úžasný, ale veľmi náročný šport. Keď beháte, alebo jazdíte na snouborde, máte stabilné podmienky, ale pri surfingu nie. Každá vlna je úplne iná, každú vlnu musíte chytiť v nejakom inom mieste, takže na učenie sa je to extrémne náročný šport. Človek, ktorý nežije pri oceáne, to bez toho, aby tam strávil dlhé týždne alebo mesiace, nedokáže. Ja som obyčajný dovolenkový surfer, ale v bare sa dokážem tváriť drsne, takže tam by mi možno niekto aj zhltol, že som dobrý.


Kde všade ste surfovali?

Na Bali, to je obľúbená destinácia, v Kostarike, na Srí Lanke, vo Francúzsku, Portugalsku.

Pohyb a šport bol teda odjakživa súčasťou vášho života. Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať naplno aj behu?


V mojom prípade bolo kuriózne, že som neznášal beh. Kamaráti ma prihlásili na beh Devín – Bratislava, to bola moja prvá skúsenosť s bežeckými pretekmi. Trať meria takmer dvanásť kilometrov a ja som predtým nikdy neodbehol viac ako päť či šesť kilometrov. Bola to taká klasika. Najskôr ma začali predbiehať ženy, potom deti, dôchodcovia a napokon čata v plnej poľnej v kanadách. Zažil som si krst, ktorý trochu bolel. Časom sa nebudem chváliť, ale zistil som, že beh je pekný šport a že sa mu budem venovať aj naďalej. Postupne som našiel v behu pasiu a pochopil som, čo je na ňom krásne. 
Kam si chodíte zabehať?

Našťastie žijem v Bratislave, kde mám veľa možností. Veľmi rád chodím na Železnú studničku. Spojil som si beh so psychohygienou, vyvetrám si pri ňom hlavu. Rád behám sám, ale aj s partiou, kde sa môžeme porozprávať. Dám si šesť až osem kilometrov na Železnej studničke, to ma naplní endorfínmi a môžem potom riešiť veci. Bol som veľmi prekvapený, keďže rád športujem a venujem sa viacerým športom, ale také endorfíny, aké mám po behu, nemám po žiadnom inom športe. A to je krásne.

Absolvovali ste štyri nočné behy, dva v Bratislave, dva na Donovaloch. Našli ste v nich záľubu?

Nočné behy sú špecifické, ale vždy záleží, s akými ľuďmi beháte. Donovalský beh sa mi páčil ešte viac. Tam som – myslím to teraz samozrejme obrazne – našiel Ježiša. Väčšinou som totiž behával po rovine, ale na Donovaloch tuším od šiesteho kilometra stúpate a zavŕši sa to na poslednom kilometri pekným prevýšením. Tam mi vyskočil tep do neskutočných výšok a keď som vybehol hore, videl som všetkých svätých. Ale opäť musím povedať, že je to krásna akcia. Milujem beh v prírode. Vyjsť v Bratislave na hrádzu ma neláka. Keď je možnosť, chodím behať do hôr a do lesa a to si neskutočne užívam. 

Tento rozhovor si dočítate v najnovšom
vydaní magazínu BEHAME.sk, ktorý
nájdete v každej dobrej PNSke.
16.5.2023   /   Rozhovory   /   Autor: Braňo Raškovič   /    Foto: RH

Ďalšie články