Šmahelovci z tímu „Bratislava IV.“ si na Železnej Studničke vybehali novú bežeckú trať

Šmahelovci z tímu „Bratislava IV.“ si na Železnej Studničke vybehali novú bežeckú trať
Milovníci behu z Bratislavy a okolia súperili v nedeľu medzi sebou v behu na 10 km. Mestská časť, ktorej obyvatelia spolu nabehali najviac kilometrov, dostane od organizátorov novú trať
Bývalý taekwondista z niekdajšieho dúbravského klubu Štefan Szabo so štartovným číslom 460 prišiel napriek rannému nevľúdnemu počasiu na štart 1. ročníka District Battle Run (bežecký súboj okresov, resp. obvodov) medzi prvými.

„Rád a pravidelne behám. Pre svoj obľúbený beh si nájdem čas tak štyri – päťkrát počas týždňa, v lete, keď je pekné počasie, behám skoro každý deň,“ vysvetlil 35-ročný Štefan Szabo svoju prítomnosť na tomto unikátnom podujatí tesne pred vybehnutím na riadne certifikovanú 10 kilometrovú trať na Železnej studničke.
„Najťažšie sa bolo rozbehnúť. Tých prvých päť kilometrov som si musel trochu vytrpieť, musel som sa trochu prinútiť... Potom to už išlo... Už som vedel, že vydržím. Som zvyknutý behať dlhšie trate, tri až päť kilometrov mám iba tak na rozcvičku. Dnes to nebolo pocitovo práve najlepšie, ale som rád, že som tu bol,“ tvrdil spotený Štefan Szabo po dobehnutí do cieľa, ktorý bol v areáli známeho amfiteátra na Partizánskej lúke.

Štefan Szabo si v sobotu ráno dal za cieľ bežať desať kilometrov pod 55 minút. „Moje maximum je 55,17, ktoré som zabehol tento rok vo februári na Zimnej desiatke. Takže teraz sa pokúsim tento čas ešte zlepšiť. Každým behom tlačím čas viac k tej hranici 55 minút. Keď to bude teraz pod ňou, budem veľmi spokojný,“ tvrdil bežec z tímu Bratislava IV., ktorý sa k pravidelnému behu vrátil minulý rok po niekoľkoročnej pauze. „Beh je ideálny prostriedok nie iba na fyzickú kondíciu, ale aj na psychický relax. Počas neho si perfektne prečistím hlavu. Preto som vlastne aj začal opäť behať. Bolo to pre mňa veľmi dobré rozhodnutie. Myslím, že práve beh mi už začal chýbať,“ vysvetlil Š. Szabo.

Na nedeľnej akcii bratislavskej bežeckej komunity nemohla chýbať

Štartovné číslo 537 mala na tričku bežkyňa z bratislavskej Petržalky Monika Bronišová. V súboji bratislavských mestských časti o sľúbenú certifikovanú bežeckú trať prišla podporiť najväčšie sídlisko na Slovensku. „O behu som sa dozvedela cez internet. Keďže už dlhšie patrím do súčasnej bratislavskej bežeckej komunity, takúto možnosť prebehnúť sa v krásnom prostredí Železnej studničky som si nemohla nechať ujsť,“ zdôraznila pravidelná účastníčka bežeckých tréningov v hale Elán. „Päťkrát v týždni sa idem prebehnúť, veľmi rada mám aj tréningy v hale Elán. Najmä v zime sa lepšie trénuje pod strechou ako pod holým nebom... Navyše, ľudí z Be Coolu tiež dobre poznám,“ vysvetlila Monika podnety, ktoré ju prilákali na štart. „Musím sa pochváliť, že už mám na konte aj jeden polmaratón. Bežala som ho minulý rok v Košiciach, lebo som si to chcela vyskúšať na vlastnej koži,“ priblížila mladá Petržalčanka svoju bežeckú kariéru. „Nie, čas v Košiciach nebol pre mňa podstatný. Podstatné bolo, či to vôbec zvládnem (smiech). Som rada, že som polmaratón ´urobila´ za dve hodiny a 15 minút, a neumrela som pri tom,“ reagovala 29-ročná pracovníčka projektovej firmy na otázku, či bola spokojná so svojou minuloročnou polmaratónskou premiérou. „Vlani som sa poučila, tak teraz trénujem vytrvalosť. Od roku 2013 som sa začala viac hýbať, od roku 2014 už behám dosť intenzívne. Prvého marca som v Majcichove odbehla desiatku v čase pod 56 minút,“ doložila Monika skôr ako sa vydala v ústrety desaťkilometrovej trati.

V tom čase mala práve jej Petržalka na konte najviac kilometrov – štyridsať. Dúbravka a Karlova Ves mali tridsať a bratislavská trojka dvadsať. Ostatní Bratislavčania v cieli ešte úplne absentovali. O pol hodinu neskôr sa čísla odbehnutých kilometrov trochu zmenili. V cieli klasifikovali sedemnásť bežcov z Petržalky (čiže 170 km), ako aj prvých päť obyvateľov Starého Mesta (50 km), desať bežcov z bratislavskej druhej časti (100 km) a štyroch zástupcov Bratislavy a okolia (40 km). Do pozície lídra týchto unikátnych bežeckých pretekov sa prepracovali obyvatelia Dúbravky a Karlovej Vsi, ktorí si vedúcu pozíciu počas celého podujatia už z rúk nepustili. Bežci z Bratislavy IV. mali vtedy nabehaných už 310 kilometrov. A to ešte na trati ani neboli ambasádori jednotlivých mestských častí, ktorí sa na štart behu postavili až o 10.45 h. Plece pri pleci vybehli Matej „Sajfa“ Cifra (Bratisalava I, Staré Mesto), Boris Csiba (Bratislava V, Petržalka), Marcel Matanin (Bratislava a okolie), Martin Šmahel (Bratislava IV, Dúbravka a Karlova Ves), a Ján Mečiar (Bratislava II, Nové Mesto) a Dagmar „Didiana“ Dianová. Poslední dvaja z tejto šestice mali tesne pred behom dosť nezvyčajný spôsob prípravy.

„Odporúčam to každému. Noc pred behom stráviť na párty a potom hneď ráno ísť bežať desať kilometrov! Je to fakt výborná vec. Nebyť bežcov, ktorí ma potiahli do cieľa, neviem, či by som to dokázala. Som rada, že žijem, že sa vôbec môžem hýbať,“ sebakriticky tvrdila o hodinu neskôr v cieli Dagmar „Didiana“ Dianová.

Čerstvý držiteľ televíznej ceny OTO Ján Mečiar sa však držal na trati statočne. Dokonca tvrdil, že tento nevšedný Beh Bratislavčanov, čiže District Battle Run, absolvoval v rámci prípravy na svoj prvý maratón, ktorý chce bežať koncom tohto mesiaca v Bratislave.

Manželia z Chorvátska si mysleli, že si pomýlili dátum

Ambasádorom Bratislavy a okolia bol známy slovenský vytrvalec a maratónec Marcel Matanin, ktorý je zároveň aj trénerom slovenského maratónca a bežca na dlhé trate Borisa Csibu. Ten zasa mal patronát nad vytrvalcami z bratislavskej Petržalky. „Ty si len bež svoje tempo. Na nič neber ohľad, choď celú trať svojim tempom. Netreba to preháňať,“ radil Marcel Matanin svojmu zverencovi cestou na štart behu. Pravdepodobne Boris všetky odporúčania dodržal, lebo tak ako s Marcelom spolu na trať vybehli, tak spolu aj dorazili do cieľa pri amfiteátri na Partizánskej lúke.

„Čo sa tu deje? Prečo je tu tak veľa ľudí?“ pýtala sa Jozefa Pukaloviča sympatická blondínka, ktorú sprevádzal vysoký pán v modrej čiapke. Šéf podujatia im okamžite vysvetlil, čo sa na Železnej studničke deje a súčasne ich pozval na štart, aby svojou účasťou podporili mestskú časť, v ktorej žijú.

Kým oni za pozvanie poďakovali s odkazom, že oni si pôjdu svoj tradičný beh, ďalšia dvojica Saud a Amila Blentičovci z bratislavského Nového Mesta sa veľmi radi do tohto bežeckého podujatia zapojila.

„Keď sme ráno sem prišli, mysleli sme si, že práve prebieha beh, ktorým sa bude 22. marca otvárať bežecká sezóna v Bratislave,“ začala svoje rozprávanie Amila Blentičová. „Aj sme začali mať pochybnosti, či sme si nepomýlili dátumy. Či je dnes naozaj pätnásteho marca... Lebo aj na tie preteky sa spolu chystáme. Dokonca viac, než na tieto. Už ich máme poznačené v kalendári,“ opisovala pani Amila ranný nepokoj, ktorý ich prepadol na ich obľúbenej Železnej studničke, kam chodia pravidelne behať.

„Pravda, ak sa dovtedy vyliečime z tohto behu, ktorý máme za sebou,“ zapojil sa do besedy jej manžel Saud Blentič. „Ale to on iba tak hovorí. Prebehli sme spolu desať kilometrov. Bola to paráda. Podporili sme mestskú časť Nové Mesto, v ktorej už pätnásť rokov bývame. Nápad sa nám páčil. Sme veľmi radi, že sme tu mohli byť,“ tvrdila Amila Blentičová a pokračovala: „Hoci sme sem prišli tak trochu omylom, bol to pre nás veľký zážitok. Lebo spoločne beháme minimálne trikrát v týždni. Obom nám beh prospieva nie iba zdravotne, ale najmä psychicky. Veľmi by som takéto behy poradila každému, kto môže behať. Beh je liekom na všetko. Je to fakt balzam na telo i na dušu. Je to absolútna ´špica´, ak sa chcete dobre cítiť. Pri behu si nádherne vyčistíte hlavu.“

Obaja rodáci z Chorvátska, ktorí pred 15 rokmi našli druhý domov v Bratislave, sa hneď za horúca a pod vplyvom práve prežitého zážitku zhodli tiež v tom, že ak budú zdraví, beh na 10 km si na Železnej studničke veľmi radi zopakujú aj v nedeľu 22. marca 2015.

Zuzana a Marián Dibalovci sa v cieli spolu tešili z pokorenia hodinovej hranice

„Keď je to desať kilometrov, tak ja to budem bežať desať hodín,“ tvrdil so smiechom Marián Dibala. Jeho manželka Zuzana jeho sebakritické slová okamžite opravila. „To nie je pravda, lebo my sem na Železnú studničku chodíme spoločne behať už pomaly tretí rok. Aj keď štartujeme z druhej strany. Podľa mňa, dnes to urobíme pod jednu hodinu, možno za hodinu. Poznáme tunajšie trate, vieme, čo nás na nich čaká. Aj keď sme iba rekreační bežci, veríme si. Dnes to bude okolo jednej hodiny,“ tvrdila Zuzana Dibalová tesne pred vybehnutím na certifikovanú desaťkilometrovú trať.

Ako neskôr priznala, obaja dávajú prednosť cezpoľným behom a krosom v lesnom teréne. Záľubu našli aj v lesnom prekážkovou behu, v populárnych akciách zo seriálu Spartan Race. „Mne sa na týchto behoch páčia predovšetkým tie rôzne prekážky. Mám rada aj adrenalín, ktorý tieto behy so sebou prinášajú. Aspoň to nie je taký obyčajný monotónny beh. Navyše, nerada behám iba po tvrdom asfalte, radšej mám prírodný povrch a tiež mäkší podklad,“ rozprávala Zuzana, kým v cieli čakala na manžela, ktorý išiel zistiť ich spoločný výsledný čas. Bola totiž zvedavá, či spolu splnili sľub, ktorý si pred behom dali. Desať kilometrov v čase okolo hodiny.

„Je to výborné! V cieli sme mali čas 59:50! To je super čas! Paráda dokázali sme to,“ pribehol k nám natešený Marián Dibala. „To sme predsa chceli! Dokázali sme to!“ pokračoval. Jeho manželka tiež výskala od nadšenia. „Myslela som, že to bude horšie. Bežali sme spolu, manžel nechcel lámať rekordy, takže som predpokladala, že v cieli budeme mať čas okolo hodiny a desiatich minút. Toto je však fantázia! Sme radi, že sme tu boli. Opäť sme sa bežecky spolu niekam ďalej posunuli,“ doložila na vysvetlenie.

Dúbravku v boji o novú bežeckú trať podporila aj bývalá slovenská akvabela na materskej dovolenke

Medzi zadýchanými bežcami v cieli nechýbala ani bývalá akvabela a trénerka slovenských synchronizovaných plavkýň Katarína Eull - Írová, ktorá pridala svojich desať kilometrov pre mestskú časť Bratislava IV.

„Spolu s manželom reprezentujeme Dúbravku,“ tvrdila trénerka trojnásobných svetových šampiónok v synchronizovanom plávaní v kategórii Masters.

„Prvý titul sme vybojovali v Švédsku, druhý v Taliansku, tretí v Španielsku. Najmä naše prvé zlato, ktoré sme získali v roku 2010 vo Švédsku, bolo senzačné. Ale ja som pri ňom nebola, lebo vtedy som už bola tesne po pôrode. Narodil sa nám prvý chlapec. Dievčatá, ktoré sme v minulosti reprezentovali Slovensko, sme sa opäť dali dokopy a chodíme súťažiť. Ja som ich trénerkou. Doteraz okrem troch zlatých medailí sme získali aj dva tituly majsteriek Európy v Masters,“ priblížila nám svoj športový životopis mama dvoch detí, ktorá sa synchronizovanému plávaniu na špičkovej úrovni venovala pätnásť rokov.

„Teraz som na materskej dovolenke, takže šport musel ísť trochu stranou. Aj dnes som bežala za Dúbravku iba preto, že manžel strážil deti. A keď som prišla do cieľa, prebrala som od neho deti ja, aby tento beh mohol absolvovať aj on. Práve ho čakáme, kedy dobehne, aby sme spolu mohli ísť domov,“ tvrdila bývalá slovenská reprezentačná akvabela na materskej dovolenke.

Aj on pomohla k tomu, že o 11.00 h mala Bratislava IV. na konte 390 kilometrov, kým Petržalka iba 250 km, Bratislava III. (Ružinov) bola na bronzovej priečke so 180 km, bežci v tričkách Bratislava II (Nové Mesto) absolvovali 150 kilometrov a Bratislava I - Staré Mesto s Bratislavou a okolím zhodne po 80 km.

K líderskej pozícii bratislavskej „štvorky“ svojou troškou do mlyna prispel aj 27-ročný Martin Lacko, ktorý bol ďalším milovníkom lesných prekážkových behov, čo sa postavil na štart 1. ročníka District Battle Run.

„Najťažšie na celom behu bol pre mňa úplný začiatok. Až dovtedy, kým som sa behom trochu nezohrial. Lebo mne bolo na štarte dosť zima. Počasie nebolo ideálne, bolo trochu chladno. Možno, že práve počasie odradilo mnohých ľudí od účasti na tejto vydarenej akcii,“ reagoval Martin Lacko na otázku o najťažšom úseku celej desaťkilometrovej trate.

„My sme sem prišli až šiesti. Všetko kamaráti, ktorí sa stretávame pri iných tréningoch. Čas som neriešil. Prišiel som si zabehať pre radosť. A tak som sa k tomu aj pristupoval. Žiadne rekordy som nelámal. Veď to nebolo ani poslaním tohto behu,“ tvrdil bežec so štartovným číslom 330 tesne pred tým, ako sa pri bufetoch postavil pred prichystanú fotostenu, aby vďaka dobrému nápadu organizátorov mal pamiatku na 1. ročník behu. Pri fotení držal pred sebou obrysy svojho okresu s odkazom, že aj on prispel k sile dúbravského tímu.

Martin Šmahel vedel, že Bratislava IV. bude v tomto behu dominovať

Radosť z pribúdajúcich kilometrov pre Dúbravčanov a obyvateľov Karlovej Vsi mal aj ich ambasádor Martin Šmahel. „Vedel som, že v hodnotení mestských častí budeme vysoko. Ľudia sa navzájom informovali, povzbudzovali sa. Preto som predpokladal, že z Dúbravky a okolia príde najviac bežcov. Sám som behu urobil veľmi dobrú reklamu, oslovil som veľa mojich kamarátov a známych. Každému som dal vedieť, že sa chystá táto akcia. Ale, samozrejme, nie je to iba o mne... Nie je to iba o jednom človeku. V žiadnom prípade. Kto chcel prísť behať, prišiel. Urobil niečo pre svoju mestskú časť, a pre svoje zdravie,“ reagoval Martin Šmahel na aktuálny vývoj pretekov o 11.30 h. Jeho tím mal vtedy odbehnutých 520 kilometrov, tím Borisa Csibu (Bratislava V.) 350 km, „zverenci“ Dagnar „Didiany“ Dianovej z Bratislavy III sa pýšili s 310 kilometrami a Bratislava II Jána Mečiara mala na konte dvesto kilometrov. Iba desaťkilometrové manko na dvojku malo Sajfovo Staré Mesto, kým mataninovci z Bratislavy a okolia zostali na štyroch účastníkoch a 40 kilometroch.

„Mrzí ma, že dnes som na Železnej Studničke stretol málo bežcov z okolia Bratislavy,“ tvrdil v cieli Marcel Matanin. „Na druhej strane bolo fajn, že sem prišlo takmer štyristo priaznivcov behu. Aj keď počasie nebolo ideálne, ľudia prišli. My z Bratislavy a okolia si z dnešného dňa zoberieme poučenie a verím, že budúci rok budeme my lídrami tohto behu. Pokúsim sa získať pre tento bežecký súboj čo najviac ľudí z mimobratislavských obcí,“ verejne sľúbil účastník maratónskeho behu na olympijských hrách 2004 v Aténach a víťaz niekoľkých zahraničných maratónskych podujatí.

„Ja som dnes nešiel na čas. Hoci behám pravidelne a beh mám rád. Ale ja to robím skôr v rámci regenerácie. Behám totiž po ťažkých silových tréningoch, lebo to je moja doména. Cvičím vo ´fitku´ a potom sa idem trochu prebehnúť, trochu vytriasť z tela únavu a vyvetrať hlavu,“ vysvetlil patrón vedúceho tímu Martin Šmahel a pokračoval: „Predminulý rok som absolvoval celý seriál zimných desiatok, ale tento rok som už na nich chýbal. Doma máme malú dcérku Miu, takže svoje mimopracovné aktivity som musel dosť zredukovať. A urobil som to veľmi rád. Teraz chcem čo najviac času venovať rodine. Preto rôzne cestné behy museli ísť bokom. Ale pohyb mi nie je cudzí. Veď aj osobný rekord v behu na 10 kilometrov mám okolo 42 - 43 minút.“

Pod čerstvý ambasádorsky výkon 32-ročného Martina Šmahela sa podpísala aj nedávna choroba, ktorá ho obrala o časť prepotrebnej kondičky. „K behu som sa dostal po dlhšej pauze... Ale nie preto, že by som bol lenivý, ale preto, že som bol chorý. Pomaly sa však dostávam opäť do formy, takže už to bude iba lepšie,“ pokračoval vo svojom rozprávaní kondičný tréner a výživový poradca Martin Šmahel, ktorý minulý rok bežal nie iba Národný beh Devín – Bratislava, ale aj Telekon Night Run. Takže k behaniu má naozaj veľmi blízko, hoci jeho doménou sú silové disciplíny, resp. cvičenie či posilňovanie vo fitnes centre.

Blažena Orošová behá s požičaným psom, učí ho nebáť sa ľudí

Vďačným námetom pre fotoreportérov v cieli tohto behu bola Blažena Orošová so svojim štvornohým partnerom Rexom. Bežkyňa z Petržalky, ktorá má na konte aj dva maratóny, si ho tri – štyrikrát počas týždňa požičiava z areálu Tenisového klubu Inter na Trnavskej ceste, aby ho naučila behať v teréne.

„Je to strážny pes, ktorý je cez týždeň zatvorený v areáli, nemá sa kto o neho starať. Ja si ho sem – tam požičiam, aby som sa s ním trochu prebehla,“ objasnila bežkyňa v bielom tričku so štartovným číslom 555 svoje väzby na svojho štvornohého spoločníka pri tomto behu.

„Na čas sa ma radšej nepýtajte, lebo Rexa na trati zaujímalo všetko možné, len nie beh. Musel oňuchať každú mláčku, každú kaluž, nazrieť za každý strom... Aby som pravdu povedala, zatiaľ mi pri behu viac prekáža, než pomáha. Ale ja pevne verím, že sa to časom zlepší,“ tvrdila v cieli Blažena Orošová.

„Navyše tento pes je z útulku, je veľmi plachý, každého rozruchu okolo seba sa ešte stále bojí. Keď sme začínali behať, tak sa bál ešte aj vlastného tieňa,“ opísala Rexa 42-ročná vytrvalkyňa Blažena Orošová a pokračovala: „Už tri roky pravidelne behám. Mám za sebou dva ročníky Behu Devín – Bratislava. Tento rok sa chystám na tretí Devín.“

Reprezentantka Petržalky v tomto unikátnom bežeckom súboji bratislavských mestských častí od roku 2013 dokázala absolvovať aj päť polmaratónov a dva klasické maratóny. Kým osobný výkon na polmaratóne 2:01:36 h dosiahla minulý rok v rámci ČSOB Bratislava Marathonu, osobný rekord na klasickej maratónskej trati 4:38:49 h si utvorila 27. októbra 2014 na maratóne v írskom Dubline.

„ Prečo práve Dublin? Skúsenejší kamaráti mi poradili, že prvý maratón v živote by som mala odbehnúť na nejakom veľkom podujatí. Tak som sa rozhodla pre Dublin,“ vysvetlila Blažena Orošová dôvod, prečo si za miesto svojho maratónskeho debutu vybrala práve Dublin.

„Ešte pred ním som doma bežala ultramaratón na 50 kilometrov. Bolo to v septembri 2014 a za osem hodín som prebehla trať Rýchlik – Zoška. Práve tam som sa otestovala, či vydržím maratón v Dubline,“ tvrdila bežkyňa, ktorá aj keď si nekladie pre seba veľké športové a životné méty, plánuje bežať koncom tohto mesiaca ČSOB Bratislava Maratón, potom aj spomínaný Národný beh Devín – Bratislava a 53-kilometrový ultramaratón Kamzík – Baba – Kamzík. Možno sa opäť chce otestovať pred nejakým veľkým podujatím.

Viac sa jej páči na cezpoľných behoch a krosoch než na ceste a asfalte

„Čoraz masovejšie cestné behy v Bratislave som po dvoch rokoch už dosť obmedzila. Z dvoch dôvodov. Jedným z nich je výška štartovného a druhým zasa servis pre bežcov, ktorý organizátori za spomínané štartovné ponúkajú. Keď si porovnám štartovné na pretekoch v Bratislave s tým, ktoré je na rôznych cezpoľných behoch, vychádza mi, že mne sa viac vyplatí behať krosy,“ konštatovala zhovorčivá Blažena a pokračovala: „Na nich je aj lepšia atmosféra, ľudia to robia pre to, lebo to chcú urobiť. Nie je to pre nich iba zamestnanie, ale hobby. Je to ich koníček. A tak sa k účastníkom aj chovajú. Všetko si zoženú svojpomocne, s pečením a varením im pomôžu rodiny, známi, priatelia.“

Práve pre tú rodinnú atmosféru a menšiu finančnú náročnosť chce behať v budúcnosti predovšetkým krosy mimo Bratislavy, v menších obciach a mestách v okolí hlavného mesta. „Preto so sebou beriem aj Rexa. Chcem ho naučiť behať v teréne a pohybovať sa bez strachu medzi ľuďmi. Keď to dokážem, budem spokojná,“ zdôraznila bežkyňa, ktorá sa podľa jej vlastných slov, mnohokrát rozhoduje podľa momentálneho impulzu. „Ja si nič dopredu nejako extra striktne neplánujem. Nič dopredu nechystám. Rozhodujem sa podľa danej situácie. Hoci viem, že je to nie vždy správne, veci riešim na poslednú chvíľu... Aj dnes som sa až ráno rozhodla, že sem prídem. Trochu ma odrádzalo počasie, lebo v Petržalke ráno dosť silno prešalo,“ tvrdila bežkyňa so štartovným číslom 555.

V čase jej monológu bolo jasné, že prvý ročník vyhrajú obyvatelia Dúbravky a Karlovej Vsi. Zo štyristo účastníkov tvorili takmer štvrtinu. Aj preto v čase od 9.00 do 13.00 h dokázali nazbierať spolu 980 kilometrov. Na druhom mieste skončili obyvatelia Petržalky, čiže Bratislava V. Oni nazbierali celkom 720 km. Päťdesiatosem bežcov (580 km) prihlásilo trvalé bydlisko v treťom bratislavskom obvode – Ružinove a tridsaťpäť účastníkov (350 km) nedeľňajšej akcie prišlo z bratislavskej dvojky – Nového Mesta. Staré Mesto reprezentovalo 29 bežcov (290 km) a farby mimobratislavských obcí obhajovalo na Železnej studničke iba 25 bežcov (250 km).

Účastníci 1. ročníka District Battle Run odbehli spolu 3170 kilometrov

Podľa riaditeľa pretekov Jozefa Pukaloviča, akcia, ktorá sa zrodila v dielni firmy Adidas, splnila svoj účel. „Aj keď nebolo práve ideálne počasie, bežať prišlo takmer 400 ľudí, čo je číslo, s ktorým sme dopredu kalkulovali. Takže s prvým ročníkom môžeme vysloviť plnú spokojnosť. Nekládli sme si nejaké prehnané ciele, vedeli sme koľko ľudí na tento beh príde,“ povedal Jozef Pukalovič hneď po záverečnom bilancovaní práve skončenej akcie a pokračoval: „Potešil nás ich záujem i počet kilometrov, ktorý účastníci tejto súťaže odbehli. Keď sme to všetko spočítali, vyšlo nám číslo 3170 kilometrov. To už je celkom pekný výkon. Teraz musíme porozmýšľať, kde v Dúbravke, resp. v Karlovej Vsi spolu s našim hlavným partnerom vytýčime novú bežeckú trať. Ľudia, ktorí na Železnej studničke bežali za obvod Bratislava IV., si takú peknú odmenu naozaj zaslúžia. Urobili niečo pre svoju mestskú časť, v ktorej žijú. Zaslúžili sa o novú bežeckú trať, z ktorej budú mať úžitok aj ostatní obyvatelia Dúbravky a Karlovej Vsi.“

16.3.2015   /   Cestné behy   /   Autor: sz

Ďalšie články