Skúsený harcovník začal štafetový beh ako začiatočník
Kapitán Bubo Running Team-u a účastník minuloročného „nultého“ ročníka štafetového behu Od Tatier k Dunaju Luboš Fellner si v bratislavskom cieli starostlivo hojil svoje ubolené nohy a v duchu dosť intenzívne nadával sám na seba. Aspoň tak nám tvrdil.
„V živote som si nemyslel, že v Tatrách budem tak veľmi túžiť po
vode ako sa mi to stalo teraz. Veľmi som podcenil pitný režim, napil som
sa pred štartom a myslel som si, že vydržím celý prvý úsek. Ale chyba.
Zabudol som na tie veľké horúčavy, ktoré boli teraz aj v Tatrách - a v
živote som nemal takého ´sušáka´ ako v sobotu v Jasnej. Hneď na prvom
úseku som si musel siahnuť na dno síl,“ vrátil sa Luboš Fellner k takmer
osudovej chybe, ktorej sa tento skúsený vytrvalec dopustil hneď v úvode
1. ročníka Od Tatier k Dunaju. „Toto podujatie nie je iba o behu. Je to
predovšetkým o tíme! O jeho tvorbe, o spolupatričnosti v ňom. Štafetový
non – stop beh je udalosťou, ktorá mi intenzitou zážitkov pripomínala
naše vydarené zájazdy,“ zdôraznil bežec, ktorý má na konte už desať
maratónov. Luboš Fellner maratón doteraz bežal na Aljaške, na Tahiti, v
Quatemale i v USA.
„Som rád, že nakoniec všetko dobre dopadlo, a mnohí z bežcov
sme si urobili osobné rekordy. Minulý rok sme trať prebehli v čase 29:44
h, tento rok sme sa zlepšili o celé dve hodiny a budúci rok máme v
pláne byť lepší o ďalšie dve hodiny. Preto držím palce všetkým ľuďom
okolo tohto behu, aby boli aj ďalšie ročníky. Keď organizátor vydrží
dvadsať rokov, a postupne bude dolaďovať detaily - z behu Od Tatier k
Dunaju sa postupne stane legendárna udalosť. Organizátorom prajem
neutíchajúce nadšenie a nech im tento krásny fanatizmus čo najdlhšie
vydrží. Prichystali pre nás naozaj krásny víkendový zážitok, na ktorý
budeme všetci veľmi dlho spomínať,“ dodal Luboš Fellner.
Pod názvom „Aj my sme beh“ súťažilo zdravé jadro bežeckej komunity
Najťažším úsekom 1. ročníka non – stop štafetového behu Od Tatier k Dunaju bol práve predposledný 35. úsek, ktorý sa celý sa bežal po dunajskej hrádzi. To bol desaťkilometrový úsek, ktorý predovšetkým svojom monotónnosťou poriadne preveril fyzickú a psychickú prípravu bežcov. Vo farbách tímu „Aj my sme beh“ sa s týmto úsekom musela mordovať bojovníčka Kika. „Budem úprimný, tohto úseku sme sa dosť obávali, lebo sa v nedeľu bežal v tej najväčšej horúčave. Páliace slnko vytiahlo z bežca aj tie posledné sily. Ale my sme na tomto úseku mali našu Kiku, ktorá svojou nezlomnosťou a odolnosťou všetkých veľmi milo prekvapila. Bolo to naozaj o život, ale ona ten úsek dobehla, dokončila ho,“ hrdo hlásil v cieli Peter Kubička, kapitán tímu „Aj my sme beh.“
Peter Kubička na trati z Jasnej do Bratislavy šéfoval tímu šiestich
bežcov a piatich bežkýň. Ich družstvo bolo dôkazom, že komunita mladých
ľudí, ktorá začala spolu behať až v decembri 2012, pri správnom nasadení
dokáže hotové divy. Aj napriek tomu, že v ich zostave nečakane
absentoval pôvodne nominovaný Marcel Matanin, najskúsenejší vytrvalec a
človek, ktorý v rámci príprav na ČSOB Bratislava Marathon vedie ich
tréningy, za svoj výkon sa nemuseli hanbiť. Práve naopak. Na svoj
kolektívny výkon mohli byť právom hrdí.
„Keď si predstavíte, že s bežeckým tréningom väčšina z nás začala až v decembri 2012, skutočnosť, že sme dokázali prebehnúť 345 km z Jasnej do Bratislavy vyznieva ako hotový zázrak,“ neskrýval Peter Kubička vo svojom hlase prekvapenie a nadšenie súčasne. „Ako bežci sme sa dali dokopy na facebooku, vytvorili sme celkom dobrú komunitu. Spolu je nás tridsaťosem. Ale na tento štafetový beh sa odhodlalo iba štrnásť z nás, postupne si to však dvaja rozmysleli a ten dvanásty bežec neprišiel až na štart. Som však veľmi rád, že zdravé jadro našej bežeckej komunity aj na tomto krásnom behu potvrdilo svoju životaschopnosť. Sme radi, že sme to spolu dokázali,“ zdôraznil Peter Kubička, ktorý neskrýval odhodlanie zopakovať si tento veľký zážitok aj budúci rok.
Michal Meško: „Prežili sme geniálny víkend“
„Skvelá myšlienka nás hneď oslovila. Nápad sa nám zapáčil - a hneď sme
sa prihlásili, že do toho ideme,“ priznal v bratislavskom cieli Martin
Štrba, kapitán tímu M. R. C. I. N. A, čiže bežeckého výberu známeho
kníhkupectva Martinus.sk. S nástrahami 345-kilometrovej trate
premiérového ročníka sa v jeho tričkách pasovalo jedenásť bežcov, takže
traja z tímu Martinus Running Clubu museli bežať po štyri úseky.
Namiesto 30 kilometrov o desať viac.
„Najhoršie chvíle sme zažili na predposlednom 35. úseku, ktorý sa bežal po hrádzi. Nebyť sprievodu na bicykli, ktorý nás zásoboval fľašami s vodou, neviem, či by sme vôbec dobehli... Aj ja som si musel na každom kilometri vyliať na hlavu fľašu vody, aby som tú páľavu vydržal,“ rekapituloval dianie na trati Martin Štrba, bývalý aktívny hokejista, ktorý mal v bežeckom tíme nie iba niekdajších futbalistov, ale aj kolegov, ktorí s behaním začali iba pred dvoma rokmi.
„Našťastie, za tie roky, čo spolu beháme, sme vytvorili dobrý
kolektív, v ktorom sa navzájom vieme potiahnuť. Aj vďaka tomu sme v
absolútnom poradí 1. ročníka štafetového behu skončili na výbornom 3.
mieste. Väčšina z nás si na tomto podujatí zabehla osobné rekordy na 10
km. Ideálne sa bežalo najmä v noci, keď vonku bolo iba pätnásť stupňov,“
pokračoval šéf bežeckého zoskupenia známeho kníhkupectva.
Jeho spolumajiteľ a duša bežeckej komunity vo farbách M. R. C. I. N.
A. Michal Meško si najviac pochvaľoval nadšenie, s ktorým sa jeho
kolegovia pustili do športovania. „Nedávno sme dali urobiť tridsať
firemných bežeckých tričiek, ktoré sa okamžite rozchytali. Každý, kto
dokáže zabehnúť desať kilometrov v slušnom čase, sa k nám hlási.
Nemusíme robiť ani nábor, ani výber. Ľudia si k nám cestu nájdu tak
akosi prirodzene a automaticky,“ tvrdil koordinátor bežeckých aktivít v
tejto firme Michal Meško.
Podľa neho víkendová akcia od Tatier k Dunaju bola fantastickou udalosťou. „Prežili sme geniálny víkend, za čo patrí naša veľká vďaka organizátorom. Všetko na tejto akcii klapalo na jednotku. Páčilo sa mi, ako nám počas štafety pomáhali policajti, ako sa k nám správali ľudia, ktorí mali na starosti hladký priebeh celého behu. Na každom kroku sme cítili, že nám ľudia fandia. Aj preto sme si v sprievodnom aute hovorili, že aké to bude nádherné, keď tieto úseky pôjdeme o pätnásť rokov už pätnásty raz – a keď tento štafetový beh bude legendou medzi masovými športovými podujatiami v rámci celého Slovenska,“ vyslovil Michal Meško smelú myšlienku, či skôr odvážnu víziu.
„Ak všetko pôjde podľa našich predstáv, budúci rok na tieto krásne
preteky prihlásime dva tímy! To bude posunutie ďalej, lebo nominácia
dvoch tímov bude dôkazom toho, že v našej firme máme veľa kvalitných
bežcov,“ dodal Michal Meško.
Bolo nás jedenásť, už je nás iba desať...
Kým väčšina z takmer šesť stoviek účastníkov na Tyršovom nábreží už iba čakala na slávnostné vyhlásenie výsledkov 1. ročníka Od Tatier k Dunaju, posledné metre z predpísanej trasy ukrajovali bojovníčky v bielych dresoch čisto ženskej štafety SheRuns. Bolo šesť minút po devätnástej hodine, keď ich búrlivý potlesk okolostojacich kolegov vytrvalo posúval do cieľa. „Sme rady, že to už máme za sebou. My sme sa poriadne zapotili už pred samotným odchodom do Jasnej. Lebo na poslednú chvíľu nám v piatok vypadla bežkyňa, ktorá 10 kilometrov behá za 43 minút, a na jej miesto sme rýchlo zobrali dievčinu, ktorá desiatku behá za 60 minút. Už to bol obrovský zásah do našich plánov. Ešte sme stáli iba na štarte - a už sme mali manko 51 minút oproti pôvodným plánom,“ vysvetlila kapitánka tímu Jana Kutlíková v cieli dôvod, prečo sa z favorita ženskej súťaže z večera na ráno stal outsider.
„Horko – ťažko sme dokopy dali jedenásť dievčat, neskôr si jedna z
nás vyvrtla členok – a my sme si mohli smutne spievať známu pieseň Jara
Filipa: ´Bolo nás jedenásť, už nás je iba desať..´ Navyše, ďalšia členka
tímu mala počas krosového úseku ťažký pád, pri ktorom sa zranila, no
ona štafetu obetavo dokončila aj so zranením. Za to jej patrí naša veľká
vďaka, lebo si neviem predstaviť tie porcie kilometrov, ktoré by sme si
museli medzi sebou rozdeliť my ostatné. Aj tak štyri z nás museli
namiesto tridsať kilometrov za dva dni bežať o desať viac,“ zdôraznila
Jana Kutlíková.
Posledný 36. úsek za farby SheRuns bežala Simona Gonová, ktorá v minulosti úspešne absolvovala polmaratóny nie iba v rámci ČSOB Bratislava Marathonu, ale aj v Rakúsku. Aj ona si pridala desať kilometrov navyše. Veľkou bojovníčkou medzi bežkyňami okolo Jany Kutlíkovej bola predovšetkým aktívna triatlonistka Romana Komárňanská, ktorá bežala najťažšie úseky tohto štafetového behu. A tiež desať kilometrov navyše.
„Na trati podala top výkony, vďaka ktorým sme sa dosť dlho držali v
popredí. Postupne sme sa však prepadali dozadu - a keď viete, že za vami
organizátori odstraňujú z cesty kužele, že vy ste posledným bežcom,
ktorý týmto úsekom prebehol, nemáte z toho dobrý pocit. To zistenie dosť
deprimuje. My sme však bojovali, lebo sme chceli ukázať, že na
Slovensku takéto náročné preteky môže absolvovať aj čisto ženská
štafeta. A keďže sme v celom štartovom poli boli iba dve, nakoniec sme
skončili na peknom 2. mieste. Na víťazky sme nemali. Ony sú
profesionálky, kým my sme sa dali dokopy skôr ako amatérky a dobré
rekreačné bežkyne,“ dodala Jana Kultíková, ktorá tvrdila, že budúci rok
sa určite lepšie zabezpečia proti nečakaným zásahom do zostavy na
poslednú chvíľu – a určite si beh Od Tatier k Dunaju veľmi rady
zopakujú.
Napokon, toto odhodlanie vyslovili všetci, s ktorými sme sa v nedeľu 18. augusta rozprávali na Magio pláži na Tyršovom nábreží. Pre organizátorov akcie môže byť práve spomínaný verejný záväzok kapitánov mnohých tímov najväčšou odmenou za všetko, čo dokázali urobiť pre vydarený a nerušený priebeh 1. ročníka non – stop štafetového behu Od Tatier k Dunaju.
„Víťazný tím z nášho behu urobil alkoholický podnik,“ tvrdil Miloš Zagoršek
„Náš názov je totálna recesia. Nič za tým nehľadajte. Po športe radi chodíme na pivo. V krčne v nás dozrela myšlienka, že sa na tento beh prihlásime,“ reagoval kapitán víťazného tímu Andrej Maťašovský na otázku, ako sa zrodil názov družstva a nápad bežať štafetový non – stop beh z Jasnej na bratislavské nábrežie Dunaja. Vo víťaznom tíme bolo jedenásť bežcov a jedna bežkyňa – Veronika Belicová, ktorá bola zároveň aj lekárkou tímu. „To je náš maskot, naša doktorka, okrasa nášho tímu, jeho opora, náš anjel strážny,“ stručne charakterizovali členovia víťazného tímu jedinú ženu vo svojej zostave. Andrej Maťašovský za všetkých sľúbil, že s najväčšou pravdepodobnosťou si beh Od Tatier k Dunaju veľmi radi zopakujú aj budúci rok. Podujatie sa im veľmi zapáčilo. Radi naň opäť prídu.
„Bolo to nádherné podujatie, na ktoré budeme dlho spomínať. Najväčším zážitkom celého víkendu bolo tých takmer 26 hodín, ktoré sme strávili spolu. A potom tiež beh Lupčianskou dolinou, trať okolo Hrona a neopakovateľný bol aj východ slnka. To bolo niečo očarujúce! Svoje čaro v sebe malo i nocovanie pri cintoríne v Komjaticiach,“ definoval kapitán tímu magnety vydarenej víkendovej akcie, ktoré Klub Pezinských alkoholikov lákajú na štart budúcoročnej edície tohto podujatia.
„Prečo sme sa prihlásili? Lebo to bola pre nás veľká výzva, akcia, ktorá sľubovala adrenalín. Chceli sme sa presvedčiť, čo dokážeme. Vedeli sme, že to bude poriadny stres. Chceli sme si otestovať sily. Nie každý sa môže pochváliť, že trasu z Nízkych Tatier do Bratislavy absolvoval po vlastných,“ tradične stručne vymenovali spolubojovníci Andreja Maťašovského hlavné dôvody, ktoré ich podnietili postaviť sa na štart 1. ročníka non – stop štafetového behu Od Tatier k Dunaju.
Jeden z hlavných organizátorov akcie Miloš Zagoršek z firmy Quinta Essentia si však na margo rekordne rýchlych „Pezinčanov“ tesne pred dekorovaním najúspešnejších tímov neodpustil poznámku, že vďaka ich víťazstvu 1. ročník non – stop štafetového behu Od Tatier k Dunaju vstúpi do dejín cestných behov na Slovensku ako podujatie, ktoré vyhrali behajúci alkoholici... Názov však dokáže človeka oklamať, lebo pod ním sa v tomto prípade skrýva športové majstrovstvo a fyzická kondícia niekoľkých kvalitných pretekárov v orientačnom behu i dobrých vytrvalcov. Napokon, víťazný čas 25:43 h „Pezinčanov“ hovorí za všetko.
