Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Mierna obezita môže byť pre človeka výhodou, tvrdí obezitológ Matoulek

Mierna obezita môže byť pre človeka výhodou, tvrdí obezitológ Matoulek
Počet obéznych a s nadváhou je v našej spoločnosti okolo 57 percent z dospelej populácie, čo je alarmujúce číslo. Bohužiaľ sa obezita čím ďalej viac dotýka aj tých mladších. Jedinou obranou je podľa obezitológa MUDr. Martina Matoulka aktívny spôsob života.
Ako sa vlastne definuje obezita?

Najčastejšie sa používa definícia podľa Body Mass Indexu, to je hmotnosť lomeno výška v metroch na druhú. Nie vždy však zodpovedá skutočnosti.

V akom zmysle?

Keď Vám BMI vychádza vyššie ako norma, znamená to, že obézni byť môžete, nie že nutne ste. Podľa tohto vzorca ste v nadváhe, ale môžete mať úplne normálne alebo aj nižšie percento tukového tkaniva, ako je norma. Typický príklad sú šprintéri. Majú BMI 27, pokojne 28, pretože majú veľa svalov. Lenže majú napríklad iba 8, 9, 10 percent tuku, viac nie. Možno je lepšie sústrediť sa práve na obsah tuku v tele, tam sú kritériá takéto: 20 až 25 percent pre mužov, 30 percent pre ženy, 35 percent v menopauze. Je to trochu problém, poriadne to vlastne nevieme zmerať, všetky tie metódy sú viac či menej nepresné. Ak sú založené na prechode elektrického prúdu, mali by sa dodržiavať pravidlá pred meraním - žiadne kofeínové nápoje a jedlo niekoľko hodín pred meraním, žiadna väčšia fyzická námaha, resp. aktivita 24 hodín pred meraním a pod. Väčšina metód je založená na prediktívnych výpočtoch (know how výrobcu), ktoré celkom dobre fungujú pri zdravých osobách s normálnou alebo ľahko nad normálnou hmotnosťou.

A čo napríklad zápasníci sumo, ako tí sú na tom?

Sumisti spĺňajú kritériá obezity podľa všetkých meradiel, ako tuku, tak hmotnosti.

Ale pritom silu majú, svaly tam určite sú.


Majú, áno. Každý, kto je obézny, kto má 150, 180, 200 kilogramov, musí mať obrovskú horu svalov, ktorá ho unesie. Takže musia mať relatívne veľký energetický príjem, aby svaly uživili, aby ich nestratili.

Je možné, aby na tom bol niekto, kto je obéznejší, zdravotne lepšie ako chudší?


No, samotná nadváha alebo aj mierna obezita môže byť dokonca pre človeka výhodou. Ukazuje sa, že takí ľudia majú lepšiu prognózu ako chudí, avšak za predpokladu, že k tomu nie sú sprievodné ochorenia ako cukrovka a vysoký krvný tlak. Takže sa zdá a sú na to aj štúdie, že "fit fat" je na tom lepšie ako "unfit unfat". To je fakt, ktorý ide celkom jasne doložiť dátami: parameter VO2 max zdatnosti je najlepším prediktorom kardiovaskulárnej mortality - teda úmrtnosti na kardiovaskulárne ochorenia ako infarkt, cievne mozgové príhody a pod. u ľudí nad 60 rokov. Čím sme starší, tým viac by sme mali dbať na zdatnosť a menej na hmotnosť, pretože čím ste starší, tým viac je zdatnosť dôležitá. Nielen pre prežitie, ale predovšetkým pre kvalitu života.


Chápem to správne, že čím viac starneme, tým viac by sme mali myslieť na aktívny život?


Áno, a menej na redukčné diéty. Žiadne prísne extrémne redukčné diéty. Ak je niekomu 60, 70 rokov, je pre neho úplne zásadné, aby mal svaly na horných a dolných končatinách. Ide o to, uchovať si zdatnosť, pretože tá rozhodne o tom, ako život strávi. Prežiť môžete celkom dlho, to dnes moderná medicína vie. Ale ako prežijete, o tom rozhodne často vaša zdatnosť - teda schopnosť čeliť záťaži.

Takže ideálne je začať na tom pracovať už v mladosti, nie?

Rozhodne. Ak si už v mladosti zafixujete, že fyzická námaha je príjemná, máte šancu si na to v starobe spomenúť. V pokročilejšom veku sa na to ťažko zvyká.

Zásadné je teda viesť deti k pohybu a športu...


Úplne zásadné. Bohužiaľ z prieskumu, ktorý sme robili v rámci projektu na výskyt obezity, vyšlo, že telesná výchova chlapca na základnej škole skoro neovplyvňuje a dievčatá od pohybu odrádza.

Prečo?

Môj názor je, že veľa kvalitných učiteľov športu nevyučuje telesnú výchovu... Je to logické, súvisí to so spoločenským uznaním, finančným ohodnotením.

Raz sa to ale prejaví...

Celkom iste. Už teraz sa to prejavuje výskytom ochorenia ako cukrovka 2. typu u adolescentov, alebo mladých dospelých, prvé infarkty sa stále posúvajú do mladších vekových kategórií, ale to hlavné sa ukáže tak za desať, dvadsať rokov. Hoci je zrejmé, že vďaka dokonalejšiemu záchytu a prevencie sa situácia u najviac ohrozených osôb predsa len zlepšuje.

O akých chorobách teraz hovoríme?

Napríklad o náraste cukrovky druhého typu. Pred štyridsiatimi rokmi to boli 3 až 4 percentá, pred dvadsiatimi, dvadsiatimi piatimi rokmi 5 až 6 percent, dnes sme pri 8 percentách. Počet obéznych a s nadváhou je 57 percent z dospelej populácie.

Viac sa to týka mužov, alebo žien?

Je to približne narovnako.

Keď za obezitológom príde pacient, čo ho čaká?

Riešime jeho individuálny mikrosvet. Dôležité sú gény - tie má každý. Sú to vlastne karty, ktoré nám niekto rozdal a my ich nesmieme zahodiť. Hráme s nimi. A veľa ľudí nemôže vyhrať, nikdy nebudú štíhli, ale nemusia moc prehrávať, niečo sa vždy dá uhrať.

Vráťme sa ešte k dvojici: jedlo a pohyb. Čo je podstatnejšie?


Ako populácia jeme energeticky približne rovnako, ako sme jedli pred tridsiatimi rokmi. Za posledných dvadsať, dvadsaťpäť rokov jeme dokonca možno mierne zdravšie. Spotreba piva klesá, spotreba bravčového klesá, spotreba ovocia a zeleniny rastie. Spotreba mliečnych výrobkov rastie, mlieko naopak mierne klesá. Dramaticky sa však líši energetický výdaj.

Menej sa hýbeme...

Áno, vezmite si už len nakupovanie. Pred tridsiatimi rokmi sme chodili do viacerých obchodov, nie na jedno miesto ako teraz. Teraz nakúpime na týždeň, balenie so zľavami sa násobne zväčšilo a ťažko sa odoláva reklame. Pohyb sme všeobecne dramaticky obmedzili, sme preto v pozitívnej energetickej bilancii.

Rolu ale predsa musí hrať aj kvalita potravín?

Určite. Lenže my ani nevieme, čo všetko sa do potravín dáva. A občas sme prekvapení, že rovnaká potravina v inej krajine má úplne inú chuť...

Ako je to možné?

Pri všetkej úcte toho nie sme schopní. Veríme, že to prechádza nejakou kontrolou, veríme, že to, čo sa predáva, je v poriadku. A ono lúštiť podrobne potravinové obaly je jednoducho neuveriteľná strata času. Jednorázovo sa pozrieť na to, čo v tom je, zmysel má, ale čas, ktorý strávime luštením podrobných informácií na obale, je lepšie využiť k pohybu. To nám prospeje mnohonásobne viac.

Takže zloženie na výrobkoch je zbytočné skúmať?


Myslím, že sa dnes z jedla robí neuveriteľná veda. Ja chcem liečiť princíp, to znamená príčinu. A príčina je podľa mňa predovšetkým pohyb. Je úplne zjavné, že keď sa začnem hýbať, začnem si po nejakej dobe vyberať iné potraviny. Organizmus začne dávať automaticky pokyny, že chce viac bielkovín, viac sacharidov, pretože ich potrebuje na obnovu. Tu u nás sa primárne snažíme obéznych ľudí nejakú dobu udržať v akomkoľvek pohybe, chôdzi, ale pravidelnom - a oni začnú modifikovať diétu. Zlepšiť zdatnosť o 10 percent je mnohonásobne jednoduchšie u nezdatného, ​​ako schudnúť o 10 percent u obezného.

Máme dať na hlas svojho tela?

Áno. Použijem extrémny príklad, keď pôjdete do posilňovne a tam sa fyzicky zničíte, znamená to, že zmetabolizujete svalový glykogén a dostanete za hodinu taký hlad, že budete siahať po potravinách s obsahom sacharidov a bielkovín. To je jednoducho fyziológia, ktorú neoklamete. Tí, čo chodia do posilňovní a dvíhajú veľké záťaže, vedia. Pri vytrvalostnom športe si automaticky vyberáte potraviny, ktoré sú ľahšie. Ono sa z toho nemusí robiť taká veda.

Veľa ľudí pripisuje obezitu poruche štítnej žľazy, či génom: "Naša rodina bola vždy taká." Kde je pes zakopaný? Sú to gény, štítna žľaza alebo jednoducho "nenažranosť"?


Vašu postavu plus mínus z 50 percent korigujú gény. Aj tí štíhli sú často geneticky štíhli, a nech zjedia, čo zjedia, jednoducho nepriberú. To je jeden extrém. Proti nim sú extrémne obézni. My všetci ostatní to máme namiešané nejako medzi. To je vec, ktorú neovplyvníme. A ešte jedna vec je daná: tuční priberajú a nechudnú, pretože majú obrovskú schopnosť sa adaptovať na diétu. To je to, čo umožnilo obézným ľuďom prežívať hladomory, dokázali sporiť v čase pokoja.

V čom je obezita pre naše telo takou hrozbou?


To je strašne zložité. Záleží, ak máte pridružené ochorenia, cukrovku, vysoký tlak, zvýšenú hladinu tuku, to všetko sú procesy, ktoré významne urýchľujú aterosklerózu a cievne zmeny. My stále bojujeme hlavne o cievy, o srdce, o mozog kvôli mozgovej príhode, u diabetikov zase o obličky. Stále je to boj o aterosklerózu. To platí v bežných prípadoch. Ale veľmi obéznych najviac trápi, že srdce bojuje proti veľkému odporu, takže je zväčšené, je silnejšie, majú často syndróm spánkového apnoe, v noci chrápu, prestávajú dýchať, sú v hypoxii (nedostatok kyslíka v krvi), teda sa zle vyspia, spánok je nekvalitný, ráno sú unavení, nevyspatí, pospávajú cez deň. Najčastejšou príčinou ich úmrtia je náhla smrť v spánku.

Ako dokáže medicína v tomto stave pomôcť?

Veľmi. Máme bariatrickú chirurgiu - operácie žalúdka a čriev, ktoré veľmi uľahčia redukciu hmotnosti o desiatky kilogramov. Máme aj lieky na chudnutie, nie je ich však veľa a v podstate len jediný je bezpečný. Voľnopredajné doplnky nemajú žiadny dôkaz, že by fungovali.

Keď už ste doplnky stravy zmienil. Je to obrovský biznis. Naozaj ale žiadne nefungujú?


Na mysli mám napríklad karnitín, ktorý bol v jednej chvíli veľmi žiadaný. Keby to malo kvalitné dáta ako doklad, že naozaj prospievajú, sme prvý, kto to bude používať úplne pravidelne. Karnitín mal skutočne nejaké malá dáta, dokonca aj vo vedeckej literatúre, ale za 95 aj viac percent účinku môže pravidelný pohyb v súvislosti s užívaním karnitínu.

Ale pred niekoľkými rokmi to bol hit, všade sa o ňom písalo...


Teraz už nie, pretože je preukázané, že to nemá taký efekt ako pohyb. Karnitín je látka, ktorá pomáha uľahčovať prenos mastných kyselín na mitochondrie, a my úplne nevieme, že by to nejako zásadne pomáhalo.

Viete, čo je zvláštne? Máme lieky na všetko možné, farmácia urobila obrovský pokrok, ale na chudnutie toho máme málo alebo vôbec nič. Ako je to možné?


Pretože nemáte len jednu príčinu. Veľa starších liekov, ktoré sa už dnes nepoužívajú, bolo vyvinutých na báze ovplyvnenia centrálnej nervovej sústavy, teda mozgu, a blokovala hladu alebo chute. A tieto lieky mali väčšinou vedľajšie účinky, v dlhodobom sledovaní sa ukázalo, že to síce viedlo k poklesu hmotnosti, ale malo to vedľajšie účinky napríklad na srdce.

Keď to niekto vymyslí, bude veľký tresk, nie?

Ak to teda vôbec vymyslieť ide. Ja si myslím, že v tejto chvíli to vymyslieť ani nejde a pre klinika je to strata času.

Prečo?

Pretože sa ukazuje, že za veľa pozitívnych účinkov môžu látky vyplavované zo svalu, sú to desiatky látok účinných na rôznych úrovniach. A neviem si predstaviť, na akej báze by mal fungovať liek, ktorý by takto fungujúci sval nahradil. Optimálne by bolo nájsť liek, ktorý by mi umožnil dobre sa najesť a premeniť to v energiu. Lenže ako potom tú energiu zo seba dostať? Buď by to musel byť naozaj účinný spaľovač tukov, to nám ostatne všade ponúkajú, ale keby bol naozaj účinný, kam by sa tá energia stratila?

Zatiaľ mi z toho vychádza, že to nie je taká veda. Proste sa veľa hýbať, jedálniček si telo upraví samo, vyvážená strava ...

Vyvážená strava, to je strašný pojem. Keď už, tak hovorím, vážená. Vyvážené to má byť pohybom. A rozhodne nečakajte, že si to telo úplne vyrieši samo... pohyb vám tú zmenu môže uľahčiť.

Reklama sa na nás valí zľava, sprava, ľudia chcú chudnúť, všetci sú ako šialení, ako sa v tom teda vyznať?


Tú vyjde štúdia, že sa má jesť toto, za pol roka vyjde štúdia káhirskej univerzity, že sa to jesť nemá ... To je presné. Teraz priniesli závratné novinky odborníci z Brazílie, o ktorých vo vedeckom svete nikto nepočul... Asi takto: Máme zákon, ktorý je nespochybniteľný, a to je zákon zachovania energie. Proti tomu nemožno nič namietať a nerobí to ani nikto z pacientov. Energiu, ktorú prijmem, musím vydať. Prúser je u tých, čo držali opakované diéty a adaptovali sa a znížili pokojový energetický príjem. Tých je relatívne málo, ale u tých obéznych nápadne veľa. Pretože schudli v minulosti dvadsať kíl, tridsať kíl, potom to zase pribrali, hrozne rýchlo sa zadaptujú - a potom už diéta nie je efektívna.

Veľkú úlohu hrá pri riešení obezity určite aj psychika, hlava.


Ako u koho. Ak má človek veľa psychických problémov, nemôže mať silu sústrediť sa na zmenu životného štýlu. Ak jednoducho sotva stíha prácu, rodinu, nemá vôbec na nič čas, ako prvé rieši, ako vôbec usporiadať tieto veci. Asi by ste sa divil, koľko ľudí si vôbec nevie predstaviť, že by sa trikrát v týždni začali venovať novej aktivite. Na druhej strane je možné začať aj raz alebo dvakrát za týždeň.

A v akej fáze k vám zvyčajne prichádza obézny človek? Čo ho prinúti?


Spúšťač môže byť prvozáchvat cukrovky, infarkt. Sú to problémy, ktoré do tej doby nemal. Alebo príprava na ortopedickú operáciu, kedy kolegovia vyhodnotia, že má artrózu, a operácia bez redukcie hmotnosti zmysel nemá. Alebo prídu tí, ktorým to vadí kozmeticky. Je im dvadsať a majú kvôli tomu sťažený výber partnera, zamestnanie. U veľkej väčšiny za obezitu môže rodina. Tá v mnohých prípadoch zapríčinila, že to takto dopadlo. Veľa jedla, žiadny pohyb v detstve.

Keď sa im podarí zhodiť, aká je recidíva?


Odpoviem takto: obezita sa nedá úplne vyliečiť. Vlohy k nej máte stále do konca života. V okamihu, keď sa vrátite späť do svojho režimu, automaticky začnete fungovať podľa rovnakých vzorcov ako pred tým.

Tak inak, sú ľudia zodpovední?


Ako kto. Každý neúspešný redukčný režim znamená zhoršenie psychiky a nedôveru k ďalším podobným pokusom, napriek tomu to ľudia často opäť skúšajú, investujú do toho veľa peňazí a niekedy aj zbytočne. Ono je veľmi dôležité určiť si, čo je vlastne cieľom. Niekto si myslí, že musí mať všetko. Pokiaľ je nám dvadsať, tak toho reálne schopní sme. Vymeníme zo dňa na deň partnera, zo dňa na deň zamestnanie, zo dňa na deň školu, ale čím sme starší, tým viac si zvykáme, sme zafixovaní vo svojich zvykoch a neradi meníme čokoľvek. Takže my k tomu musíme pristupovať tiež tak, teda zistiť, čo je človek ochotný, schopný zmeniť a pre akú zmenu je najväčšia vôľa. Dve kocky čokolády na noc niekedy nemusia byť najväčší problém, pretože to je odmena za deň a pekne sa po nej spí, a je to smiešna energia proti inému jedlu, ktoré jedia cez deň. Ľudia tiež musia poznať, čo je vlastne hlad a čo chuť. A veľmi dôležitým pravidlom je, že pohyb musí byť každý druhý deň.

Koľko času je potrebné pohybu venovať?


Poznáme minimum, ale pracujeme s ľuďmi, ktorí majú obmedzenia, musí sa preto začať individuálne. Začneme na piatich, desiatich minútach s postupným predlžovaním a to na základe kondície, tolerancia záťaže pohybového aparátu, pretože vôbec nie som schopný spoznať, ako človek zareaguje na moje predpisovanie, od stola. Musíme nájsť pohyb na tie svaly, ktoré sú odpočinuté, a uľaviť tým, ktoré sú zaťažené, unavené. Tým sa fyzicky posunú vyššie a už nie sú tak unavené. Ruka v ruke s tým ide jedlo.

A platí teda také to: ráno ovocie, ale nie popoludní...


Takto by som to vôbec nestaval, pretože človek je dvadsať rokov zvyknutý nejako žiť. Keď by som vám dnes vymenil 90 percent jedla a pitia, ťažko si na to budete zvykať, pretože chuťovo už ste na niečo zafixovaný. K veľkým zmenám sa pacient dostane postupne, krok za krokom. Niekto napríklad tridsať rokov neraňajkuje. Mám ho učiť raňajkovať? Keď to tridsať rokov nerobí? Teraz hneď? Viete si predstaviť, že si zrazu začne robiť raňajky, z ničoho nič?

Ale ráno by do seba nejaké jedlo dostať mal, nie?

Samozrejme, ale otázka je, ak je to teraz to hlavné, čo mu teraz robí problém.

Ako teda správne ľudí motivujete?


Keď sa im naozaj darí, ani nemusíte. Tých ja naopak trochu brzdím. Tých, ktorým sa nedarí, samozrejme musíte povzbudzovať a musíte hľadať úspech. Môže ním byť už len to, že svoju váhu držíte, už to je úspech. Priemerný Slovák totiž od osemnástich rokov priberá do konca života štvrť kilogramu ročne.
22.10.2015 / Bežecká škola / Autor: Marek Odstrčilík, rungo.cz /  Foto: Magdaléna Ondrášová