Aj bežci starnú. Každý inak

Aj bežci starnú. Každý inak
Vek je len číslo. Túto frázu používame a počúvame často aj my bežci. Občas ako útechu, inokedy ako vyjadrenie toho, že sa cítime mladší, než ukazuje náš rodný list. Nespochybniteľnou pravdou však je, že nestarnú len kapely, ako spievala skupina Modus, ale aj bežci. A nie je na tom nič zlé, môže to mať dokonca aj svoje výhody.
Do médií z času na čas preniknú správy o obdivuhodnom výkone nejakého sedemdesiatnika alebo o tom, že maratón odbehla babičkadávno po deväťdesiatke. Väčšina bežcov však svetové ani národné veteránske rekordy neprekonáva a ani v mimoriadne pokročilom veku ich až tak veľa nie je. Nikto však neunikne neúprosnej realite, že jeden osobný rekord bude posledný a z roka na rok budeme pomalší a odbehnutie kedysi bežnej vzdialenosti nám potrvá oveľa dlhšie a vynaložíme na to omnoho viac námahy. Zároveň však možno do nášho života príde predtým nevídané potešenie – začneme obsadzovať stupne víťazov vo veteránskych kategóriách.

Pribúdajúci vek môže mať na bežca mnohoraký vplyv a je len na nás, aby sme si uvedomili, v čom pre nás spočíva hodnota behu, čo nás k nemu motivuje a aké máme ciele. Všetky možnosti, ako sa so starnutím – nech už to znamená čokoľvek – vyrovnať, výrazne prekračujú rozsah jedného časopiseckého článku, a tak ako súčasť mozaiky predstavíme príbehy troch veteránov. Nie tých z českej filmovej klasiky, ale niekdajšieho šampióna a dvoch mužov, ktorých povolania im umožňujú osobitým spôsobom vnímať svoj bežecký život naprieč desaťročiami.

Najlepšie je neprestať

Amby Burfoot plánuje zúčastniť sa v novembri na pretekoch v Manchestri v americkom štáte Connecticut. Na tom by nebolo nič zvláštne. Takých ľudí sú tisíce, konkrétne vlani ich bolo viac ako 7400. Ani vo svojej kategórii 75 – 79 nie je osamelý. Vlani mal takmer pol stovky súperov. Všetkých nechal za sebou. Amby však nie je úplne bežný účastník. Ak svoj cieľ splní, bude to jeho šesťdesiata účasť na týchto pretekoch. „Keď som bol na vrchole, deväťkrát som ich vyhral. Dnes je každoročný návrat na tieto preteky výnimočnou udalosťou v mojom kalendári,“ hovorí 76-ročný bežec, novinár a spisovateľ.

Preteky v Manchestri nemajú ani osem kilometrov, ale na jar má ešte ambicióznejší cieľ. „Dúfam, že sa mi podarí v apríli bežať Bostonský maratón na 55. výročie môjho víťazstva v roku 1968,“ dodáva. Za tých päť a pol desaťročia sa v jeho bežeckom živote veľa zmenilo. Hovorí, že najväčšia zmena nastala v roku 1976, keď sa rozhodol, že namiesto 160 kilometrov týždenne bude spokojný so štvrtinovým objemom. A bol. Neskôr však opäť začal trénovať o niečo viac. „Schudol som takmer päť kíl a približne od 55 do 65 rokov som sa opäť zlepšoval v porovnaní s výkonmi v štyridsiatke. Odvtedy to ide dole vodou a v poslednom čase čoraz rýchlejšie. Je to však úplne normálne, aj keď trochu skľučujúce,“ opisuje svoj vývoj niekdajší bostonský šampión.
 Za hlavný dôvod, prečo stále behá, označuje, že sa vďaka tomu každý deň cíti lepšie: „Už behám tak dlho, že by som sa cítil čudne, keby som si párkrát v týždni nezabehol. Priznávam, že som od športovania závislý a myslím si, že je to prevažne pozitívna závislosť.“

Amby Burfoot je presvedčený, že najdôležitejšie pre bežca je udržať si radosť z behu, aj keď mu roky pribúdajú a výkonnosť klesá: „Ak niekto prestane behať v štyridsiatke, päťdesiatke alebo šesťdesiatke, beh preňho nemá veľkú hodnotu. Najväčší prínos totiž prináša vo vyššom veku, aj keď sme pomalší a kadečo nás pobolieva.“ Všetkým odporúča pri behu zostať, nech už je to akokoľvek náročné. „Musíte prijať, že ste pomalší a väčšiu pozornosť venovať iným benefitom. Vhodné je behať na čas, nie na objem. Každý si môže ísť zabehať povedzme na 40 minút. Alebo aj na štyri hodiny, ak to je jeho cieľ,“ dodáva odľahčene.

Amby je tiež spolutvorcom internetovej stránky Lifetime Running (Celoživotné behanie), ktorá prináša príbehy bežcov vo veku nad 60 rokov alebo takých, ktorí behajú prinajmenšom posledných 25 rokov. Na otázku, ktorý príbeh ho najviac inšpiroval, odpovedá, že obdivuje všetkých, obzvlášť starších ako on, ktorí sa stále držia. „V čase covidu a veľkého náporu na zdravotníctvo mimoriadne obdivujem tých niekoľkých lekárov-bežcov, ktorí sa venujú medicíne aj po sedemdesiatke, hoci by bolo pre nich ľahké odísť, ako to urobili mnohí iní,“ zamýšľa sa.

Zároveň upozorňuje, že aj oddanosť behu má svoje hranice. Pozná veteránskeho bežca, ktorý napriek rakovine naďalej beháva maratóny. „Nie som si istý, či je to rozumné. Trochu si zabehať? Áno! Ale takto veľa? Neviem. Robí to však preto, aby si zachoval elán a duševné zdravie, čo je z roka na rok dôležitejšie. Kto ho teda môže kritizovať za cestu, ktorú si zvolil?“

Nezlomila ho ani nehoda


Bernda Heinricha označil Amby Burfoot v jednom zo svojich článkov za najzaujímavejšieho samotára medzi bežcami. Osemdesiatdvaročný biológ žije v chatke, ktorú si sám postavil v lese na západe štátu Maine. Napísal viac ako dve desiatky kníh o prírode a dve o behaní. V tej novšej, Racing the Clock (voľný preklad Preteky s časom), sa venuje aj téme starnutia.

Vlani v októbri mal ťažkú autonehodu, po ktorej musel absolvovať dve operácie subdurálneho hematómu. Jeho beh teraz pozostáva najmä z polmíľového poklusu k potoku, v ktorého pláva. „Uvažoval som, či sa môžem zlepšovať v športe, ktorému som sa predtým nevenoval, a podľa očakávania sa zlepšujem. To ma motivuje. Viem totiž, že v behu by som sa už nezlepšil. Tam som dosiahol vrchol, keď som mal 41 rokov,“ hovorí. Tým vrcholom bol svetový veteránsky, absolútny americký a absolútny cestný svetový rekord v behu na 100 kilometrov.

Napriek tomu, že celý život skúma prírodu, vraví, že jeho biologické vedomosti nemali žiadny vplyv na jeho bežecké výkony a vnímanie procesu starnutia. „Výnimkou možno bolo uvedomenie si, že z pohľadu porovnávacej biológie sme my ľudia morfologicky, fyziologicky a psychologicky zrodení pre beh. (O tejto myšlienke píše v knihe Why We Run – Prečo beháme, pozn. redakcie.) Akurát sa to príliš neprejavuje, lebo máme životný štýl zdomácneného zvieraťa zavretého v ohrade civilizácie,“ zamýšľa sa.
Pochybuje, že sme zrodení pre celoživotné behanie. „Sme zrodení, aby sme boli aktívni. Myslím, že v loveckej spoločnosti by mladší muži naháňali antilopu, ale starší by za nimi nestíhali. Skôr by pôsobili ako radcovia a venovali by sa niečomu inému, pretože by ich pri love zdržiavali,“ opisuje svoju hypotézu.

Ako biológ má pochopenie pre tých, ktorí vrodený predpoklad pre beh nevyužívajú. Vysvetľuje, že lenivosť súvisí s potrebou ušetriť energiu na situácie, keď ju naozaj potrebujeme: „Ak by sme museli prekonať silnú zimu s množstvom snehu, keď nebudeme mať možnosť získať žiadnu potravu, tí, čo prežijú, možno budú tí tlstí, ktorí necvičia a nabrali dosť tuku, z ktorého môžu žiť.“
Sám však priznáva, že v obdobiach, keď z rôznych príčin nemohol behať, cítil v sebe hnev a bolesť. „A keď som nakoniec znova mohol behať, pociťoval som to ako veľký dar, ako niečo, čo som nečakal. To ma motivovalo ešte viac, pretože som si uvedomil, aké je výnimočné, že môžem behať, a navyše pomerne rýchlo a ďaleko,“ vyznáva sa.

V súčasnosti už nemá žiadne bežecké očakávania či ciele. „Vďaka tomu sa cítim slobodný a je to väčšia zábava. Špecifické ciele som si dával, keď som si uvedomil, že môžem byť celkom dobrý a mal som pocit, že ak sa o rekord nepokúsim, budem to ľutovať do konca života,“ hovorí zrejme najznámejší biológ medzi bežcami.

Vo vyššom veku považuje za dôležité zostať aktívny, a nemusí to byť nevyhnutne v podobe behu. V súčasnosti ho napríklad zamestnáva rúbanie a ukladanie dreva na zimu. Keď udrie zima, bude musieť načas prestať s plávaním, ale má v pláne chodiť po lese na snežniciach. Oprášil by aj staré bežky, ale nemá vhodný terén. Nuž a popritom sa môže venovať tomu, čo si predsavzal, keď v roku 1981 prekonal svetový rekord: „Povedal som si, že budem sedieť na zadnej verande svojej chaty a užívať si svoj úspech. Aj to robím. Medzitým si občas odbehnem k potoku zaplávať.“


Vrátila sa chuť behať

Psychológ a terapeut Ľudovít Dobšovič sa krátko pred naším stretnutím vrátil z päťtýždňového cyklistického výletu na Sicíliu. To len dokazuje, že aj v 70 rokoch je nesmierne aktívny. Medzi svojimi rovesníkmi je skôr výnimkou. Ako hovorí, spomedzi jeho spolužiakov ako-tak športujú dvaja-traja. Jeho bežecká kariéra prešla viacerými fázami. Behu sa venoval v mladosti, potom si od neho dal prestávku, keď ho očarilo lietanie na rogale, a po päťdesiatke sa k nemu znova vrátil. Na začiatku pandémie však uňho bežecká vášeň vyhasla. „Chcel som ísť na svoj deviaty maratón, ale stále som behal s nechuťou. Neskutočne sa mi nechcelo, išiel som do toho až s odporom. Akoby som sa behu predtým presýtil. Potreboval som na chvíľu vysadiť,“ opisuje nedávnu epizódu.

Pred niekoľkými týždňami sa prvýkrát od apríla 2020 k behu vrátil: „Pozeral som sa na bežcov a hovorím si: A prečo ja nebehám? Keď som manželke povedal, že si idem znovu zabehnúť, pozerala sa na mňa, čo sa stalo. Nuž, dostal som zase chuť.“

Priznáva, že by si chcel zabehnúť ešte jeden maratón. Aj vie kde – v Košiciach. „Fascinuje ma svojou atmosférou. Dobeh na koberec pred cieľom je úžasný pocit, ktorý človek nezažije hocikde,“ vyznáva sa. Na prekonávanie rekordných časov však už nemyslí. „Keď som bol mladší, hnevalo ma, ak som bol horší než rok predtým. Posledné dva maratóny som to už v sebe nemal. Povedal som si, že už sa nebudem naháňať, chcem to len odbehnúť. A na počudovanie, zabehol som celkom dobre,“ dodáva.

Cyklovýlet do Talianska konfrontoval Ľuda, ako ho familiárne volajú, s realitou, ktorú doma nevída. „Boli sme príjemne prekvapení, koľko starších ľudí tam beháva – mužov aj žien. Na pár kilometroch sme stretli 50 – 60 ľudí. Určite mali nad 50 rokov, mnohí sú isto už dôchodcovia. U nás to nevidím. Podľa mňa sa hýbu, aby nemuseli platiť za zdravotnú starostlivosť. My nie sme naučení prevziať zodpovednosť za seba. Čakáme, že sa o nás niekto postará,“ uvažuje o kultúrnych rozdieloch medzi dvomi krajinami.

Zdravotný aspekt vždy považoval za jeden z motívov, prečo beháva. „Keď sa hýbem, robím niečo pre seba a nebudem príťažou pre iných. Je to moja zodpovednosť voči okoliu starať sa o seba a beh je perfektný. O niekoľko rokov sa mi môže niečo stať a moji blízki sa budú musieť o mňa starať, ale kým môžem, dovtedy chcem behať. Keď sa prestanem hýbať, asi už umriem. A na to sa necítim,“ hovorí s príslovečným humorom.

Ako psychológ si všíma, že mnohé aspekty civilného života sa zrkadlia aj v našom postoji k behu. Niektorí bežci nedokážu akceptovať pribúdajúce roky a hromadí sa v nich frustrácia z toho, že už nedosahujú výkony ako kedysi. „Neprijatie starnutia podľa mňa súvisí s tým, že daný človek sa celkovo v živote cíti nedocenený a beh používa ako nástroj, aby ho ostatní ocenili. Neviem, či takýto človek má naozaj málo ocenenia – to neviem posúdiť – alebo je len nenásytný. To, akí sme v živote, sa prejaví aj v behu – v našich ambíciách, v našom nasadení, v našom sebauspokojení,“ ozrejmuje svoj pohľad na večných nespokojencov v radoch bežcoch a priznáva, že keď sa s nimi na túto tému rozprával, neuspel. Brali to tak, že ich nedoceňuje.

Ľudo Dobšovič je – podobne ako Bernd Heinrich – tiež príkladom, že na nové začiatky nikdy nie je neskoro. Pred ôsmimi rokmi začal s otužovaním a tvrdí, že mu jednoznačne zdravotne prospieva. Vďaka otužovaniu o sebe zistil niečo nové: „Uvedomil som si, že keď sa pre niečo rozhodnem, môžem ísť aj do nepríjemného a zvládnem to. Lebo záleží, ako sa k tomu postavím.“

Svoje nadšenie z pohybových aktivít sa snaží prenášať aj na okolie prostredníctvom sociálnych sietí: „Na facebooku zdieľam veci o behu, bicyklovaní, otužovaní. Ľudia, toto robte, má to význam. Nechcem sa ukazovať na fotkách – ani na nich nie som, lebo ich robím –, ale chcem ľudí inšpirovať. Poďte medzi nás, pridajte sa. Pribúdajú však pozvoľne.“

Nielen trojicu, ktorej príbehy sme vám priblížili, ale všetkých aktívnych veteránov azda najlepšie vystihuje heslo zo skautského erbu Eduarda Mareka, muža, o ktorom síce nevieme, že by pravidelne behával, ale bol nesmierne vitálny počas celého svojho takmer 105-ročného života: Čo je v pohybe, neobrastá machom.
10.3.2023   /   Rozhovory   /   Autor: Tomáš Mrva   /    Foto: Bigstock

Ďalšie články