Pamätám si, že ma to víťazstvo potešilo, pamätám sa, že som sa potom začal pripravovať v atletickom oddieli s pánom Jiřím Bábuškom, ktorý sa stal mojím prvým trénerom, na krajské kolo behu Mladej fronty. Pamätám sa, že som tam dostal peknú nakladačku a skončil predposledný. Pamätám sa, že keď som potom prišiel domov, otec mi vynadal, že som nešiel na gitaru, kde som mal zaplatenú hodinu a radšej behal po všetkých čertoch a ešte si nechal vytrieť zrak.
Pamätám sa aj na to, že odvtedy ma už behanie nikdy neopustilo, že mi začalo byť málo, čo nám tréner nakladal a začal si pridávať tréningy sám. Behal som pri tom po lese, po lúkach, behal som poväčšinou sám, pretože kamaráti aj keď tiež behali, až tak tejto mojej vášni neprepadli. Behal som ráno, behal som večer. Keď som nestihol odbehať sebou naordinovaný tréning cez deň, pretože som behal za dievčatami, odbehal som si to v noci. A keď som vedel, že ďalší deň budem mať zase rande, tak som si išiel ľahnúť len na pár hodín (doslova) a o štvrtej ráno som už behal opäť. Faktom je, že som sa takto celkom pekne vybehal. Nikto ma neučil, ako mám behať, nikto mi nehovoril, čo mám behať. Jediné čo som poznal boli tréningové dávky, ktoré behal Emil Zátopek, a tak som skúšal behať jednu zimu do kopcov a v hlbokom snehu aj v kanadách. Tejto vášni som však nejako neprepadol a po zime išli kanady na klinec.
Prebehal som sa až k vojne, kde mi to chceli zatrhnúť, pretože som chodil behať ,,cez plot“, navyše v západnom vojenskom okruhu (okolo Tachova), raz ma chytili a jeden nadporučík na mňa reval pred nastúpeným plukom: "Škorpil, máte po kariére! "Nadporučík sa opíjal a ja som si behal a behám ďalej. No áno, ale stále neviem: prečo ja vlastne behám?
Keď to vezmem od začiatku, tak najskôr ma určite nadchlo, že som vyhral, teda som začal behať, pretože som chcel byť víťaz. Nato som však dostal peknú nakladačku, od súperov a od otca. Tam som si určite povedal: "Tak to teda nie, takto to nenechám, ja im ukážem, že niečo dokážem!" A bolo vymaľované. Čo sa pamätám, tak sa tieto dva stimuly u mňa pravidelne striedali. Keď som vyhral, vyrástol som do neba a to bol problém, potom som spadol z hrušky :), dostal sa na pevnú zem a mohol sa zase poriadne odraziť k výšinám. Výšky až tak moc nemusím, občas sa mi z nich zatočí hlava, tak som zase po ich dosiahnutí letel dole.
Že ja by som behal len preto, aby som sa niekam výkrikom úľavy vyškriabal a potom sa zase kotúľal dolu, to by bolo ale pekne úchylné, nemyslíte? V tom bude asi niečo iné, ale čo? K akým záverom prídete vy, keď si urobíte takúto výpravu do svojej minulosti, aby ste zistili, čo bolo vaším impulzom k tomu, aby ste začali behať?
Bolo to:
som tučný - tučná
pretože keď behám, tak sa potom môžem poriadne najesť
pretože už sa nezmestím do plaviek, do šiat, do električky ...
som hrozné nemehlo, mal / a by som s tým niečo robiť, tak začnem behať
aby som urobil prijímačky na FTVŠ
aby ma prijali do armády, k polícii, k hasičom
aby som vytrel susedovi zrak
aby som si mohol niekedy dať železného muža (teraz ma napadlo, že tu máme aj ženy [ZARÁŽKA] , ešte som totiž nevidel, aj keď to ženy, samozrejme, dávajú tiež, nikde nezbadal pretek o železnú ženu)
poradil mi to doktor
aby ste utiekli hrobárovi z lopaty
pretože si chcem niečo dokázať
pretože si potrebujem aspoň občas vyčistiť hlavu
pretože ma jednoducho baví behať
nepremýšľam o tom a proste behám ..., rovnako ako vtáky nepremýšľajú, prečo lietajú, kone, psy, levy, gepardy ... prečo behajú, ryby, delfíny, žraloky ... prečo plávajú ...
No je pravdou, že o tomto som pôvodne dnes písať vôbec nechcel, napadlo ma to až potom, čo som si uvedomil, čo tiež hovorí ten citát, ktorý uvádza bežeckú školu: "Môžem vás priviesť k vode, piť už musíte sami."
V tú chvíľu som si, neviem prečo, spomenul na Poklad na striebornom jazere, na scénu, kedy banditi objavia ten krásny zlatý poklad a je im to k ničomu, pretože sú tam s ním v tú ranu pochovaní. Pritom indiáni sa z neho tešili celé generácie, tešili a užívali ho rozumne. A tak ma napadlo, že rovnaké je to so všetkým, čo v živote robíme, keď to robíme rozumne, v správnej miere, môžeme to užívať ako poklad. Vo chvíli, keď to chceme "zneužívať", stáva sa to pre nás jedom a záhubou. Je to taký Zen, jin-jang, boh - nenávisť - láska v každodennom živote. A rovnaké je to aj s tým behom, môžem vás k nemu priviesť, môžem vám o ňom písať ódy, ale je na každom, čo si z toho odnesie a ako to využije k svojmu dobru .... Či si to nechá pre seba, alebo či sa o svoju skúsenosť podelí s ďalšími. Pretože tá naša skúsenosť nám bola daná ako poklad, nie preto, aby sme si ho schovali niekde doma pod vankúš, alebo do trezoru v banke, ale aby sme sa oň podelili, pretože inak sa pre nás stane väzením, tvrdou skalou, jedom ...
Ak je však človeku nadelené behanie, nemá šancu si ho niekde schovávať pre seba, proste musí behať, ostatní vidia tú radosť, tú voľnosť a povedia si: "Prečo on / ona áno a ja nie?" A vybehnú tiež ..., takže ja som asi začal behať, aby som sa zo života radoval, aby som sa smial a svojou radosťou a smiechom kazil druhých :))))))))))
